V uponáhľanej atmosfére po druhej svetovej vojne, úprimne vďační za rýchly vzostup a verní vrodenému postoju k zmyslutvornému svetovému duchu vychválili nemeckí intelektuáli povojnový poriadok pod dohľadom Spojených štátov pomaly až do nebies. Už tradične rozprávajú o "systéme OSN", zdôrazňujú pri tom, že je založený na "medzinárodnom práve" a vyvodzujú z toho, že Spojeným štátom "právom" prináleží niečo ako "monopol na násilie" -- hoci na druhej strane by mali vedieť, že o medzinárodnom práve možno na rozdiel od vnútroštátneho rozprávať len v metaforickom zmysle (s výnimkou niektorých všeobecne uznávaných zásad medzinárodného obchodného práva). Ani dnes to nie je ináč ako v časoch Maxa Webera, ktorý sa, ako je všeobecne známe, veľmi pregnantne vyjadroval o právnych odlišnostiach v národnom a medzinárodnom meradle. Ak teda "medzinárodní teoretici práva", politici, hovoria pri zahraničnopolitických udalostiach o jeho porušovaní, v skutočnosti nekonajú ako juristi, ale ako politickí aktéri. Pokúšajú sa presadiť svoju vlastnú pozíciu (ako Nemci alebo Európania) tým, že spochybňujú hegemoniálnu militaristickú prevahu USA cestou "imanentnej kritiky" (povedané slovami mladého Habermasa). Konfrontujú praktické konanie americkej vlády s tou časťou jej ideologickej sebaprezentácie, ktorou sa od roku 1945 vydáva za aktívneho presadzovateľa medzinárodného systému mierového riešenia konfliktov medzi štátmi.

Pre tých, ktorí nosia dôstojnícke epolety, ide buď o naivné nedorozumenie "Venušanov", alebo perfídnu lesť konkurentov, ktorí obhajujú výlučne vlastné záujmy. Pretože takisto ako komunisti po vojne nechceli pre občianske strany združené v Národnom fronte reálne zabezpečiť spolurozhodovacie právo, takisto Spojené štáty nechápali OSN ako fundament pre založenie globálnej demokracie medzi národmi. OSN bola koncipovaná viac-menej ako politická štruktúra pre ich vlastný "medzinárodný" projekt konsolidácie ťažko vybojovanej a po Britoch prevzatej hegemónie nad multilaterálnym kapitalistickým svetovým systémom. Išlo v nej aj o jeho obranu pred hrozbou zo strany Sovietskeho zväzu a ostatných antikapitalistických síl. S predčasným vyradením posledne menovaného nebezpečenstva stratila OSN pre USA prakticky akýkoľvek význam, keďže politický cieľ jej založenia sa pádom sovietskeho bloku naplnil. OSN by mohla byť podľa toho odstránená alebo prinajmenšom jej úloha zredukovaná na podporu multikultúrnej komunikácie.

Skutočnosť, že spojenecké vlády v Európe chcú nečakane OSN vidieť v inom svetle, aj keď ešte pred časom konali v prípade juhoslovanskej krízy celkom ináč, nemá nič spoločné s voľajakými novými zásluhami OSN alebo čerstvo prebudenou vášňou k presadzovaniu medzinárodného práva. Najskôr je výsledkom prevzatia americkej mocenskej úlohy v Iraku alebo má do činenia s politicko-fyzikálnym zákonom, podľa ktorého tlak vyvoláva zákonite protitlak, keďže tento svet je priveľký na dominanciu jednej superveľmoci. Predovšetkým to platí vtedy, ak vedenie tejto veľmoci koná tak nediplomaticky a veľmocensky, ako vláda vedená Bushom, Rumsfeldom a Wolfowitzom. Iracká vojna sa odohrala skôr v znamení slabosti svetovej veľmoci USA, pretože nechýbalo veľa a nesúhlas niektorých krajín, inšpirovaných americkými spojencami Nemeckom a Francúzskom, takmer zabránil vojenskému zásahu v Iraku. Teraz je americká vláda demonštratívne rozladená.

Bude to mať následky pre vývoj "atlantického spoločenstva"? Áno, ale nie také, ako si ich dnes mnohí predstavujú. Atlantické spoločenstvo nie je kultúrny spolok, ale ide o najdrsnejší a mocensky najsebavedomejší kartel sveta. Bolo by naivné veriť, že by rozdielne názory na štýl politiky medzi USA a "starou" Európou -- oboch najsilnejšie prepojených hospodárskych regiónov sveta -- rozbili charakter tohto spoločenstva. Obidve strany budú čoskoro na jednej štartovacej línii. Nemecko nakoniec bude platiť a mienkotvorní publicisti na oboch stranách budú v súhlasnom duchu písať, že tento konflikt nakoniec preukázal silu a neotrasiteľnosť atlantického partnerstva -- podobne ako každý americký politický škandál tým, že sa odhalil, dokázal veľkosť "americkej demokracie". Neogaullistická iniciatíva štyroch európskych mocností, Nemecka, Francúzska, Belgicka a Luxemburska, určite nepovedie k vzniku nového svetového politického hráča, v každom prípade nie takého, v ktorom by Nemecko, Francúzsko, Belgicko a Luxembursko udávali hlavný tón.

To prirodzene neznamená, že udalosti predchádzajúce irackej vojne boli politicky bezvýznamné. Podľa môjho názoru politicky najvýznamnejším dôsledkom irackej vojny je strata nimbusu a medzinárodnej politicko-morálnej autority medzi obyvateľstvom takmer všetkých krajín sveta. Napriek masívnej provojnovej propagande sa verejná mienka, ktorú mediálni experti nie náhodou charakterizujú ako "zverejnenú mienku", nenechala zmiasť, dokonca ani vo východnej Európe. V porovnaní so situáciou spred dvoch rokov dnes už existuje prakticky v každom kúte sveta demokratický antiamerikanizmus. Ináč povedané: masy sveta sa vo veľkej väčšine obracajú proti "Amerike". To nie je v dnešných časoch práve zanedbateľná udalosť.

Správajú sa tak iba preto, že sú všetci priateľmi Saddáma či presvedčenými pacifistami? Alebo sa za tým opäť skrývajú iné motívy? Podľa môjho odhadu to robia najmä preto, lebo postup Bushovej vlády v irackej kríze bol takmer na nerozoznanie skresleným symbolickým vyostrením toho, čo si ľudia, frustrovaní rovnakou bezmocnosťou, museli doma nechať páčiť vo všetkých oblastiach hospodárskeho a sociálneho života. To znamená: cynické nasadenie štátnej moci na presadzovanie neobmedzených a policajným násilím garantovaných "progresívnych reforiem", ktoré sú štylizovanými stratégiami na obohacovanie medzinárodných akcionárskych elít. Pre tieto vrstvy sú USA nielen reálne najvyššou ochrannou mocou, ale aj zosobnením ideologického vysvetlenia ich chamtivosti, pre ktoré si vyhradili mýtus o "krajine slobodných"!

Ak Amerika ponechá svoje meno napospas podobným silám, raz bude musieť zato niesť aj dôsledky! Pripomínam: You can't fool all of the people all of the time. (Abraham Lincoln).

Článok bude uverejnený v júnovom vydaní Blätter Für Deutsche und Internationale Politik

Zveřejněno s laskavým svolením autora a slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO