"Od prvého dňa tam bude musieť existovať efektívna vláda," povedal Wolfowitz. "Ľudia potrebujú vodu, jedlo a lieky, kanalizácia a elektrické vedenie musia fungovať. To je zodpovednosťou koalície." Proces, ktorým sa má toto všetko zabezpečiť, sa obyčajne volá "rekonštrukcia". No americké plány s budúcnosťou irackej ekonomiky siahajú omnoho ďalej. Krajinu vnímajú ako "pole neorané", na ktorom budú môcť washingtonskí neoliberálni ideológovia uskutočniť svoj ekonomický sen: plne privatizované, zahraničím vlastnené hospodárstvo, otvorené obchodu.

* * *

Niekoľko príkladov: 4,8-miliónový kontrakt na údržbu prístavu Um Kasr už dostala americká spoločnosť Stevedoring Services of America a letiská sa už ocitli na aukčnom zozname. Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj pozvala americké nadnárodné spoločnosti, aby sa uchádzali o kontrakty na všetko -- od prestavby ciest a mostov až po tlač učebníc. Väčšina dohôd má byť uzavretá na rok, niektoré však obsahujú možnosť predĺženia na štyri roky. Ako dlho potrvá, kým sa premenia na dlhodobé kontrakty v rámci privatizácie vodární, dopravných systémov, ciest, škôl a telekomunikácií? Kedy sa obnova premení na skrytú privatizáciu?

Republikánsky kongresman z Kalifornie Darrel Issa predložil zákon, ktorý by od amerického ministerstva obrany vyžadoval, aby v povojnovom Iraku vybudovalo sieť mobilných telefónov postavenú na technológii CDMA. Aby z toho profitovali "americkí držitelia patentov". Systém CDMA sa používa v Spojených štátoch, nie v Európe, a vyvinula ho firma Qualcomm, jeden z najštedrejších donorov kongresmana Issu. A potom tu máme ropu. Bushova administratíva vie, že nemôže otvorene hovoriť o predaji irackých zdrojov spoločnostiam ExxonMobil a Shell. Necháva to na Fadhila Chalábího, bývalého irackého predstaviteľa ministerstva ropných zdrojov. Chalábí povedal: "Potrebujeme, aby do krajiny prišlo veľké množstvo peňazí. Jediným spôsobom je čiastočná privatizácia priemyslu." Je jedným z tých irackých utečencov, ktorí radili americkej vláde, ako vykonať privatizáciu bez toho, aby sa chápala ako diktát USA. Táto skupina usporiadala 4. - 5. apríla v Londýne konferenciu, na ktorej radila Iraku, aby sa po vojne otvoril ropným nadnárodným spoločnostiam. Washingtonská vláda prejavila vďaku a sľúbila, že v dočasnej vláde bude mnoho postov pre irackých exulantov.

* * *

Podľa niektorých je priveľmi zjednodušujúce tvrdiť, že táto vojna bola o rope. Majú pravdu. Je o rope, vode, cestách, železniciach, telekomunikáciách, prístavoch, liekoch. A ak sa tento vývoj nezastaví, "slobodný Irak" bude najvypredanejšou krajinou na svete. Neprekvapuje, že tak veľa nadnárodných spoločností sa chystá na panenský iracký trh. Nielen preto, že samotná obnova bude mať hodnotu asi 100 miliárd dolárov. Úlohu zohráva aj to, že menej násilnými prostriedkami sa "slobodnému trhu" v poslednom čase veľmi nedarí presadzovať sa. Čoraz viac rozvojových krajín odmieta privatizáciu. Americká zóna voľného obchodu, Bushova priorita v oblasti obchodnej politiky, je v krajinách Latinskej Ameriky silne nepopulárna. Rozhovory o intelektuálnom vlastníctve, poľnohospodárstve a službách v rámci Svetovej obchodnej organizácie sa rúcajú a sprevádzajú ich obvinenia, že Amerika a Európa ešte vždy nesplnili svoje predchádzajúce sľuby. Čo teda urobí superveľmoc v recesii, navyknutá na rast? Čo tak povýšiť "slobodný trh light", ktorý pretláča prístup na trh zadnými vrátkami klamstiev, na "slobodný trh super strong", ktorý nové trhy získava na bojiskách preventívnych vojen? Nakoniec, rozhovory so suverénnymi štátmi môžu byť tvrdým orieškom. Oveľa jednoduchšie je rozbiť krajinu, okupovať ju a prestavať podľa svojich potrieb. Bush sa nevzdal voľného trhu, ako to niektorí tvrdia. Má len novú doktrínu: "Najprv bombarduj, potom kupuj."

Netýka sa to len jednej nešťastnej krajiny. Investori otvorene hovoria, že keď zapustí privatizácia korene v Iraku, Irán, Saudská Arábia a Kuvajt budú prinútení súťažiť privatizáciou vlastnej ropy. "V Iráne to prepukne ako požiar," povedal pre Wall Street Journal S. Rob Sobhani, konzultant v oblasti energetických zdrojov. Onedlho si Amerika možno prebombarduje cestu do úplne novej zóny voľného obchodu.

* * *

Doteraz sa debata v novinách o rekonštrukcii Iraku zameriavala na fair play. Slovami komisára Európskej únie pre vonkajšie vzťahy Chrisa Pattena, je "vrcholne netaktné", že si Spojené štáty nechávajú všetky šťavnaté kontrakty pre seba. Musia sa naučiť podeliť sa. ExxonMobil by mal pozvať francúzsky TotalFinaElf na najlukratívnejšie ropné polia, Betchel by mal zavolať britskú Thames Water, aby si odtrhla z kontraktov na kanalizáciu. No hoc Pattenovi ide americký unilateralizmus na nervy a Blair volá po dozore OSN, je to celkom bezvýznamné. Koho zaujíma, ktoré nadnárodné spoločnosti získajú najlepšie dohody v irackom, postsaddámovskom prodemokratickom výpredaji? Záleží na tom, či privatizáciu urobí jednostranne Washington, alebo mnohostranne Spojené štáty, Európa, Rusko a Čína?

V tejto debate úplne chýbajú irackí ľudia, ktorí by si možno -- ktovie? -- chceli ponechať nejaký podiel. Irak bude po skončení bombardovania dlhovať obrovské sumy. No bez akýchkoľvek skutočných demokratických procesov sa neplánujú reparácie, rekonštrukcia či obnova. Je to lúpež. Obrovská krádež maskovaná ako charita, privatizácia bez demokratického zastúpenia.

Ľudia, vyhladovaní a trápení chorobami kvôli sankciám, potom ožobráčení vojnou sa z tejto traumy vynoria a zistia, že ich krajina bola predaná. Zistia tiež, že novonájdená "sloboda" -- za ktorú umreli mnohí ich milovaní -- prichádza vopred spútaná nezvratnými ekonomickými rozhodnutiami, urobenými v rokovacích miestnostiach, ešte kým padali bomby. Potom im povedia, aby si zvolili nových lídrov a uvítajú ich v prekrásnom demokratickom svete.