Skrytá hra symbolov a motívov

21. 4. 2015 / Igor Daniš

Oslava bezvýznamnosti nemá dej; postavy (niektoré pomenované krstnými menami, niektoré priezviskami, niektoré ako matka alebo ona a niektoré sú historickými postavami ako Stalin – prevzaté priezvisko -, Chruščov alebo Kalinin) blúdia v bezčasí po parížskych uliciach, vyskytnú sa v bare alebo na večierku, všade len tak nezáväzne kecajú, komentujú, chvastajú sa, mystifikujú, pozorujú a prechádzajú sa, ale nič zvláštneho, jedinečného, skutočného, osudového sa im neprihodí, všetko plynie ako predtým, udalosti sú bezvýznamné. Kundera popisuje a komentuje scény (akoby filmové scény), jednotlivé obrazy, motívy. Majú vlastne tie postavy čo robiť? Alebo sa nachádzajú iba v bezčasí voľného času, ktorý plynie odnikiaľ nikam? Je taká celá dnešná spoločnosť? Či dokonca celé dejiny, ktorým s neodmysliteľnou vážnou dôležitosťou a zaujatosťou pripisujeme zmysel, cieľ, smerovanie? Vzťahy medzi postavami sú ľahké, rovnaké, neviazané tkané krehkými niťami. Ale nie sú takými obecne vzťahy medzi ľuďmi, priateľmi, kolegami v rodine, proste všetky vzťahy  v súčasnej spoločnosti? Nestratili vzťahy na význame? Nie sú ľahko a rýchlo naviazateľné a odviazateľné, zameniteľné?

Postavy medzi sebou kecajú a komentujú rôzne aj historické udalosti, ale ako poznamenáva jedna postava, každá generácia sa na historickú postavu alebo udalosť díva z iného zorného uhľa, chápe ju inak, je ňou inak ovplyvnená, a preto, ak aj si medzi sebou pritakávajú, súhlasia, pre každého vždy znamená niečo iné.

Román začína zamyslením o novom symbole zvádzania - pupku. Už nie ako kedysi zvádzajú mužov ženské prsia, stehná a zadok. Každý muž môže spoznať v dave napríklad zadok svojej milej. Preto je to znak individuality, lásky ako prejavu jedinečnosti. Kdežto pupok nie je možné rozoznať, pretože sú všetky rovnaké, nerozoznateľné; sú prejavom narodenia plodu: jedného, druhého, tretieho až po n. Význam už nemá láska ako jedinečný vzťah, ale rozmnožovanie, nahradzovanie a plodenie – a nielen plodenie nových ľudských jedincov. Ľudských jedincov, ktorí mnohokrát prichádzajú na svet napriek tomu, že by si to niekto prial, nedopatrením, náhodou. Lenže pupok francúzsky nombril môže evokovať číslo nombre, alebo v našich jazykoch tiež pupok znamená stredobod záujmu (pupok sveta) spojený s domýšľavosťou.

Jedna postava sa narodí proti vôli svoje matky, Takmer ihneď po narodení opustí otca dieťaťa. Keď syn ako desaťročný videl matku naposledy, v pamäti mu utkvie pohľad matky na jeho pupok. Syn spomína na matku veľmi často a na prekvapenie ňou nepohŕda, ale naopak. Zdalo by sa, že jeho matkou je „ona“, ktorá s vehementnou zaujatosťou sa hodlá utopiť, pretože je tehotná. Lenže únik jej nevyjde, lebo je zachránená chlapcom, ktorého pritom brutálne, odhodlaným nasadením utopí. Na ceste späť narazí na Alaina označí ho za hlupáka. Alain, človek, ktorý s ospravedlňuje, ale viac priťahujú ľudia, ktorý strkajú a žiadajú uvoľnenie cesty (o drzosti a ustupovaní).

S domýšľavosťou je spojená postava D´Ardela (navodzujúce slovo oštep), ktorý sa rád predvádza. Aby sa stal bodom záujmu (pupkom) „bezdôvodne“ predstiera, že má rakovinu, ale napriek tomu má dobrú náladu. Dobrá nálada povznáša do výšin (Hegelova komika). D´Ardelo túži zviesť celebritu a čerstvú vdovu La Franck, ktorá ráno pochovala svojho manžela. To sa mu nepodarí (resp. podarí ale inak), pretože tento stredobod záujmu zaujíma iná dôležitejšia vec. Vec, ktorá niečo predznamenáva: lepší život.

V románe sa vyskytujú aj historické postavy. Autor cituje z memoárov Chruščova o Stalinovi. Tento niekedy najmocnejší muž sveta je dnes považovaný za jedného z dvoch najväčších zločincov minulého storočia. Ako sa to „ľahko“ zmenilo. Môže on za to? Stalin sa kloní k Schopenhauerovej teórii (poňatiu) sveta ako vôle a predstave, nie ku Kantovej teórii veci o sebe. Ten Stalin človek bez citu, známy svojim výrokom: „Smrť jedného muža je tragédia, smrť miliónov je len štatistika,“ v sebe nájde prekvapivo veľkú dávku súcitu so smiešne pôsobiacim Kalininom a pomenuje po ňom mesto slávne preto, že v ňom žil Kant. V podstate bezvýznamný Kalinin trpí neschopnosťou udržať moč, čo nie je mystifikácia. Ako už Kunderovi čitatelia vedia, vyprázdnenie uvoľňuje a uvoľnenie navodzuje pocit šťastia, dobrú náladu.

Kalinova choroba nie je mystifikácia, ale Stalin mystifikuje inak. Lenže jeho mystifikácii za strachu sa nikto nedokáže postaviť a povedať pravdu. Nie, my už nežijeme v dobe Stalinove, kde by nás stiesňoval obkolesujúci strach, kedy vládla jedna pravda. Dnes sa nachádzame v dobe bezstarostnosti, v dobe dobrej nálady; v prázdnote, kde už o nič nejde, kde dejiny stoja, kde jedna pravda nie je vypuklá, kde každý jedinec, každá vec, udalosť, proste všetko je nahraditeľné. Je to doba, kde sme schopní pozorovať a nechať sa zaujať akoukoľvek banalitou, prkotinou, bezvýznamnosťou.

Ďalšou postavou je nezamestnaný herec Caliban pomenovaný podľa jeho najslávnejšej role zo Shakespearovej Búrky. Caliban je presmyčka Kanibala a v Búrke je to netvor, syn čarodejnice. Caliban si privyrába čašníckou prácou po večierkoch, kde robí zo seba Pakistanca, ktorý nehovorí po francúzsky. Táto mystifikácia nemá žiadny význam a koná tak z prostej roztopašnosti, pre vlastnú zábavu. Lenže sa mu podarí nechať do seba zamilovať portugalskú slúžku Marianu (anjel). Jeden hovorí pakistansky, druhý portugalsky, ani jeden nepozná druhý jazyk, ale darí sa im celkom dobre spolu komunikovať: neznalosť ich jazykov ich zbližuje. (Nezabúdajme na Apostolkovo zvádzanie gréčtinou v poviedke Já, trúchlivý Búh.) Mariana navádza k Marianne, alegórii slobody a rozumu, opaku diktátorstva a monarchie, bohyni slobody, symbolu Francúzskej republiky.

Úspešným zvodcom je tiež Quaquelique, čo navodzuje slovo kvákať, kvákal. Quaquelique sa ničím nevymaňuje z priemeru, nenápadný, tvár má bezvýraznú, ale to práve láka ženy, pretože všetko ostatné už poznajú. A prečo zvádza? Pretože striedanie partneriek ho vykupuje z najhoršej možnej veci – nudy. Ak nie striedanie partneriek, potom žiadna dobrá nálada. z nudy.

Ramon by rád navštívil výstavu Chagalla, ale vždy ho odradí dlhá rada. Kto by chcel stáť dlhé hodiny poslušne v zástupe, čakať a nudiť sa? Stojí umenie Chagalla zato? A stoja tí ľudia, zväčša turisti, na umenie Chagalla alebo nasledujú diktát príručiek odporúčajúcich kam v Paríži zájsť, čo si nenechať ujsť, ako stráviť voľný čas a zahnať nudu? Inak by asi málokoho z nich zaujímali Chagallove obrazy bezvýznamných ľudí „v dobrej nálade“.

Ďalším motívom sú bábky, bábkové divadlo pre deti. Deti, kŕdeľ detí, a ich bezstarostným smiech, sú už známym motívom románov Kunderu. Symbolov a motívov je v románe omnoho viac. Sú rôzne posplietané, doplňujú sa v rôznych častiach a vysvetľujú sa v mnohých uhľoch pohľadu. A netreba tiež zabúdať, že Kundera rád vodí svojich čitateľov za nos.

Román púta tiež svojou kompozíciou. Kundera svoje české romány vystaval na siedmich častiach a v poslednom období, keď písal francúzsky, vystaval svoje kratšie romány na 51 resp. 53 kapitolách (zmena pripomínajúca tvorbu Beethovena ). Oslava bezvýznamnosti spája obidva postupy: je rozdelený na sedem častí a skladá sa zo siedmich častí. Ako predchádzajúce tri francúzsky písané romány je vystavaný podľa fúgy. Ale o rafinovanostiach kompozície by sa mali skôr vyjadrovať muzikológovia.

Málokedy spisovateľ na sklonku života napíše román o smrti a živote. Škoda, že ho napr. nepochopil Kunderov rovesník, maďarský spisovateľ Imré Kertész autor Bezosudovosti, Fiaska či Likvidácie. Čo je život? Predel medzi smrťou a smrťou. A ako sa píše v románe: bezvýznamnosť je esencia existencie; bezvýznamnosť je kľúčom k múdrosti, kľúčom k dobrej nálade.

Vytisknout