14. 6. 2005
Tri bájky
1. Povedal som si, že vymyslím bájku. Stretne meňavka črievičku. Bývajú v teplej kaluži. Dobre sa im žije, ale nevie sa o nich. Iba v učebniciach prírodopisu sa možno o nich dočítať, ale koho zaujímajú učebnice prírodopisu? "Na svete je veľa nespravodlivosti," hovorí meňavka, "vlk je mediálna hviezda. O psíkovi a o mačičke sa povedalo oveľa viac, ako si zaslúžia. Dokonca mravce a svrčky sa stali literárnymi postavami". |
"Áno, áno," prisvedčila črievička, "malosť nás odsudzuje na pokútnu existenciu bez účasti paparacov, reportérov, recenzentov, básnikov, bájkarov. Život bez publicity je ako kniha, ktorú nikto neprečíta". Okolo ide bájkar s dievčatkom. Prechádzajú sa v božej prírode. Bájkar rozpráva dievčatku, ako sa stretli slávik s papagájom. Dievčatko zastane pri kaluži a pozerá sa do jej trochu mútnej vody. "Ocko, čo je v kaluži?" "Nič," odpovie bájkar a rozvíja príbeh o slávikovi a o papagájovi. Tak bájka je na svete. 2.Ešte. Je príjemné byť bájkarom. Hangár opatroval veľký nafúknutý balón. Keby sa otvorila strecha, balón by opustil ohraničený priestor a letel by nahor a nahor a nahor: dokedy? Vedľa balóna odpočívalo lietadlo, kovové: ťažké bolo ako druhohorné zviera. Lietadlo mlčalo, hangár mlčal, balón napínal laná a rozprával. "Môj živel je ľahkosť, svetelnosť: nadšene sa odovzdávam prúdom, ktoré ma nesú a otvárajú mi diaľky. Opovrhujem ťažkopádnou, hrkotavou, hrmotavou ťažobou." Lietadlo mlčalo, oddane ležalo na pevnej parkovacej ploche. "Nesie ma inšpirácia," rozprával balón, "rozpína ma, chvíľami cítim, že neznesiem napätie vášne, nahor, nahor, šepká mi vnútorný hlas. Bez inšpirácie som ako mŕtvola, pokrčene malý čakám. Inšpirácia prišla, boží duch do mňa vstúpil." Lietadlo mlčí. Nemá predstavivosť, aby si predstavilo rev svojho žeravého motora, porážku zemskej príťažlivosti, strojovo umocnenú rýchlosť, ktorá ohromí motýle, vtáky, netopiere a rozzúri balón. My vykladači si povieme: balón je umenie, lietadlo je veda. Našťastie bájka je len bájka. 3.Starý, (teda: "starý" pre nás: kým žil, bol veľmi mladý, bol taký mladý, že žije aj dnes, keď už my sme "starí"), múdry mudrc povedal: sú atómy a prázdno. Predstavoval si, že "prázdno" je akési nič, v ktorom sa uložilo niečo. Kde je niečo, už nemôže byť iné niečo. Niečo môže byť len v ničom. Mudrcova predstava zodpovedala našej každodennej skúsenosti. Preto ju radi prijímame. Podvojnosť "ničoho" a "niečoho" je nevyhnutná: používame ju, kdekoľvek sme. Kde je šálka s kávou, nemôže byť tanier s koláčom. Kde je slnečná sústava, nie je Veľký voz. A tak ďalej. Geometria je náuka o vzťahoch niečoho a ničoho. Vymyslel som protipredstavu. Nič je substrát, napríklad "éter", a niečo sú bublinky v niečom, teda bublinky ničoho. Zvuk je trhlina v tichu. Atóm je dierka v bytí. Stvorenie je pokus o útek zo Všetkého. Priestoročas, teda Niečo, praská, deformuje sa, neguje svoju pozitivitu. Aha -- pekná naturfilozofická úvaha. Akoby bájka. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |