Dnes už vari len vtedy, keď dôjde ku konfliktu a zrážke rozdielnych tvrdení, sa niečo zapíše do dlhodobej pamäti. Iba tak pribúda múdrosť -- polemizujúcich i prizerajúcich. Naša názorová konfrontácia na stránkach Slova (v 5. a 7. tohtoročnom čísle) nám obom pomohla väčšmi si ozrejmiť to, o čom už dlho premýšľame.

Postkomunistická prítomnosť

V prvom príspevku sa jeden z nás zameral na jeden zo špecifických javov doby: na výskyt vysokoškolských učiteľov, ktorí sa ustavične sťažujú, stenajú nad našou biedou, štylizujú sa do roly obetných baránkov na "roli národa dedičnej" -- a svoju malomyseľnosť prenášajú na študentov. Do protikladu s nimi postavil učiteľov, ktorí ho skutočne ovplyvnili: optimistických, dravých, vášnivo oddaných vedeckému bádaniu -- iba takíto môžu silno motivovať študentov. Napodobňovanie učiteľa ako vzoru bolo odnepamäti spôsobom, akým žiak rozvíjal svoju osobnosť a prirodzenú túžbu byť úspešným a vyniknúť.

Nebolo zámerom vymenovať iné typy z nášho akademického panoptika. Napríklad typ človeka, ktorý sa vypočítavo ženie za osobnou kariérou, pričom neberie ohľad na záujmy iných ľudí. Samotné vedecké skúmanie ho nebaví; ide mu o tituly, pred menom i za menom. A o peniaze. Peniaze na výskum (a na prilepšenia k platom) získavajú takéto indivíduá po známostiach alebo cez bratstvá seberovných. Najodpornejším spôsobom -- zavádzaním politikov rečami o tom, ako vedecký výskum, zameraný na "spoločensky relevantné" smery, spasí našu ekonomiku. Starším z tejto kategórie sa takáto demagógia osvedčila za komunizmu, stala sa ich "druhou prírodou"; a vychovávajú, žiaľ, seberovných. Takýchto ľudí, nebrzdených nijakými nemennými, do osobnosti imprintovanými zásadami, nazval jeden z nás "ontologickými pragmatikmi". Všade sa nájdu, ale prostredie postkomunistických krajín im zvlášť prospieva. Pragmatizmus nie je pre nich jednou z "techník" presadzovania hodnôt. Oni nemajú hodnoty, čo by presahovali ich osobný záujem. Neuznávajú nijaké pravidlá hry; a keby aj, nemajú problém meniť ich počas hry. Komunizmus, ktorý rozvrátil tradičné hodnoty kultúry, nám tento typ ľudí bez zásad zanechal ako najhoršie dedičstvo.

Spolu s ďalším typom: učiteľmi beztvarými, bez ambícií, ochotnými poslúchať kohokoľvek, kto vládne, a hlásať čokoľvek. Bolo už kedysi povedané: učiteľ má byť vzorom, ak nie hodným nasledovania, tak odstrašujúcim. Títo nie sú jedným ani druhým. Sú študentom na posmech, pokiaľ v rukách nemajú moc. Kde moc majú, dosahujú jediné: všeobecné znechutenie a apatiu. V lepšom prípade únik najlepších študentov čo najďalej z ich dosahu.

Nezakrývajme si oči: všetky tieto typy u nás úspešne prežívajú. A, bohužiaľ, vytvárajú na školách šedivé prostredie, ktoré pozitívne selektuje študentov im podobných. Preto má táto spoločnosť ešte ďaleko od normálu. Jedna generácia bude musieť vymrieť, aby sa poškodenie z čias komunizmu, morálne a právne, ako-tak zreparovalo. Doteraz právny systém zregeneroval len čiastočne. Korupcia ostala na úrovni krajín tretieho sveta. Bodaj by sa sociálnym parazitom nedarilo, keď majú živnú pôdu takú výdatnú!

Chvalabohu, je u nás aj iný typ učiteľov. Druhý z príspevkov sa týkal ich. Učiteľov, ktorým vedecký výskum, v príjemnej a vzrušujúcej kombinácii s vyučovaním, prináša osobné potešenie. Ktorí majú mladých ľudí radi. Ktorí berú svoju prácu ako hru. Hru, v ktorej chcú vyniknúť, ale ktorá sa hrá podľa pravidiel. Ktorú práve dodržiavanie pravidiel robí krásnou. Ten z učiteľov, čo túži po vlastnej spokojnosti, po výhre, po spoločenskom uznaní, po úcte študentov, nemá sa čo hanbiť: sú to cnosti, ktoré spoločnosť potrebuje. Tie treba vštepovať aj do našich pokračovateľov.

Všetky vymenované osobnostné typy majú jedno spoločné: poháňaní sú emóciami. Ako každý živý tvor usilujú sa získať čo najviac svojho osobného blaha a vyhýbať sa bolesti. Iba biologicky a psychicky nenormálni medzi nimi, masochisti, by si zámerne sami sebe spôsobovali bolesť (hoci by niekto mohol tvrdiť, že tak robia preto, lebo takáto bolesť je pre nich zdrojom príjemnosti). Sú teda všetci egoistami? Ktorí z nich najviac spĺňajú kritérium učiteľa, akého by sme potrebovali? Určite nie tí, čo sledujú iba svoje úzko osobné ciele a nehľadia na iných. Naopak, spĺňajú ho tí, ktorých motivácia, hľadanie vlastného potešenia, tlačí do skutkov, ktoré ich okolie označuje za altruistické -- to bolo implicitné posolstvo prvého a explicitný apel druhého z oboch príspevkov.

V čom sú naše šance?

Ak kapitál tečie zo zámožných krajín do krajín chudobných, kde platy sú niekoľkonásobne nižšie, nie je prirodzené, že v spojenej Európe budú mozgy -- a reč je v tomto článku o mozgoch učiteľských a bádateľských -- tiecť opačným smerom, unikať tam, kde je peňazí viac? Únik mozgov nie iba pre platy. Veda sa dnes nedá robiť z ničoho, vyžaduje drahé prístroje a drahé chemikálie. Najmä však: veda, ale aj výučba, potrebujú pre úspešnosť atmosféru so správnym zložením. Ak uhlie má horieť, musí mať v atmosfére kyslík; bez neho plameň zhasne. Polemiky, diskusie -- to, čím sme tento článok začali --, partneri hry na úrovni uznávaných majstrov, súťaž s nimi o to, kto koho pretromfne, a nadovšetko férovosť hry -- to je kyslík atmosféry vedy a vzdelávania. Bez neho vedec nemôže horieť a ako učiteľ zapaľovať žiakov.

Máme takú atmosféru v slovenskej vede a na vysokých školách? Prvý príspevok už konštatoval: nemáme. Máme len ojedinelo -- skôr iba tam, kde sú "ostrovčeky pozitívnej deviácie". Začnú pribúdať -- dokazuje nám to prípad Česka, kde sa, zdá sa, tak už deje. Ak by však cieľom malo byť iba dosiahnutie toho, čo inde už existuje, prečo mrhať energiou a uberať sa o možnosť urobiť niečo naozaj nové a prevratné? Prečo neodísť tam, kde to, o čo tu usilujeme, je už k dispozícii?

Napriek týmto jasným argumentom Slovensko sa hádam predsa len vzdelanostne nevyľudňuje. Vzdelaní ľudia ostávajú; a nie iba druhoradí, čo majú zo sveta strach. Prečo? Nie sme psychológmi a sociológmi, aby sme odpovedali z pozície týchto disciplín. Môžeme len usudzovať z pozorovania seba a okolia. Čo by sme mudrovali: dôvody sú to poväčšine iracionálne! Máme tu dobrých priateľov. Máme radi svoje rodiská. Baví nás túlať sa letnou Jánskou dolinou a lyžovať v zime vo Vrátnej. Robí nám radosť premena Bratislavy z popolušky na príjemné stredoeurópske mesto. Teší nás bohatý koncertný život na Slovensku a v Česku. A tak ďalej. Najmä, nadovšetko, máme radosť zo svojich žiakov, tých celkom konkrétnych. Ťažko ich opustiť, keď nás navzájom spojujú citové putá. Prečo sa netešiť, že každým rokom pribúdajú ďalší, rovnako zaujímaví a rovnako vďační?! Skratka, neveríme, že človek je bytosť čisto racionálna, neustále kalkulujúca, onen povestný homo economicus matematických modelov ekonómie. Je dobre, že nás príroda obdarila bohatými emóciami a že nás vyformovala do takejto nejednoznačnej podoby.

Ale sú aj racionálne dôvody, prečo z krajiny neodísť a, naopak, pritiahnuť k nám schopných ľudí zo sveta. Mohlo by sa stať našou výhodou, že sme na Slovensku i v Česku, paradoxne "zásluhou" komunizmu, vo vede znovu vlastne na začiatku. Mohli by sme mať možnosť voliť si cesty a smery bádania -- to tam, kde už všetko naplno beží, až v takej miere nemajú. Mohli by sme sa vyhnúť tlaku ku konformnosti s tým, čo sa vo svete módne nosí. Máme šancu objavovať kontinenty, na ktoré ľudská noha (vedcov) doteraz nevstúpila.

Samozrejme, že to nie je ľahké v krajine s tradíciou rovnostárstva, vlády priemeru, komplexov kolektívnej menejcennosti. Tu ešte aj napodobovanie či kopírovanie sveta sa mnohým zdalo byť priambicióznym. Lenže práve najťažšie terény vždy boli najlákavejšou výzvou pre tých, čo majú radi dobrodružstvo objavovania.

Radostná veda

O tom vlastne bol prvý príspevok a druhý sa k nemu pridal. Treba sa pokúšať uchopiť tradičné témy, ktorými sa ľudia zaoberali oddávna, po novom. S využitím nových poznatkov vedy, pozrieť sa na podstatu človeka, na motívy ľudského konania, na dynamiku spoločnosti, na problémy globálneho sveta. Nemôžme sa predsa spoliehať na výklad človeka a spoločnosti, ktorý sme zdedili z antiky. Ako biológovia dokážeme tak robiť len s využitím svojej disciplíny; iní môžu voliť iné prístupy. Čo sa nám po napísaní oboch textov stalo zrejmejším, je presvedčenie, že zmysluplná komunikácia, ak sa má vyhnúť neporozumeniam či nedorozumeniam, potrebuje jasne definované pojmy. I vo vede -- ťažko sa nám súhlasí s Karlom Popperom, že čo je vo vede dôležité, sú iba teórie, a nie pojmy a ich definície.

Jednoduchý príklad, čo by mohol slúžiť ako paradigma: Skupinka ľudí je natlačená v malej miestnosti s úzkym východom; vypukne požiar. Jeden z prítomných sa do ohňa vrhne a vlastným telom ho uhasí. On zahynie, ale všetci ostatní jeho zásluhou prežijú. Lenže ak jeho obetavosť určoval nejaký "gén obetavosti a nezištnosti", tento krásny a žiaduci gén zahynul spolu s ním. Nositelia takéhoto génu by sa nemali vyskytovať. Iba vtedy by sa takýto gén nestratil celkom zo sveta, ak by ho mali aj tí, ktorých obetavý jedinec zachránil -- na tomto argumente spočíva Hamiltonov argument o biologickom "altruizme", o ktorom sa písalo v prvom príspevku.

Z hľadiska príslušného génu však o žiaden altruizmus nešlo; naopak, je to dobrý príklad na génové "sebectvo". Gén si zaistil svoje pretrvávanie, svoju onticitu tým, že "obetovaním" jedinej svojej kópie zachránil oveľa väčší počet rovnakých exemplárov seba samého. Altruizmus, videný v tejto optike, nie je možný. Naopak, všetko, čo pretrváva, je sebecké. Je to tautológia: čo sebecké nie je, neexistuje, pretože existovať nemôže.

Vidieť, že keby sme pojem sebectva chápali takto široko, stratil by akýkoľvek zmysel. To, čo vysvetľuje všetko, nevysvetľuje nič. Naopak, altruizmus by sme vymazali zo sveta. Čo za smutný obraz spoločnosti by sme takto mali pred sebou! To ešte aj starý postreh, že je "človek človeku vlkom", by proti tomu vyzeral mierne. Našťastie, nie je to tak. Žijeme vo svete, ktorý je plný altruistických aktov. Aby sme ich videli, oceňovali a tešili sa z nich, dve veci postačujú. Najprv, brať slovo altruizmus v bežnom, konvenčnom zmysle slova. Najmä však: hodnotiť ľudí podľa ich činov a nie podľa motívov, ktoré sú za týmito činmi. Hodnotiť podľa motívov je totiž zatiaľ nemožné. Z jednoduchého, ale pritom fundamentálneho dôvodu: ešte primálo vieme o človeku, aby sme vedeli vymenovať všetky pohnútky akéhokoľvek ľudského činu. Nielenže naše znalosti sú zatiaľ nepatrné, ale naše vedomie nám náš obraz sveta nesmierne zjednodušuje a skresľuje. Ani ten bezzásadový človek, o ktorom bola reč na začiatku, ktorý si každý svoj krok akoby zakaždým vedome vypočítava z hľadiska možných ziskov a strát, skoro nič nevie o skutočných motívoch, čo jeho konanie riadia.

Sú zrejme početnejšie než tých pár, ktoré má vo vedomí a o ktorých si myslí, že sú pod jeho kontrolou. Za takým človekom je naozaj málo činov, ktoré by ho presahovali, ktoré by boli altruistické tým, že sú na úžitok iným. Lenže to nie je ani tak dôsledkom jeho vypočítavosti, ako skôr jeho defektnej osobnosti. Stačí si len bližšie povšimnúť takýchto ľudí: poväčšine sú nespokojní a nešťastní.

Osobný zisk, či už hmotný alebo emocionálny, ktorý si iste často vydobyjú, ich šťastnými nerobí. Záver Záver je jednoduchý. To, čo sme napísali v prvých dvoch príspevkoch, platí. Bolo by žiaduce, aby vedci a učitelia boli ľudia, pre ktorých vedecká a pedagogická práca je prameňom ich vlastných intenzívnych potešení. Ktorí chcú získať prestíž v skupine seberovných. Ktorým záleží na obdive a oddanosti študentov. Ktorí sledujú vlastnú duchovnú i fyzickú dokonalosť. Ide im o ich osobné šťastie, a práve preto sa starajú o to všetko a o tých všetkých, čo toto šťastie podmieňujú a umožňujú. Majú radi svojich študentov, svojich priateľov, svoj malý osobný vesmír, ktorého stredom, logicky a nevyhnutne, je ich Ego. Pohodu a radosť šíria okolo seba tým, že si veria a sami seba majú radi. Sebaláska je podmienkou každej inej lásky. Kto nevie mať rád sám seba, nevie mať rád nikoho a nič.

Ale nenazývajme tento postoj k svetu sebectvom. Hľadajme preň iné slovo. Možno aj biologické metafory "sebectva" a "altruizmu" je hádam lepšie opustiť. Berieme to ako výzvu na ďalšie spoločné uvažovanie a hľadanie. Kto má záujem, nech sa k nám pripojí.

Autori sú vysokoškolskí pedagógovia

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO