Etický kódex novinára

Sami novinári sa k existencii daných etických pravidiel stavajú rôzne. Napríklad v prieskume ôsmich publicistov a pätnástich študentov žurnalistiky tri štvrtiny opýtaných kódexy odmietli. Kritizovali zbytočnú reguláciu, ktorá môže viesť k mareniu konečného výsledku tvorby. Ostatní ich považujú za "vhodné, prijateľné", šéfredaktor denníka Pravda Petr Šabata dokonca za "alfu a omegu žurnalistovej práce".

Etický kódex novinára predstavuje sústavu morálnych pravidiel pre túto profesiu. Hoci poskytuje len návrh, je pomôckou k spoločensky prijateľnému riešeniu rozmanitých problémov. Autor si totiž nemôže byť vždy istý len intuíciou. Miera vkusu je pravidlom, ktoré, ak by nestálo osamote, dalo by sa pripojiť k jednotlivým princípom etického kódexu súčasne. Napríklad k zásade pravdivosti informácií, ktorá má takmer vo všetkých kódexoch primárnu pozíciu. Novinár predsa nemôže publikovať správu, akokoľvek pravdivú, využitím urážok a hrubých invektív. Zásady korektnosti a čestnosti tiež súvisia s mierou vkusu. Jej rešpektovanie poukazuje na fakt, že práca žurnalistu sa prelína s uplatňovaním etických zásad. Absencia týchto pravidiel môže viesť k rozličným dôsledkom vrátane odmietnutia tvorby novinára zo strany čitateľa, a napokon k strate žurnalistickej stoličky.

Názory slovenských žurnalistov

Redaktor Národnej obrody Blažej Pánik si pod mierou vkusu predstavuje kategóriu, ktorá hovorí o tom, že prijateľná je akákoľvek kritika, ale nijaké hulvátstvo. Dobrý novinár podľa jeho kritérií vie napísať i tú najhoršiu kritiku "elegantne ostrými" slovami. Táto formulácia znie zaujímavo, ale je nejednoznačná. Kde je hranica, ktorá oddeľuje (konštruktívnu) kritiku od hulvátstva, kde sa končí elegantne ostré slovo a začína sa vulgarizmus?

Podľa šéfredaktora denníka Pravda Petra Šabatu "o miere vkusu sa nedá rozprávať vo všeobecnosti. Vždy ide o konkrétny článok a o konkrétneho novinára. U nás v redakcii o vkuse, respektíve nevkuse diskutujeme." Podotýka, že etika nie je o úzkostlivo slušnom slovníku. Etika však nie je záležitosť slovníka, ale stáva sa ňou v momente, keď nás niekto dehonestujúco osloví, urazí nadávkou či poníži. Navyše, slušný slovník je praktický: pomáha vytvárať a upevňovať vzťahy medzi ľuďmi, v dobrej spoločnosti je nepísaným pravidlom a ak si chceme zachovať povesť vychovaného človeka, slušnému slovníku sa opäť nevyhneme.

Predstaviteľka denníka SME Jana Paulovská vidí v miere vkusu hranicu, ktorá sa nemá prekročiť, no zároveň odmieta zasahovať do článkov redaktorov do takej miery, aby sa porušila ich podstata: "Nie všetky slová majú synonymá a ak nejaké nájdeme, môže sa stať, že navonok nebudú pôsobiť tak výstižne ako prvotné slovo. Novinársku prácu nemôžeme zošnurovať do jedného smeru." Takýto názor je však rozporuplný; zmena (resp. zámena) slov predsa nemusí znamenať zánik podstaty myšlienky. Dôležitú úlohu predstavuje nápaditosť a originalita autora. Kto by mal vedieť lepšie pracovať so slovami než žurnalista? Ak by napríklad novinár Aleš Krátký vo svojom komentári k správe hlavy štátu o stave Slovenskej republiky zvolil slová, ktoré neurazia adresáta (pripomeňme, že nazval prezidenta "šašom a egomaniakom s ústavnými kompetenciami"), mohol sa vyhnúť trestnému oznámeniu.

Miera vkusu novinára sa nerovná úzkostlivo slušnému slovníku, nie je ani o spojeniach, ktoré rúcajú pôvodný nápad novinára, ale zaručene je vynikajúcim pomocníkom, akým môže autor vyjadriť úctu k čitateľovi a prejaviť kreativitu svojej mysle.

Miera vkusu v SME, Pravde a Národnej obrode

Denníky Pravda, SME a Národná obroda sú seriózne mienkotvorné periodiká formujúce postoje a názory čitateľov. Je predpoklad, že tu, viac než v ktorýchkoľvek iných novinách, by mala dominovať kvalitná lexika. Miera vkusu v nich je osobitne dôležitá, pretože cieľovou skupinou je široká verejnosť. Táto požiadavka má mimoriadny význam predovšetkým pre denník SME, lebo v hierarchii jeho čitateľov sú najmä vysokoškoláci, študenti, intelektuáli.

Cieľom prieskumu bolo preveriť úroveň vyjadrovania publicistov v denníkoch SME, Pravda, Národná obroda a zistiť, či sa dodržiava miera vkusu a primeranosť výrazových prostriedkov v nich. Preto som v intervale desiatich týždňov (1. 10. 2002 -- 15. 12. 2002) skúmala komentátorské strany uvedených periodík, a to neprimerané slová a vulgarizmy. Z výsledkov analýzy vyberám najzávažnejšie momenty rozchádzajúce sa s dobrým vkusom autora.

Neprimerané slová a ich kombinácie

Používanie neprimeraných slov a ich kombinácií bolo počas prieskumu v skúmaných periodikách zastúpené rozlične: v približne rovnakom pomere v Pravde a v SME (jedenásťkrát, resp. trinásťkrát) a v Národnej obrode šesťkrát. Z tohto hľadiska teda najväčšmi zlyhali Pravda a SME, pričom najviac neprimeraných slov používa profesionálny novinár Dag Daniš z Pravdy. Ani v jednom zo skúmaných periodík sa nenašlo hneď niekoľko priestupkov proti zdvorilému slovníku ako u tohto publicistu. Uvediem niekoľko príkladov.

"A z kuchyne druhej Dzurindovej vlády sa vyliala stará známa špina."

"V Dzurindových vodách však ANO príliš nepochodila, preto sa obrátila na menšiu rybu -- KDH. U ministra Palka pretláčala odborníka na riaditeľa finančnej polície. A opäť nič, Palko stranícke krájanie polície odmietol. Rusko sa nahneval, vytasil mobil a svojmu ministrovi Nemcsicscovi dal pokyn, aby z nových orgánov štátnych elektrární vygumoval nominantov KDH."

Komentár síce predpokladá subjektívny pohľad autora, ale ten musí mať adekvátnu formu. Právo na vlastný názor nemôže odporovať právu na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ktoré v tomto prípade tiež bolo porušené. Už samotný titulok Koaličné prehánky naznačuje neštandardný prístup k spracovaniu textu. Autor nešetrí výraznou, ba až prehnanou iróniou. Len konštatuje, neargumentuje.

"Lišiakovi -- ministrovi sa odrezala zadná časť tela a implantovali sme namiesto nej hlavu a trup buldoga -- súdna rada. Takýto zvierací mutant dnes v rozhodujúcej miere spravuje súdnictvo."

V predchádzajúcom príklade sa autor argumentácii vyhol. Dôvod uvedený v tomto komentári môže u príjemcu vyvolať rôznorodé pocity. Znevažuje nielen osobu, ktorá je predmetom jeho tvorby, ale aj ostatných čitateľov očakávajúcich určitú kvalitu a serióznosť periodika. Nekomentujeme predsa bulvár, hoci i ten by mal spĺňať celý rad náročných požiadaviek, etických nevynímajúc. Takéto "oživenie" textu sa s najväčšou pravdepodobnosťou rovná jeho znehodnoteniu. Tu sa o vkuse nedá diskutovať vôbec, pretože ho nahradil nevkus.

Vulgarizmy

Denník Pravda uverejnil počas desiatich týždňov vo svojich komentároch celkom jedenásť vulgarizmov, SME štyri (všetky v článkoch P. Breinera) a v Národnej obrode sa nevyskytol nijaký vulgarizmus. Národná obroda tak vyšla z prieskumu výskytu vulgarizmov najlepšie, tak ako aj z celého prieskumu. Ak by si Peter Breiner zo SME upravil lexiku, tak i tento denník by sme mohli považovať z hľadiska nepoužívania vulgarizmov v komentároch za korektný. Najväčšmi zlyhal denník Pravda a podobne ako pri neprimeraných slovách, najviac vulgarizmov vo svojej tvorbe uplatňuje publicista Pravdy Dag Daniš.

"Politici z bývalej DÚ, väčšinou neprekonateľní stranícki transvestiti, začali zomierať už dávno. V nedeľu sa za nimi však rakva zavrie definitívne."

