Vzdialenosti akoby prestali existovať a celý svet sa stal jednou veľkou globálnou dedinou. Ako veľká výhoda internetu sa od začiatku spomínala možnosť vzájomnej komunikácie vysoko špecializovaných odborníkov, ktorých je na celom svete len niekoľko. Ale internet je tu pre všetkých, nielen pre odborníkov. Na internete môžu vznikať a aj vznikajú tie najabsurdnejšie zoskupenia ľudí. Nazval by som ich virtuálne kmene alebo internetové diaspory. V nich sa stretávajú ľudia s tak čudáckymi záujmami a názormi, že bez internetu by nemali šancu nájsť si seberovného a spoločenský tlak okolia by ich prinútil zmeniť sa. Nechcem teraz hodnotiť, či je to dobré, alebo nie. Je to proste tak, internet spája všelijakých ľudí, dobrých aj zlých.

Zaujímavá je ešte jedna vec. Čoraz väčší počet ľudí žije čoraz virtuálnejší život. Niekde pracujú alebo študujú, stretávajú denne možno stovky iných ľudí, no intenzívne komunikujú len v rámci svojho virtuálneho kmeňa. Ich názory neovplyvní formálny rozhovor so susedom alebo predavačkou v obchode, ale len rozhovory o (pre nich) podstatných veciach v ich sociálnej skupine. Takto vedľa seba žijú ľudia bez toho, aby o sebe niečo vedeli. Rozprávajú sa, ale takmer sa nepočúvajú a už vôbec nemajú pocit, že by svojho suseda alebo kolegu mali nejako ovplyvňovať. Pre optimistu to môže byť prejav tolerancie, pesimista by sa asi sťažoval na ich ľahostajnosť prerastajúcu do mravného relativizmu.

Problém nie je v rôznorodosti, ale v uzavretosti. Globálna dedina sa čoraz viac rozdeľuje na virtuálne kontinenty, krajiny, ostrovy, mestá a dedinky. Hranice medzi nimi už netvoria moria, rieky a neprestupné pohoria, hranicou sa stávajú neprekonateľné názorové rozdiely, nekompatibilné stupnice hodnôt a rôzne kultúrne skúsenosti. Obklopení podobne zmýšľajúci súkmeňovcami virtuálneho kmeňa si neuvedomujeme, že naša komunikácia sa obmedzuje len na niekoľko tém a že o mnohých iných dôležitých veciach pravdepodobne ani nevieme. Len si tak navzájom dookola pritakávame a upevňujeme tým pocit kmeňovej výlučnosti, miestami možno až vyvolenosti.

Ako dopadol Ďuro z vyššie citovanej piesne? Nuž: "Tak sme mu na oplátku pichli vidly do zadku, odvtedy je v našej obci všetko v poriadku". Mám pocit, že aj naša medzikmeňová komunikácia je skôr o pichaní do zadku, než o poctivom vysvetľovaní a vyjasňovaní rozdielov. Našťastie na pichnutie virtuálnymi vidlami sa nezomiera. Také pichnutie skôr utužuje kmeňovú súdržnosť. Ale spoločnosť ako celok sa rozpadá na stále menšie a ostrejšie ohraničené časti.

Možno to však vidím veľmi čierne. Možno len zmätene tápeme na začiatku niečoho veľkého, napríklad novej epochy ľudstva. Možno sa raz deti v škole budú učiť o súčasnosti ako o prvotnoinformačnej spoločnosti a čudovať sa, ako sme mohli byť takí....