Podľa Lidových novin mal generálny tajomník NATO lord Robertson, ktorý bol na dvojdňovej návšteve v ČR, upozorniť medzi štyrmi očami najvyšších českých politických činiteľov V. Havla, M. Zemana a zmocnenca pre prípravu pražského jesenného summitu NATO A. Vondru, že k prijatiu Slovenska do NATO nedôjde, pokiaľ sa k moci dostane - pochopiteľne aj na základe regulárnych a demokratických parlamentných volieb - V. Mečiar.

Lord Robertson nebol s ohľadom vplyvu osoby V. Mečiara na prijatie do NATO vždy taký jednoznačný, ako to naznačujú LN, a nájdu sa u neho v tejto otázke i protichodné, alebo aspoň konfúznejšie vyjadrenia. To však možno charakterizovať len ako medzihru, počas ktorej sa ich lordstvo dokonale nafázovalo aj na tie najjemnešie nuansy želaní a zámerov svojich pánov a chlebodarcov, od ktorých napokon závisí jeho slušná úradnícka existencia.

Podľa LN je rozšírenie NATO o Slovensko strategickým záujmom ČR. Budiž. Lenže LN špekuľujú ešte ďalej. Vraj ich lordstvo nehodlá českým politikom v Prahe "poskytnúť nejaký konkrétny návod, ako ,zariadiť' Mečiarovu prehru. Necháva to zrejme čisto na nich". Namojveru, chudáci českí politici, takto sami a bez rady a pomoci! Ale asi ich lordsto vie, v čom sa dá na českých politikov spoľahnúť!

Avšak: že by to nemusela byť úloha presahujúca "schopnosti" českých politikov, to vysvitá z nasledujúcich riadkov v LN: "Aké možnosti ovplyvnenia výsledkov slovenských volieb by čiste teoreticky (?) prichádzali do úvahy? Politici môžu pokračovať v úplne legitímnej kampani na podporu vstupu Slovenska do NATO i EÚ a súčasne ,jemne' spochybňovať Mečiarovu osobnosť a stranu." V tomto prípade sa dá len sucho a vecne konštatovať, že to sa už systematicky deje dlhé roky, a nie len ,jemne'.

A na záver prichádza naozajstný demokratický bombónik: "Čiste teoreticky by mohli taktiež zaúkolovať tajné služby, aby sa pokúsili udalosti na Slovensku ovplyvniť v náš prospech."

Priznám sa, že po prečítaní inkriminovanej state ma pochytila nezvládnuteľná vlna melanchólie po bývalej ČSFR. Tak o takéto skvosty ducha sme prišli... Mohli sme to mať k dispozícii v každom kiosku, na každom rohu, a teraz som sa musel vypraviť po tento mimoriadny duševný pokrm až do Univerzitnej knižnice! To sme si dali...!

Aby som však bol úplne spravodlivý: aj na Slovensku existuje celý rad novín a časopisov, ktoré ,jemne' spochybňujú a spochybňovali Mečiara i jeho stranu. Nič proti tomu osobne nemám, v mnohom si to tento slovenský Franz Jozef Strauss zaslúžil a vykoledoval. Ale všetko by malo mať svoju mieru. A zodpovedať realite! Zdá sa, že na to začína už prichádzať aj stály spolupracovník týždenníka Domino fórum Peter Schutz. On i jeho Domino fórum sú známe tým, že veľmi usilovne farbili Mečiara na čierno, až farba fŕkala na všetky strany...

Teraz však Schutz začína pekvapivo zisťovať, že: "Tento štát (t. j. Slovensko) nie je svojou vnútornou podstatou výrazne horší ani ako priemer strednej Európy." Postupne si berie na paškál všetkých našich postkomunistických susedov:

1) Maďarsko: "Demokratické resty vlády Viktora Orbána sú už dávnejšie predmetom záujmu západnej tlače. V niečom sa dokonca vyrovná Mečiarovi - napríklad v manipulácii verejnoprávnej televízie či vo vládnych objednávkach firmám so straníckym pozadím. A v niečom Mečiarovu éru aj prekonáva - napríklad v existencii rádia s čisto antisemitským programom (v tomto prípade nie je celkom jasné, či Schutz obviňuje Orbána zo založenia a prevádzkovania tohto rádia, alebo len z toho, že to rádio nezlikvidoval. Ak však inkriminované rádio porušuje maďarské zákony, zakročiť by mali orgány činné v trestnom konaní, a následne nezávislé súdy, a nie Orbánova exekutíva). Pravda, dôsledne si stráži hranicu - únos sa ešte nekonal, ani vylúčenie poslanca z parlamentu."

2) ČR: "Česi majú práve aféru s falošným osvedčením NBÚ pre policajného námestníka, chránenca Zemanovej vlády, čo je absolútne spochybnenie spojeneckej dôveryhodnosti" - keď Schutz preháňa, tak absolútne. "A čo to je za člena NATO, ktorý tri dni po útokoch na New York podpíše zbraňový kontrakt s Husajnom? Nie je bizarné, ak v tejto situácii odkazuje do Bratislavy svoju verziu neprijateľnosti Mečiara práve vyslanec ČR pri NATO Karel Kovanda?" pýta sa redaktor spomínaného týždenníka Domino fórum.

3) Poľsko: "To, čo tam obsadilo polovicu Sejmu, už nie sú 'iba' neštandardné strany slovenského typu, ale rovno regulárni pomätenci. A druhú polovicu parlamentu tvoria vládnuci postkomunisti..." bedáka ďalej Schutz.

Jediný politický objekt v strednej Európe, na ktorý nezamieril redaktor Domina svoju nemilosrdnú paľbu a neporovnal ho s Mečiarom, je súčasná vládna koalícia na Slovensku. Pritom by tém bolo naozaj dosť. Od ovládnutia elektronických masmédií, ktoré začalo naozaj škandalózne - vyhodením mnohých redaktorov na ulicu, čomu predchádzalo ich zavretie na jednom poschodí STV, pričom boli skoro pod zámkou: strážila ich najatá súkromná bezpečnostná agentúra. Uvedené kauzy sú teraz na medzinárodnom súde v Strassburgu. Naozaj netreba mať prílišnú predstavivosť na to, aby sa dal predikovať verdikt tohto súdu, ako i to, že si ho súčasná vládna koalícia nevloží do vitríny.

Otváranie sklenených dverí svojho hlavného politického konkurenta výbušninami za súčasného nasadenia kukláčov na Zelený štvrtok v kauze údajného neoprávneného vyplatenia odmien členom bývalej vlády, ktorá bola nakoniec odložená prokuratúrou ad acta, s konštatovaním, že nešlo o trestný čin, tiež patrí medzi "pozoruhodné výkony" súčasnej vládnej moci. A čo eklatatne podvodné predvolebné sľuby súčasného premiéra o dvojnásobnom zvýšení platov, a najmä obludná a všade prítomná a všetko prenikajúca korupcia. V Čechách sa aspoň "propagačne" občas niečo pri jej potláčaní udeje, napríklad: ministri českej vlády mali možnosť navštíviť svojho kolegu (dokonca ministra financií!) vo vyšetrovacej väzbe - na Slovensku je klid po pěšině a nedobytné pohľadávky sa jednoducho hodia na krk daňovým poplatníkom.

Ešte horšie (a úplne oprávnene) dopadá rumunský postkomunista Iliescu. To sa však už presúvame na Balkán, kde tradične platia iné meradlá a kritériá. Schutz poukazuje najmä na rumunskou vládou politicky iniciované a kryté protimaďarské pogromy v meste Tirgu Mures s bilanciou niekoľkých mŕtvych a stoviek ranených z roku 1990 a "trestné" výpravy vládou a tajnou službou nahuckaných baníkov proti študentom žiadajúcim viac politických a občianskych slobôd s podobnou tragickou bilanciou v roku 1992.

Pritom od Rumunska, na ktorého čele opäť stojí inkriminovaný Iliescu, sa ako podmienka pre vstup do NATO očakáva od Bushovej vlády "rozhodnejší postup" v boji proti korupcii. Condicio sine qua non pre Slovensko je však: "Aby sa nedostal k moci bývalý silný muž Mečiar."

Nad takými kritériami už začína krútiť hlavou i Peter Schutz a začína si klásť logickú otázku: "Akú vážnosť majú ,demokratické hodnoty' u európskych (nechápem síce prečo európskych, keď kritériá určujú Spojené štáty) členov NATO? Naozaj je Mečiar jediný, kto ich dnes v priestore Aliancie a jej kandidátov nezdieľa?"

Určité vysvetlenie takýmto a podobným názorom poskytuje v svojej knihe "Slovensko neznáme" bývalá rakúska veľvyslankyňa na Slovensku p. Matznerová, keď píše o slovenských donášačoch a majstroch v preháňaní: "Bez toho, že by sa ich niekto pýtal ... spovedajú sa cudzin_covi zo všetkých hriechov svojej krajiny ... Niektorí sa s hrôzostraš_nou rozkošou rozplývajú v pravidel_ných vyhláseniach o hospodárskom a morálnom bankrote. Priam ich rozlaďuje upozornenie, že aj inde, v takzvaných vyspelých krajinách, vládnu sčasti porovnateľné nešváry ... nevedia alebo ignorujú, že mimo ich krajiny toto majstrovstvo sotvakoho zaujíma ... na vyspelom Západe si ukláňajúci nevyslúžia reš_pekt ani akceptovanie, iba pohŕda_nie", a na základe svojej dlhoročnej diplomatickej praxe varuje, že "hrozí reálne nebezpečenstvo, že z nedostatku ... iných informácií budú v zahraničí pokladať podobné grotesky za bernú mincu".

Toto vysvetlenie nevrhá však úplne svetlo na zjavné hranice racionality ďaleko presahujúcu poľovačku USA na Mečiara a jeho HZDS. Slovensko má svoj určitý geopolitický a vojenský význam, čo bolo zrejmé napríklad pri masívnych preletoch vzdušných síl NATO cez Slovensko pri vojenskej operácii proti Juhoslávii. Takisto netreba osobitne upozorňovať, aké komplikácie by vznikli, ak by po pristúpení Poľska, ČR a Maďarska k Schengenským dohodám Západ musel strážiť namiesto pomerne krátkej, asi 90-kilometrovej, hranice Slovenska s Ukrajinou oveľa dlhšiu hranicu týchto krajín so Slovenskom.

Hlavný dôvod tlaku na Mečiara je zrejme v tom, že sa stal symbolom slovenskej štátnosti. Túto si USA neželali, čo dali ich oficiálni i neoficiálni predstavitelia viackrát najavo v období, keď sa lámal chlieb, t. j. rozdeľovala sa ČSFR na dva samostatné štátne celky. A to už nehovorím o masívnej protislovenskej propagande Rádia Slobodná Európa, ktorá často prekračovala i najelementárnejšie hranice vkusu a slušnosti a bola vyslovene dehonestujúca a urážlivá. Ako píše bývalý slovenský diplomat v období 1939 - 1945 Jozef Mikuš vo svojej autobiografii: "V USA som mal tiež niekoľko fanatických nepriateľov, ktorí ma udávali americkým úradom ako slovenského separatistu a ktorí mi zabraňovali získať zamestnanie vo Washingtone, čo značne komplikovalo náš rodinný život. V noci 2. apríla 1965 jeden z týchto fanatikov zašiel tak ďaleko, že hodil bombu pred hlavný vchod nášho domu."

Tieto veľmi vplyvné sily má nepochybne proti sebe i Vladimír Mečiar.

Možno bez výhrad súhlasiť so záverečnou konklúziou Petra Schutza: "Neprijateľnosť Mečiara je jedna vec, súvislosti a porovnanie s okolím druhá. Ak v tomto prointegrační politici nezačnú rozlišovať, porazeným v tejto kauze nebude iba Mečiar. Slovensko, ,s Mečiarom inclusive', nie je totiž o toľko horšie od svojho okolia, aby zostalo osamotené mimo."

Ak by však Slovensko ostalo mimo NATO (súvislosť so vstupom do EÚ nie je celkom a priamo istá a zrejmá), treba mať na pamäti slová istého profesora medzinárodného práva v Innsbrucku, ktoré mi povedal v rozhovore niekedy v roku 1993 po tom, čo som konštatoval, že podľa môjho názoru Slovensko zrejme čaká prevzatie úlohy Rakúska na styku Západu a Východu: "To nie je zlá pozícia - keď sa vie, ako na to!"

V takom prípade by mohla byť určujúca kardinálna otázka, či by si bolo Slovensko schopné zvoliť takú politickú reprezentáciu, ktorá by vedela "ako na to"!