Nekresťanské modely vykúpenia

Vykúpenie nie je len čisto intelektuálna téma, ale týka sa aj našej najhlbšej túžby. Ľudia mi opakovane kladú otázky, ako môžeme dnes vykúpenie zažiť, hovorí náboženský spisovateľ Anselm Grün. Dosť často podobné otázky sprevádza zistenie, že vtelenie Ježiša Krista nezmenilo náš svet k lepšiemu. Vojen je čím ďalej tým viac a ľudia sa podľa mienky väčšiny cítia dnes horšie ako v minulosti. Nemajú sa čoho uchytiť a vo svojom živote nenachádzajú žiaden zmysel. Mnohí si myslia, že sa ich biblická zvesť o vykúpení netýka, lebo nedáva odpoveď na ich otázky. Nie sú to len neriešené politické problémy, chudoba tretieho sveta, devastovanie životného prostredia alebo neustále vojnové konflikty.

Ani v Európe sa ľudia napriek všetkému blahobytu necítia najlepšie. Psychických ochorení pribúda, všade sa stretávame s pocitmi depresie, iní sú ovládaní rôznymi závislosťami, z ktorých nevedia nájsť východisko. Ľudia všade hľadajú, kto by im pomohol žiť, sú preto stále viac prístupní ponuke psychoscény alebo pátrajú vo východných náboženstvách po technikách ako šťastnejšie a spokojnejšie žiť. V kresťanstve nevidia východisko, oslobodzujúca Ježišova zvesť k nim z kresťanského hlásania a z kresťanskej životnej praxe nezaznieva. Paríž je dnes plný obchodíkov s budhistickými artefaktami a centier na výučbu budhizmu či hinduizmu. Reportáž francúzskej televízie France 1 ukázala príbeh manželského páru -- obaja extrémne úspešní vo svojej práci, s luxusným bytom a autom sa každý deň chodia modliť s budhistickými mníchmi. V reportáži rozprávali, ako ich to upokojuje, ako nie sú závislí od materiálnych hodnôt a aké dôležité je aby bol človek šťastný. Yves zo Šiva butiku na ulici Le Peletier, kde sa predávajú rozličné duchovné predmety, sa smeje, že má výnosný obchod z toho, ako ľudia hľadajú, čomu veriť.

Už po dlhé roky vysiela televízia seriály, medzi ktoré patrí spoločenská utópia zo 60. rokov od (už zomrelého) Gene Rodenberryho Star-Trek, ktorá sa javí ako paradigma pre idealizujúce a ideálne vlastné predstavy moderného človeka. Star-Trek je súhrnný pojem pre rôzne televízne seriály s rovnakým ideálom, ktoré do seba chronologicky a obsahovo zapadajú: Vesmírna loď Enterprise, Star-Trek, The Next Generation, Deep Space Nine, Vesmírna loď Voyager. V každom jednotlivom seriáli sa sústreďuje pozornosť na rôzne témy: život po živote, zrada, láska, zodpovednosť atď. Fikcia sa tak stáva náhradou náboženstva. Podľa teológa Imre Koncsika moderný človek hľadá v Star-Trek eschatologické naplnenie jednoty skutočnosti, ktoré sa usiluje dosiahnuť technikou, poloracionálnym a polomystickým postojom. V podstate je založené na sebavykúpení. Spoločnosť Star-Trek sa v tomto kontexte javí ako paradigmatická pre "bezbožnosť" človeka, ktorý síce "inštinktívne" tuší božský základ skutočnosti, predsa však nepoznáva skutočnosť Boha. Preto vychádza na jednej strane z deistickej koncepcie prizerajúceho sa Boha, ktorý v skutočnosti do sveta nezasahuje.

Bohu sa nepripisuje žiadna moc a láska, ako meniť skutočnosť. Na druhej strane sa kvôli deizmom neuspokojiteľnej túžbe človeka po analogickej jednote so základom svojho bytia neustále vynárajú "mystické" a takmer okultné epizódy jeho životnej histórie panteistického pôvodu. Moderný človek, ktorý je v týchto a podobných projekciách science-fiction idealizovaný a extrapolovaný, vystúpil alebo vypadol zo svojej analogickej jednoty s Bohom, konštatuje Koncsik. Javí sa to ako následok súčasného zatemnenia kresťanského posolstva o skutočnej a účinnej inkarnácii Boha a o konkrétnom uskutočnení vytúženej jednoty Boha a človeka v Ježišovi Kristovi. Bez Ježiša Krista, teda bez skutočnosti a pôsobenia bohoľudskej jednoty ako cieľa a základu každej tvorby jednoty človekom, idealizovaná spoločnosť Star-Trek stroskotá, myslí si Koncsik.

Biblický pohľad na vykúpenie

Vykúpenie je biblický termín spojený s biblickými udalosťami, ktoré nám pomáha poznať v ich skutočnom význame. Radostná zvesť v Biblii ma môže osloviť, ale aj neosloviť, čo závisí aj od toho, či v nej nájdem odpoveď na svoje naliehavé problémy a či sa táto odpoveď dotkne mojej túžby po vykúpení a slobode po naplnenom živote, hovorí Grün. Keď sa chceme s Bibliou čestne vyrovnať, nesmieme zredukovať náuku vykúpení na jeden model. Aj my musíme tak ako Biblia opisovať naše vykúpenie v Ježišovi Kristovi rôznymi obrazmi a pritom si uvedomovať, že to sú vždy len pokusy, ako urobiť nepochopiteľné pochopiteľným. Božia láska, ktorá je základom nášho vykúpenia, zostáva vždy pre nás nepochopiteľná.

O vykúpení pritom nehovorí len Nový zákon, ale celá Biblia. Aby sme porozumeli novozákonným výpovediam o vykúpení skrze Ježiša Krista, musíme ich čítať na pozadí Starého zákona. Vykúpenie znamená vyslobodenie od nejakého zla, zaplatením určitej výkupnej ceny (gr. lytron). Ide tu o viac ako len o vyslobodenie. Vojnoví zajatci môžu byť prepustení, keď je za nich zaplatené "výkupné" (lytron). V tomto zmysle smieme Kristovu smrť chápať ako "výkupné za mnohých" (Mk 10, 45). Aj otrok v staroveku mohol byť prepustený na základe výkupného. Zaplatenie ceny za vyslobodenie je základným a charakteristickým znakom. Z tohto dôvodu bolo uvedené ponímanie tak dôležité pre prvých kresťanov. Ježiš ich učil, že "každý, kto pácha hriech, je otrok" (Jn 8, 34; porov. Rim 7, 14). Hriešnici sú otroci odsúdení na smrť. Starý svet sa dostal do situácie, z ktorej niet východiska, a preto treba volať po vykúpení. Keby k nemu nedošlo, otroctvo by pokračovalo a rozsudok smrti by bol vykonaný. Na tomto pozadí treba vidieť Kristov kríž. Tam, kde sa termín "vykúpenie" objavuje v Starom zákone, je spojený s predstavou úsilia. Boh vykupuje s "vystretým ramenom". Dáva poznať svoju silu. Ľud miluje, a preto ho vykupuje pre seba. Požadovanou "cenou" je jeho úsilie.

Vykúpenie a spása sa navzájom dopĺňajú. Podstatu starozákonnej predstavy o spasení vyjadruje Mojžišov výrok: "Len vytrvajte a uvidíte Pánovu záchranu, ktorú dnes uskutoční pre vás" (Ex 14, 13). Poznať Boha preto nevyhnutne predpokladá poznať ho ako Boha, ktorý prináša záchranu (Oz 13, 4). Slová "Boh" a "záchranca" sú v Starom zákone v podstate totožné. Významným normatívnym prípadom Božej záchrany bolo vyvedenie z Egypta (Ex 12, 40 -- 14, 31). Skúsenosť Izraela s Bohom ako záchrancom v minulosti zameriava jeho vieru na očakávanie plnej a konečnej záchrany v budúcnosti. Boh ako sa dal poznať v izraelskom ľude a v Ježišovi Kristovi je "Boh hľadajúci človeka" (Abraham Joshua Heschel). Rovnako ako ich židovskí predchodcovia aj kresťania veria, že Boh koná na tomto svete, ale pre nich sa spása konkretizovala v osobe Ježiša Krista. Meno Ježiš je pogréčtený tvar hebrejského slova Ješua, čo znamená Boh je spása. Spása je pojem, ktorý zahrňuje v sebe všetko, čo Ježiš priniesol človeku a čo vydobyl pre človeka svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním (Sk 5, 31). Podľa biblistu Karola Nandráskeho zo skutočnosti, že novozákonné texty aramejskej tradície ako ekvivalent slova spása, spasiť a Spasiteľ používajú výrazy život, oživiť a Oživovateľ, vyplýva, že Ježiš evanjelií chápal spásu ako proces oživovania (vzkriesenia) Božieho života v ľuďoch a tomuto procesu slúžila aj jeho smrť a vzkriesenie.

Jánovo evanjelium zdôrazňuje prítomnostnú stránku Božieho života. Kresťanské posolstvo spásy chce povzbudiť k tomu "aby sme v prítomnosti konali v smere prisľúbenej budúcnosti" (G. Greshake) a vnášali znamenie nádeje až do štruktúr spoločenského života. Keď sa pýtame v Novom zákone na vykúpenie skrze Ježiša Krista, nemáme ho spájať okamžite s jeho smrťou. Ježiš hlásal blízkosť Boha (Mk 1,15). Pre ľudí sa uskutočňuje vykúpenie tak, že s nimi Ježiš stoluje, že sa k nim obracia, že im ponúka odpustenie a že im celým svojím správaním ukazuje, že ich Boh miluje a že ich život má nekonečnú hodnotu. Vykúpenie chápe Ježiš tak, že dáva ľuďom pocítiť milujúcu a zachraňujúcu blízkosť Boha, že ich napriamuje a že im daruje ich nedotknuteľnú dôstojnosť, ktorú stratili. Pri svojom hlásaní vychádza Ježiš z toho, že ľudia svojím obrátením a vierou môžu dosiahnuť odpustenie hriechov. Vykúpenie skrze Ježiša nesmieme chápať jednorozmerovo, skôr potrebujeme mnoho biblických obrazov, aby sme ho pochopili. Obsah týchto obrazov sa rozvinul v neskoršej teologickej reflexii. Keď premýšľame o niektorých z Ježišových podobenstiev (napríklad o milosrdnom Samaritánovi ), objíme nás a aj my sami sa stávame súčasťou príbehu. Tým nás mení. Premenením by sme mali počúvnuť Ježišovu výzvu robiť podobne (Lk 10, 37).

Nevyhnutnosť sebaprijatia

K charakteristike našej doby patrí aj neochota človeka priznať si svoju vlastnú vinu. Psychológovia sa však presviedčajú, že pod povrchom "nevinnej" spoločnosti trápia ľudí pocity previnenia. Základný novozákonný termín pre hriech je "hamartia" (a príbuzné slová). V klasickej gréčtine sa používa v prípade, keď sa niekto minul cieľa alebo si zvolí nesprávnu cestu k cieľu. Keď sa niekto minie života, môže sa ocitnúť v slepej ulici hriechu. Táto situácia "slepej ulice" sa musí najskôr zažiť. Vina vzniká poprením vzťahu k Ježišovi, alebo vzpieraním sa totalite nárokov vzťahu alebo je nevernosťou k nemu. Známy fyzik a filozof Carl Friedrich von Weizsäcker povedal: "Som presvedčený, že celý konflikt človeka so sebou samým, ktorý človek potom vždy projektuje navonok a ktorý spôsobuje, že je plný agresivity voči niekomu tretiemu, že obviňuje spoločnosť a neviem koho ešte iného, spočíva v tom, že na niektorom mieste nevzal na seba evidentnú vinu. Nie je možné vystúpiť do nového Božieho či ľudského sveta inak, než prijatím viny." Pravdu má Joachim Bodamer, keď hovorí: "Choroba má niečo spoločné s nepravdou a zdravie s pravdou."

Ochota a schopnosť vyznať vinu korení v základnom pocite prijatia, vo vedomí, že človek je aj napriek vine prijatý. Podľa významného evanjelického teológa Dietricha Bonhoeffera cirkev má byť otvoreným a solidárnym spoločenstvom, Ježišovou obcou, kde sa prežíva s hriešnikom spoločný osud. Takzvaná "zbožná spoločnosť" nedovolí nikomu, aby sa v nej prejavil taký, aký v skutočnosti je. Preto musí každý skrývať svoj hriech pred sebou a pred inými konštatuje Bonhoeffer. Vinu nie je treba zmazať, ale zmeniť jej význam, je treba z nej urobiť "šťastnú vinu" (felix culpa), tým, že bude zahrnutá do procesu pokračujúceho dozrievania lásky.

To však nemôže urobiť ten , kto sa previnil, ale len ten, kto bol previnením zranený. Len vtedy sa stane také gesto aj slávnosťou zmierenia, len tak bude vina "šťastná vina", ako to zakúsil už cirkevný otec Augustín. Práve preto, že taká náprava nie je v silách toho, kto sa previnil, hovorí sa v náboženskej oblasti právom o "vykúpení" a "spáse".

Autor je teológ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO