V ich očiach sme len odpad II.

6. 3. 2013

Vo vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľom v našej spoločnosti a prirodzene aj v mnohých ďalších je zvláštna jedna vec: zamestnávateľ vždy dá svojim zamestnancom jasne najavo, že za výpovede a prípadné nekorektné správanie z jeho strany (ktoré si on však, samozrejme, nikdy nepripustí) si môžu oni sami, nakoľko im firma dala svoju plnú dôveru, ktorú oni hrozným spôsobom neplnenia stanoveného plánu nechutne sklamali a tým si nezaslúžia pracovať v takej úžasnej spoločnosti. Nakoniec z toho vyjde, že na vine sú si samotní zamestnanci, ktorí sa jednoducho vo svojej práci málo snažia a čo potom s nimi má taký chudák zamestnávateľ urobiť? Nuž čo, treba ich zo dňa na deň bez milosti vyhodiť. Dvojmesačná výpovedná lehota? Ešte to tak, tú si ani v najmenšom prípade nezaslúžia. A najlepšie na tom je, že sa prepustený zamestnanec ešte bude cítiť vinný za to, že do neho vkladanú dôveru zneužil, píše Andrej Suvarin.

Nemal som spočiatku záujem písať pokračovanie príspevku, v ktorom som ozrejmil antisociálne praktiky svojho zamestnávateľa, nuž ale nedá mi to. Zástupca zamestnávateľa totiž na pracovnej porade cítil kvôli nášmu reptaniu povinnosť vysvetliť vzniknutú situáciu s prepúšťaním našich kolegov. Ako sme sa dozvedeli, v žiadnom prípade nešlo o výpoveď zo dňa na deň, bože chráň. Prepustení zamestnanci boli totiž už nejaký čas sledovaní a firma s ich výpoveďou teda počítala. A čo tam po tom, že oni s tým nepočítali, hlavne, že naši šéfovia to vedeli. To predsa stačí, no nie? Nakoniec sme po sérií pekne zaobaleného vyhrážania, že podobný pracovný postup môže byť použitý voči každému, boli ubezpečení, že vôbec nešlo o žiadne vyhrážanie. Iróniou však v tomto prípade bolo, že len predchvíľou sa jeden zo šéfov rozplýval nad enormným záujmom našej spoločnosti byť najobľúbenejším zamestnávateľom. Jednoducho zlý sen...

Nemám záujem nejakým spôsobom haniť zamestnávateľov a hádzať ich všetkých do jedného vreca. Viem, že majú obrovskú zodpovednosť vytvárať zisk a bojovať v divokých vodách konkurencie, čo je naozaj neľahká vec. Holt, kapitalizmus je tvrdý systém. Maximalizovať zisk a minimalizovať výdavky je v ňom jednoducho základnou poučkou. Bohužiaľ si to však takmer vždy odnesú zamestnanci. Maximalizácia zisku a minimalizácia výdavkov je totiž len peknou metaforou pre okrádanie svojich zamestnancov, škrtanie ich výplat a iných sociálnych príspevkov, no a v ideálnom prípade je potrebné zachovanie rovnakej alebo ešte väčšej efektivity práce a výnosu pri čo najnižšom počte zamestnancov.

V každom prípade si myslím, že vzťah medzi zamestnávateľmi a zamestnancami by nemal byť iba predmetom politických rokovaní tripartity, ktoré majú prakticky vždy rovnaký výsledok: politici si prihrievajú svoju polievočku, zamestnávatelia plačú, že ich odbory chcú zruinovať a odbory sa snažia vykázať aspoň nejakú činnosť, ktorá ich bossom môže v budúcnosti zabezpečiť dajaké teplé miestečko. Je však potrebné na túto tému rozvinúť celospoločenskú diskusiu, ktorá by daný vzťah mohla nasmerovať do ľudskejších sfér. Obávam sa však, že tí, ktorí nebudú chcieť v tejto diskusii nikoho počúvať, budú práve zamestnávatelia. Vďaka svojej ekonomickej dôležitosti sa totiiž cítia byť neohrození. Čas však ukáže, dokedy...

Hypoteční, finanční ... ekonomická krize
Vytisknout

Obsah vydání | Středa 6.3. 2013