"Vždy, keď je čas sadenia, kúpite semiačka jamy. Driete sa od januára do decembra a potom zjete úrodu. Príde ďalší rok a vy opäť musíte kúpiť semiačka. Nemáte bankový účet, možno len nejakú novú handru z trhu v Egwange a vaša slamená strecha hrozne zateká. Rok po roku. A potom musíte vydať svoju päťročnú dcéru -- aby ste si mohli kúpiť ďalšie semiačka jamy a vypestovať ich. Je to život? Na to vás Boh stvoril? Nie, sestry moje. Tieto farmy budú vašou smrťou. Nerodia vôbec nič. Nie, pokiaľ nezískame lepšie vzdelanie. Pošlite preto deti do školy. Pošlite dievčatá do školy."

"Kto sa však postará o naše malé deti? Kto nám pomôže doniesť vodu?"

Zúfalstvo. Dokrivkala k nemu stará žena. "Syn môj, prišli dnes ráno a rozryli celú moju farmu, moju jedinú farmu. Skosili námahu mojich rúk, hrdosť mesiacov čakania. Povedali, že mi vyplatia kompenzácie. Môžu zaplatiť moje úsilie? Radosť, ktorú cítim, keď vidím rásť zeleninu? Božie zjavenie v mojej starobe? Čo mám robiť, syn môj?"

Akú odpoveď jej môžem dať? "Pozriem sa na to neskôr," povedal som jej mierne.

Pozriem sa na to neskôr. Takmer sa nenávidel za tú lož. Preklial zem za to, že nechala vytrysknúť ropu, čierne zlato, ako to volali. A preklial bohov, že nevysušili jej zdroje. Čo na tom záležalo, že každý deň sa vyťažili a vyviezli milióny barelov, keď táto chudobná žena prelievala slzy zúfalstva? Na čo sa môže pozrieť neskôr? Môže jej nájsť nejakú inú zem? A zmení zákonodarca zákony len preto, aby priniesol trochu viac šťastia týmto nešťastným bedárom, ktorých hľadanie ropy zrazilo na úroveň zvierat? Zisky z ropy by mali poslať ľuďom, ktorých farmy a pôda boli vylúpené a zničené. No právnikov platili ropné spoločnosti a vládnych úradníkov právnici a tie isté firmy. Tak ako sa na to môže pozrieť neskôr?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO