Médiami prebehla správa o absurdnom postavení prvého slovenského verejného ochrancu ľudských práv, Pavla Kandráča. Predvolebný chaos vládnej koalície sa prejavil aj v tom. že parlament hrou snemovnej matematiky, nakoniec zvolil tohto nominanta Mečiarovho HZDS. Nielen toto je však dôvodom, prečo od marca, kedy de iure tento inštitút vznikol, prakticky vôbec nie je funkčným. Blúdi po provizórnych prestoroch, nemá ani oficiálnu adresu a iste sa nezmýlime, ak usúdime, že za takýchto okolností nepredstavoval pre občanov zatiaľ nijaký prínos. Koniec koncov, pri slabých kompetenciách ktoré má, už od začiatku znalci pomerov upozorňovali, že zakladáme vlastne ďalšiu "bútľavú vŕbu", či lampáreň.

Veľmi podobne stoja na tom samosprávne kraje. Ako máme v pamäti, skončili sa nedávne voľby do nich, všeobecne považované za generálku na tie parlamentné, presvedčivým víťazstvom HZDS. V jednom regióne dokonca úplnou jednofarebnosťou, teda 100 percent krajských poslancov pochádza z tejto strany. Na prvý pohľad by sme tu mohli hľadať dôvod chladného prístupu vlády ku naštartovaniu práce týchto tzv. vyšších územných celkov. To je ale iba časť pravdy. Koaličný župan v Bratislave, známy herec Ľubo Roman, na tom nestojí o nič lepšie. Práve on sa nahlas sťazoval napríklad na prenos kompetencií na samosprávu v citlivej a dôležitej oblasti školstva. Štát si tu počína "mazane". Na VÚC sú delimitované nepríjemné povinnosti súvisiace s ekonomicky napätým a problémovým chodom vzdelvacích ustanovizní. Nie však už práva konečného rozhodnutia dajme tomu o prijímacom konaní. Inými slovami, samospráva sa smie láskavo starať o to, aby sa v školách kúrilo a aby v nich nepadala omietka, no o počte žiakov, ich prijímacom, resp. odvolacom konaní, apod., ďalej rozhodujú štátni úradníci. Reči o "postupnom" prevode agendy v budúcnosti sú po skúsenostiach zo slovenskej spoločenskej reality iba málo dôveryhodnou dymovou clonou. Zhrnuté, ak by sme robili prieskum verejnej mienky, sme veľmi zvedaví, koľko občanov už pocítilo nejaký prínos existencie VÚC, resp, koľkí veria, že ho v dohľadnej dobe naozaj zbadajú.

V podobnom duchu by sa dalo pokračovať, uvedené dva príklady však zaiste postačujú aby sme si položili otázku, načo vlastne dzurindisti všetkých farieb vytvárajú podobné nesmierne nákladné "potemkinovské dediny". Odpoveď treba hľadať v Bruseli. Vlastne nebuďme nespravodliví. Európska únia pri svojich odporúčaniach sa asi nedokáže vžiť do tunajších pomerov, kedy je zmysel zamenený za účel. Samosprávne a podobné demokratické štruktúry, decentralizácia moci, regionalizmus vytesňujúci centralizmus, to všetko môže fungovať len v priaznivom prostredí. Garnitúra V. Mečiara a spol. bola kritizovaná aj za to, že trpela zjavnou nechuťou deliť sa o moc smerom nadol. Súčasní nájomníci Úradu vlády sa ako vidno, líšia od tohto prístupu mnoho razy len tým, že okolo neho vytvárajú lepšie public relations. Kto sa ním však nedá oklamať a prísne posudzuje nie proklamácie, ale výlučne reálne vykonané činy, musí zákonite ostať rozčarovaný.