Liečba Šmajsom

4. 9. 2013 / Jozef Lysý

Vo svojej knihe Evoluční ontologie kultury a problém podnikání Josef Šmajs tvrdí: kultúra nie je ani pokračovaním evolúcie prírody, ani ušľachtilejšou stránkou ľudskej civilizácie. Kultúra nie je iba duchovná. Je to reálny, ľudskou aktivitou vytváraný systém vnútri širšieho a staršieho prirodzeného systému. V podmienkach, v ktorých platia zákony zachovania hmoty a energie, sa kultúrne bytie môže rozširovať iba na úkor úbytku prirodzeného bytia. Tiež preto dnes globalizovaná ekonomika rozvracia "ekonomiku" Zeme, rozbíja prirodzené bytie a produkuje odlišné, len dočasne usporiadané súcno. Materiálna kultúra vrátane techniky vzniká totiž z látky už skôr sformovanej prirodzenou evolúciou. Ale len s prirodzeným bytím, nie s umelou kultúrou, je človek ako druh biologicky súrodý. Preto z kultúry, akokoľvek technicky sofistikovanej, konzervatívna ľudská prirodzenosť nič trvale pozitívneho nezískava. Rastom a expanziou kultúry, ktorá v časti sveta prenikavo zvyšuje blahobyt a konečnú osobnú spotrebu, človek Zem nevratne pustoší. Tým prvýkrát existenčne ohrozuje i vlastnú biologickú budúcnosť. Ak chceme na Zemi prežiť, musíme už teraz pripravovať ontické zmierovanie kultúry s prírodou. To najpodstatnejšie sa však týka politiky: predátorský duchovný základ kultúry treba nahradiť biofilným.

Aké bytie vzniká prirodzeným a aké kultúrnym procesom

Predtým, ako Šmaj sformuloval svoje závery, spresnil predmet evolučnej ontológie. V kontexte súčasnej kultúry ontológii nemôže ísť iba o tradičnú otázku, čo je bytie, ale o omnoho komplikovanejší problém: aké bytie vzniká prirodzeným a aké kultúrnym procesom. Žijeme v čase, v ktorom našťastie prevláda hlad po pochopení čoraz zložitejšieho sveta. Zdá sa, že napríklad aj dnešná fyzika už prekonala svoju galileovsko-newtonovskú etapu. Dokáže vysvetliť svet nielen v pojmoch častíc a telies umiestnených jednoznačne v priestore a čase, ale aj v pojmoch procesov a stavov otvorených nelineárnych systémov, v ktorých hrajú svoju úlohu organizácia, nerovnováha, energetická výživa, fraktály či fluktuácie. Fyzika tak dnes môže študovať niektoré problémy organizácie a správania kultúrnych systémov.

Evolučná ontológia odmietla koncept stacionárnej ontológie, pretože sa dostala do príkreho rozporu s dnešnou úrovňou poznania špeciálnych vied. Doteraz však evolučné hľadisko v ontológii uskutočnené dôsledne nikdy nebolo. Evolučná ontológia odmieta nadradenosť človeka a kultúry nad prírodou, pokúša sa vytvoriť novú neantropocentrickú kozmológiu, skutočnosť chápe ako konflikt dvoch onticky tvorivých evolučných procesov: vesmírnej spontánnej prirodzenej aktivity a pozemskej ľudskej sociokultúrnej aktivity.

Principiálna závislosť kultúry od prírody

Z charakteristík evolučnej ontológie zdôraznime Šmajsovo zistenie principiálnej závislosti kultúry od prírody. To znamená prijať filozofickú zodpovednosť za osud človeka. V snahe odvrátiť ekologickú katastrofu už nejde o to, ako správne vyložiť štruktúru sveta, ale ide o snahu vytvoriť ontologické minimum, ktoré by pomohlo iniciovať zmenu kultúrnej stratégie a ktoré by podporilo novú axiológiu, etiku a politiku. Evolučná ontológia odmieta antropocentrické zdôvodňovanie hodnôt. Hodnotu, zmysel a význam prírode nedáva totiž človek, ale prirodzený, tvorivý proces života, ktorý vytvoril aj človeka ako svoj funkčný prvok.

Šmajs formuluje svoje kľúčové presvedčenie, že je dôležité vyvodiť dôsledky z existencie dvoch odlišných typov evolúcie: prirodzenej a kultúrnej. Kultúrna evolúcia prirodzené bytie onticky štepí, obracia svoje procesy a štruktúry proti prírode a prirodzenej evolúcii vôbec. Skutočnosť je onticky pluralitná, evolúcia je v jej rámci opozičným produktom, smeruje proti tendencii vesmíru k ochladzovaniu, rozpínaniu a erózii štruktúr. Preto potrebuje evolúcia energetický zdroj, časť energie je premieňaná na informáciu. Šmajs si je vedomý toho, ako sa neľahko chápe systémová rola informácie a jednu z ťažkostí vidí v jej nedostatočnom rozlišovaní na prirodzenú a kultúrnu. Dnešné existenčné ohrozenie kultúry destabilizovanou biosférou vyvolalo potrebu vymedziť informáciu aj ako ontologickú kategóriu.

Šmajsova filozofická skúsenosť rozlišuje tam, kde sa mnohí zastavia: napríklad apriórnu pamäť genetickú a aposteriórnu pamäť epigenetickú. Ak sa to niekomu zdá nedôležité, je úlohou spoločenských vied vyviesť prípadného odporcu z omylu. Človek je kultúrnou a prírodnou bytosťou zároveň a preto jeho perspektíva stojí a padá s "prosperitou" obidvoch systémov zároveň. Žijeme v onticky nebezpečne rozdelenom svete na prírodu a kultúru. Dozrel čas predstaviť verejnosti prírodu ako najstaršiu, najširšiu a najmocnejšiu subjektivitu. Ilustruje to aj poznámka, ku ktorej sa hlási: všetci dnes žijúci tvorovia mali rovnako dlhú evolúciu, všetci prešli troma miliardami rokov trvajúcou evolúciou z našich spoločných bakteriálnych predkov. Nie sú žiadne "vyššie" bytosti, žiadne "nižšie" živočíchy, žiadni anjeli ani žiadni bohovia.

Kultúrna evolúcia je protiprírodne orientovaná

Šmajsovou ústrednou tézou je, že globálna ekologická kríza je experimentálnym dôkazom, že kultúra nie je ani prirodzenou, ani evolučne vyššou štruktúrou než príroda. Náš poznávací aparát nevytvárala evolúcia pre odhaľovanie pravdy, ale pre prežitie. Nie je to však rezignácia, udržanie vysokej úrovne prirodzenej prírodnej usporiadanosti, vrátane rozmanitosti dnešných biologických druhov, nemá iba jednoducho reprodukčný význam, zásadný význam má konštitutívne kultúrny. V živých systémoch skryštalizoval nevratný vývojový proces planéty: je v nej zapísané fantastické množstvo prirodzenej informácie, ktorá nepatrí nám, ale celej biosfére. Zatiaľ sme túto informáciu správne neprečítali a nepochopili. Takže nie to, čo sme vytvorili a čo zatiaľ obdivovali generácie našich predkov (umelecké a teoretické výkony ducha, ľudská šikovnosť a artefakty, technické a stavebné konštrukcie etc.), ale to, čo sme nevytvorili, čo ani vytvoriť nevieme a čoho sme sa už takmer zriekli, to dnes odhaľujeme ako najvyššiu hodnotu, a to hodnotu životnú a teoretickú, hodnotu absolútnu. A v rozpore s tradíciou zisťujeme, že touto hodnotou nemôže byť ani človek, ani kultúra, ale Zem, jedinečná pozemská príroda, život, biosféra (s. 77).

Šmajs vyzýva k záujmu o ontológiu kultúry, pretože kým prírode sa doteraz venovala veľká pozornosť, kultúra zostávala bokom. Ontická tvorivosť kultúry, ktorá organizuje pozemské bytie, ho organizuje účelovo, obmedzene a dočasne. Kultúrna evolúcia je protiprírodne orientovaná, môže byť účelovo sebecká. Novým vážnym nebezpečenstvom pre čoraz rýchlejšiu kultúrnu evolúciu sa stáva prehliadaný fenomén konečnej ľudskej spotreby. Problémom súčasnosti sa stala najmä abiotická spotreba.

Vzdelanie a výchova v novej biofilnej paradigme

Šmajs rozlišuje dva spôsoby vytvárania kultúry. Nepriamy dominoval do priemyslovej revolúcie, bol opatrný, informačne nepredpísaný. Priamy naproti tomu produkuje abiotické kultúrne štruktúry na základe anticipácie, plánu, projektu. Ale, ako podotýka, naši fylogenetickí predkovia neboli rodení ochrancovia prírody, ale rodení koristníci. Viac nemohli napáchať jednoducho preto, že vtedy nemali technické možnosti, aké dnes máme my a pretože ich bolo pomerne málo. Politickým, právnym a morálnym problémom dneška je miera prípustného priestorového "abiotického parazitizmu" kultúry na hostiteľskom tele prírody. Aby k nemu nedochádzalo, je nevyhnutná skutočná ekologická politika, právo, vzdelanie a výchova v novej biofilnej paradigme.

Ľudstvo dnes nedisponuje žiadnou všeobecnou filozofickou teóriou, ktorá by ukazovala východisko z krízy. Akoby sme sa dopredu zmierili porazenecky s faktom, že sme už kedysi zvolili nesprávnu stratégiu. Ani globalizovaná kultúra nenachádza mravný dôvod, ktorý by ju oprávňoval zaberať a obrábať také veľké plochy pôdy, vyrábať tak mnoho zbytočných vecí, "priemyslovo" vykorisťovať skrotené zvieratá a obsadzovaním živých ekosystémov ničiť živé tvory iba preto, lebo prekážajú ľudskej túžbe po bohatstve, spotrebe a slobode. Nevieme o žiadnom vyššom mravnom princípe, ktorý by snáď mohol ospravedlniť to, čo na planéte páchame.

Zvláštnosť audiovizuálnej bázy kultúrnej informácie súvisí všeobecne s problémom symbolizmu. Najmä vytvorenie kultúrnych symbolov ďaleko prekračuje biologickú výhodu. Vyzerá to dokonca až tak, že bez jazyka nemožno konštruovať ani vtedy, keď je konštruktér neosobný (keď je ním napríklad prirodzená biotická evolúcia). Je to fascinujúce. Z osobného rozhovoru s prof. Šmajsom viem, že hoci to vyzerá samozrejme, všimol si, že sa to ťažko chápe, dokonca ťažšie ako v nedávnej minulosti...

Ekonomika a technika v protiprírodnej kultúre

Vo vzťahu ekonomiky a prírody je dôležité, aby príroda bola včas uznaná ako najvyššia kultúrna, ekonomická a politická hodnota. Fungovanie ekonomiky nebolo nikdy uspokojivo teoreticky vysvetlené. Doteraz sa však politika snaží riadiť spoločnosť bez výraznejšieho zreteľa k prírode ako k systému, ktorý kultúru zahrňuje. Dnešné pravidlá globálneho podnikania, ktoré sa dostali do rozporu s konečnosťou zemegule, si vynútil živelný technologický vývoj nerozvinutej ekonomiky v protiprírodnej kultúre. Šancou pre riešenie a východisko z tejto nepríjemnej situácie môže byť prechod k biofilnej duchovnej paradigme, výhodnej pre človeka, kultúru a prírodu.

Ekonomickú aktivitu však dnes sprevádza špekulatívny finančný trh, ktorý kvantitatívnymi prepočtami celý problém skresľuje a kryje. HDP sa ako ukazovateľ rastu už neosvedčuje a nejde iba o problém odpadu. Tak sa recyklácie abiotického odpadu, podobne ako proces otepľovania planéty ľahkomyseľne prenecháva ako úloha budúcim generáciám. Naše chápanie ekonomiky je dokladom uväznenia myslenia o spoločnosti v termínoch rastu a jeho opaku. Kontrakcia hospodárstva bez sprievodných opatrení vedie k chaosu, nezamestnanosti a zásadnému narušeniu zdravotných, sociálnych vzdelávacích a evironmentálnych štandardov.

Šmajs interpretuje aj techniku z evolučno-ontologického hľadiska. V práci obhajuje existenciu dvoch relatívne samostatných línií technického vývoja: všeobecne uznanej abiotickej techniky, ale aj prehliadanej biotickej techniky. Toto rozlíšenie umožňuje odhaliť skrytý protiprírodný charakter techniky vôbec. Na druhej strane však vytvára možnosť rozpoznať existenciálnu odkázanosť kultúry na biotickú techniku a technológiu. Šmajs tu nachádza argumenty v prospech dnes prehliadanej druhej vývojovej fázy biotickej techniky: k prírode šetrnejšej poľnohospodárskej neolitickej technológie. Technika sa stala najaktívnejším protiprírodným subsystémom kultúry. S oneskorením však zisťujeme, že duchovná kultúra je približne taká, aká je naša kultúra vôbec. Nie je taká humanistická, zodpovedná a vznešená, ako ju predstavuje veda, literatúra a umenie: je silno technokratická, krátkozraká a druhovo sebecká.

Odstránenie predátorského základu kultúry

Všeobecným predpokladom zámernej biofilnej transformácie kultúry, hlbokej štruktúrnej premeny, ktorá by bola zárukou ľudsky dôstojného prežitia, je odhalenie, oslabenie a napokon odstránenie predátorského duchovného základu kultúry. Inšpiratívnym pre formovanie biofilnej kultúry a ekonomiky by preto mohol byť spôsob opatrného dlhodobého testovania adekvátnosti živých systémov ich premenlivým pozemským prostredím. Veľkým problémom dnešnej spotrebnej spoločnosti je iracionálna fascinácia technikou a mágiou jej algoritmu rozšírená medzi mladými ľuďmi.

Ďalšou komplikáciou je všeobecná obľuba techniky v našich domácnostiach, celoplanetárne rozšírenie osobných automobilov, počítačov, televízorov, mobilných telefónov a ďalších foriem atraktívnej spotrebnej techniky. Doteraz žiadne radikálne obmedzenie vrátane vojenskej techniky nebolo prijaté. Naopak sme svedkami takej verzie hľadania bezpečnosti v spoločnosti, ktorá technické prostriedky vyhľadáva a spoločnosti vnucuje.

Ešte nikdy nebola napríklad ani demokracia konfrontovaná s takou expanziou techniky. Šmajs cituje Schumachera a jeho malé je milé, kde varoval pred tým, aby sa politika prenechala odborníkom. Ak nemôžeme prenechať odborníkom politiku, nemožno im prenechať ani ekonomiku a techniku. Snowdenov prípad je iba špičkou ľadovca, ale kto ho takto číta?

Nevyhnutný nástup biofilnej ekologickej transformácie kultúry brzdí jeho historická novosť, jeho radikálnosť. Nie je zapísaná v ľudskom genóme. Kultúrna stratégia je prostriedok. Šmajsova vízia biofilnej transformácie ekonomiky počíta s ľudskou prácou, nádej vkladá do poľnohospodárstva ako možného východiska z civilizačnej krízy. Práve biofilná transformácia ľudskej práce by mohla byť oponentom dnešnému modernému leviatanovi: kapitalistickej predátorskej kultúre. Komentuje neutešený stav ekonomickej literatúry. Napríklad ani súčasné vysokoškolské učebnice nevenujú dostatočnú pozornosť ľudskej práci. Ekonomika pohŕda prácou a prírodou.

Od vykorisťovania človeka k vykorisťovaniu planéty

Nárast spotreby je dôkazom, že ekonomika v predátorskej duchovnej paradigme neváha prejsť od vykorisťovania človeka k vykorisťovaniu planéty. Dnešní liberálni ekonómovia a politológovia obchádzajú tézu o štruktúrnej jednote práce a prírody a s obľubou sa odvolávajú na ľudskú slobodu. Ale miera slobody pohybu, ktorú získal globálny kapitál, ostro kontrastuje s mierou slobody pohybu, ktorú získala s miestom zviazaná ľudská práca. Živá príroda a živá ľudská práca sú svojbytné procesy nadané ontickou kreativitou a subjektivitou. Inak sa môže ľahko stať, že práca bude na lekársky predpis...

Pretože protiprírodnú kultúru nemožno a nestačí prekonať iba v oblasti ľudského vedomia, musíme súčasne usilovať o vznik novej biofilnej kultúry, o vznik novej biofilnej politiky. Takáto politika, ak má byť demokratická, sa musí formovať súčasne zhora i zdola. Preto iba evolučné ontologické minimum, všeobecná svetonázorová racionalita zrozumiteľná verejnosti môže byť účinná.

(Psáno pro slovenský denník Slovo)

Vytisknout