Nad redaktorkou denníku Pravda Vandou Vavrovou visí hrozba trestného stíhania za "poškodzovanie povesti". Predsedu Najvyššieho súdu SR, kontroverzného Štefana Harabina pobúrili jej články, v ktorých investigatívnym spôsobom rozoberala skorumpovanosť tunajšej justície.

Netreba byť hádam odborníkom, aby sme uznali, že úlohou novinára nie je v každom prípade prinášať právne povedané "sprocesniteľné" fakty, z ktorých prokurátor už len odpíše priame obvinenie osôb. Žurnalista má hlavne poukázať na zjavné rozpory, pomenúvať nahlas "verejné tajomstvá", a podobne, a ak má k dispozícii aj priame fakty, je to vítané, no nie nevyhnutné ani možné preto, aby sme takto posudzovali kvalitu jeho práce. To by sme totiž zabehli do práve takej absurdnosti ako naši politici, ktorí na kritiku reagujú často tým, nech teda novinár sám predloží riešenie daného problému - čo samozrejme tiež neprináleží žurnalistovi. Horšie však, keď si verejní činitelia pomýlia svoje postavenie v demokratickom systéme s totalitným a chcú na svoju ochranu zneužiť trestnoprávne ustanovenia.

Práve toto urobil prednedávnom sám prezident Rudolf Schuster, kedy použil stále platný socialistický paragraf na trestné stíhanie komentátora denníku Nový Čas, Aleša Krátkeho. Je pravda, že tento autor použil značne negentlemanský, expresívny slovník na vyjadrenie svojho názoru na duševný stav hlavy štátu, čo bolo aj dôvodom že ani Slovenský syndikát novinárov sa príliš nehrnul do obhajoby kolegu. Vrcholový politik ale nechcel chápať, že zakladá nebezpečný precedens. Veľmi podobná situácia nastala aj teraz. Pohlavár IPI vníma vec ako "pokus ovplyvniť slovenské médiá". Nesporne je to tak, otázka znie iba, či neprichádza s príslovečným krížikom po funuse. Začať biť na poplach ohľadne slobody vyjadrovania bolo treba totiž už vtedy, keď nastala vysoká koncentrácia vlastníctva slovenských printových médií do rúk nemeckého vydavateľského kapitálu. Ten má jediný záujem, vysokú predajnosť, o čom svedčí napr. stále silnejšia bulvarizácia ich tunajšej "vlajkovej lode", novín SME. Sloboda vyjadrovania je v tomto kontexte zákonite druhoradá a ak by malo (po očakávateľnom predaji aj Pravdy) dôjsť ku politickému ohrozeniu komerčných záujmov, tak ku zákulisnej dohode zrejme veľmi rýchlo dôjde. Samozrejme v neprospech čitateľa. Znalci slovenskej spoločensko - politickej reality totiž veľmi dobre vedia, že skutočne demokraticky zmýšľajúcej politickej sily, ktorá by nevidela novinársku obec rada iba v sluhovskej a servilnej pozícii, tu takmer niet.

Kto by ňou mal byť ? Ten, komu by to z jeho deklarovanej nadstraníckej pozície najviac prináležalo, prezident republiky, má ako sme už uviedli, sám v tomto smere dosť "masla na hlave". Zahraniční ochrancovia slobody tlače teda budú musieť zmeniť taktiku a miesto naivných apelov adresovaných do Bratislavy, bude treba zapôsobiť len tam, kde to slovenskú vládnúcu garnitúru zabolí a rozhýbe k činu. Napríklad v Bruseli.

Zde je text, kde Helsinský výbor amerického Kongresu vysvětluje, proč je třeba zrušit trestní stíhání za difamaci