"Dnes si to uvedomuje už málokto, ale práve táto strana bola zodpovedná za vznik ohavného (a impotentného) politického telesa známeho pod skratkou SDK."

"Toľko nádejí sme vkladali do vstupu tretieho tisícročia, nejako sa nám to však začína priposierať."

"...ale predpísal by som im, aby nosili aj niečo pod klobúkom, čo by im zabránilo vymýšľať idiotstvá."

Martin Hric už dlhé roky píše fejtóny a mnohí odborníci i žurnalisti ho pokladajú za brilantného publicistu. Do Pravdy prispieva denne. Na stránkach komentárov sa pravidelne objavuje jeho fejtón, hodnotiaci moment, ktorý ho zaujal. Autorova lexika je bohatá, ale vyššie uvedené vulgarizmy ju postupne ochudobňujú a uberajú na jej atraktivite. Zvýraznené slová však nemôžeme zaradiť do žiadnej z uvedených skupín. Šéfredaktor Pravdy, Petr Šabata, síce upozorňuje na jav, že dobrý fejtonista porušuje pravidlá fejtónu, ale iste nie za cenu uchýlenia sa k tak prízemnej lexike ako vulgarizmy.

"Asi sa teraz chechtáte, že som drbo, ktorý si neuvedomuje, že veci sú dané a že som jednoducho na niečo nemal šťastie."

"Ak bude OSN vyberať inšpektorov podľa ich kultúrnej celistvosti, tak sa môže stať, že celá inšpekcia bude v riti. Taký kofianálny sex."

V SME sa v sobotu na komentátorskej strane vpravo dole pravidelne objavuje rubrika Petra Breinera Z druhého brehu. Reaguje na aktuálne politické dianie alebo na akýkoľvek iný spoločenský jav, ktorý počas siedmich dní upútal jeho pozornosť. Zaujímavé postrehy s vtipnou pointou sa, žiaľ, často prelínajú s drsnými a neprimeranými výrazmi, spomedzi ktorých dva citované výroky sú len príkladom z množstva iných. Takýto štýl písania nemôže obohatiť autorovu lexiku. Zaujímavý text nevynikne na pozadí hrubých výrazov a ak sa tak stane, tak určite nie v kladnom slova zmysle. Navyše pojmy seriózny a vulgárny si odporujú a SME má ambíciu považovať sa za seriózne periodikum.

Úloha čitateľa

Miera vkusu, nenápadná zásada, znie jednoducho a samozrejme. A predsa nie všetci novinári ju v praxi realizujú. Denníky SME, Pravda aj Národná obroda majú problém s dodržiavaním miery vkusu a s primeranosťou výrazových prostriedkov. Prieskum poukázal na chyby konkrétnych žurnalistov, ktorí uplatňujú maximálne nevhodné a nezdvorilé výrazy.

Hnev, rozčúlenie, irónia či podráždenie sú bežné biologické procesy. Dôležité však je, aký postoj k nim zaujmeme. Môžeme urážať, nadávať, ponižovať atď. Potom však budeme zbytočne čakať, že sa zaradíme k inteligentnej časti populácie, kam akiste chceme patriť. A novinár? Jeho povolanie ho tam prirodzene zaraďuje.

Kto stráca argumenty, uráža a hreší. Žurnalista bez argumentov nie je však žurnalista; jednoducho povedané, nevie pracovať so slovami. Možno vie, ale na mieste je otázka, či chce. Hľadanie rozmanitých odtieňov slov, ekvivalentov, synoným, azda aj novotvarov je súčasťou novinárčiny a zároveň ju posúva vpred. Slovník je nástrojom publicistu a je hrubou profesionálnou chybou dehonestovať ho.

Sledovaný princíp miery vkusu je len jeden z mnohých princípov obsiahnutých v novinárskych etických kódexoch. Porušuje sa, nemá dostatočnú vážnosť. Konštatovaním sa však problémy neriešia. Ak si autor neuvedomuje vážnosť svojho prehrešku, potom je tu čitateľ, ktorý mu to môže pripomenúť. Ide o významný moment poukazujúci na spätnú väzbu novinár -- čitateľ. Tá je často opomínaná. Potreba upozorniť novinára na konkrétny omyl formou čitateľských poznámok či postrehov neplatí len pre zásadu miery vkusu, ale pre všetky priestupky voči etike súčasne. Princíp etiky nenájdeme v nijakom zákone, ale základný zákon štátu, ústava, nám udeľuje právo na vlastný názor. Je len na nás, kde a ako ho uplatníme.