České a slovenské spoločné pojítka a rozdiely

15. 1. 2013 / Igor Daniš

Začnem odzadu: Pri nevymenovaní generálneho prokurátora sa na Slovensku prepieralo, či musí prezident vymenovať parlamentom zvoleného prokurátora alebo nie. Prepierali sa slovíčka a pojmy vymenúva a vymenuje. Zákon hovorí, že vymenúva a nie vymenuje, takže nemusí hovoria zástancovia prezidenta. Lenže spor má hlbšie pozadie: "vymenúva a vymenuje" nehovorí o vôli, ale o opakovanosti deja, teda jedná sa o nedokonavý a dokonavý vid. Lenže ako v Čechách aj na Slovensku sa toto pravidlo v bežnej reči a  jazyku vôbec nedodržiava a nerešpektuje, takže vzniká smiešny konflikt (a akí sú všetci inak vlastenci a národovci). Nerešpektovania vidu tiež niečo o našej mentalite hovorí.

Pred 10 rokmi som napísal do "Hyde Parku" denníka Sme, že rozpad spoločného štátu bol spôsobený neschopnosťou politikov nájsť alebo vytvoriť idey pre nové usporiadanie, ideály pre spolužitie. Zdôrazňujem neschopnosť, nie sledovanie záujmov. Skutočne boli neschopní. Dnes môžeme konšpiračne tvrdiť, že politikom v jednej i v druhej republike to vyhovovalo, pretože si mohli privatizáciou rozdeliť majetky medzi sebou. V spoločnom štáte by ukazovali jedni na druhých a ani jedni, ani druhí by si nemohli dovoliť tunelovať republiky tak, ako to urobili. Pre 10 rokmi som tiež napísal, že spoločný štát sa mal svojou podobou blížiť modelu Švajčiarska -- konfederácia, dôraz na priamu demokraciu, rotačné striedanie moci vo federatívnych inštitúciách, možnosť 3-4 republík - Čechy, Slovensko, Morava/Sliezsko a Praha a prenesenia sídla federatívnej vlády do stredu štátu -- Olomouca.

Treba podotknúť, že ČSFR by sa nikdy nerozdelila, keby rok predtým Jeľcin nerozdelil Sovietsky zväz, podobne ako by u nás nepadol komunizmus, keby nebolo liberalizačného smerovania Gorbačova a ľudí okolo neho. Československo, či chceme alebo nechceme, bolo ruskou kolóniou a náš disent nemal šancu.

Osobne som pri rozdelení Česko-Slovenska konštatoval, že Československo bol pojem -- ekonomický, politický, kultúrny, vo svete. ČR a SR sú dve "hovná" vedľa seba.

Dnes si myslím, že za rozpadom stál dlhodobý bytostný nezáujem Čechov o Slovákov -- o ich dejiny, život, spoločnosť, kultúru a problémy. Nejde len o to, že Havel amnestiou v roku 1990 prepustil ťažkých zločincov, ktorí na Slovensku napáchali obratom brutálne zločiny a českí politici po roku 1990 zrušili slovenský vojenský priemysel a tým pripravili o práce tisíce ľudí (ak sa nemýlim okolo 20% nezamestnaných behom roka; porovnajte to s dnešnou situáciou vo svete) a český zbrojársky priemysel, a nielen on, bežal takmer na plné obrátky. Predsa Slovensko neprehralo vojnu a nepodpísalo žiadnu vojenskú kapituláciu a mohlo tanky vyvážať ďalej do spriatelených krajín. Naše zásobovanie  týchto krajín obratom nahradili Američania, Briti a Francúzi. Ale poznámka smerovala hlbšie: Čo vedeli a vedia Česi napríklad o slovenskej literatúre, poznali ich autorov a diela? Ktorých autorov a diela z 19. storočia alebo z 20., 70., 80. alebo  90. rokov 20. storočia čítali? Nevedeli a nevedia dodnes nič. Čo vedia o slovenskej histórii?

Čech nedokáže rozoznať medzi západným a východným Slovenskom, medzi ich rozdielnou mentalitou, dejinami a jazykom. Myslia si, že Prešov a Trnava sú mestá so spoločnou históriou. Slováci si zvolili  za spisovný jazyk stredoslovenské nárečie, ale na Západe a Východe sa hovorí inak. Napríklad  mesto odkiaľ pochádzam -- Fraštaku, je známe tvrdým fraštackým nárečím, podobným juhoslovanským jazykom a češtine. Používa ho Radošinské naivné divadlo. Podobne je to s trnavským a záhoráckym nárečím. Na východnom Slovensku majú inú syntax a niekedy nepoužívajú zvratné zámená. Stáva sa, že Slovák zo Západu, keď príde na Východ, nerozumie.

Česi hovoria, že Slováci sú vo všeobecnosti emoční a príliš citoví. To je blbosť. Česi sú omnoho viac emoční. Slováci (nie každý zase) sú prudkí a prchkí, ale citovo jednoduchí až vyprázdnení (rurálnosť), skôr emočne mdlí. V citoch a v emóciách sú prudkí a plytkí. Nemýľte si emočnosť s prudkosťou a tiež s tým, že Slováci majú vždy vo všetkom rýchlo jasno. To sa nazýva... Tolerancia je pre nich cudzí pojem, prejav slabosti. Argumentov k vytvoreniu názoru a presvedčeniu im stačí málo (2-3, aj tak ich viac nemajú) a ich pravdivosť záleží od sily hlasu a spoločenského postavenia (kohúti). Na opačné názory nie sú zvedaví: ide predsa o hlupáka, ktorý nepozná pravdu. Majú radi myslenie buď alebo. Slovákom (nie každému zase, ale vo veľkej miere určujúcej spoločenskú mentalitu) ide o to, aby sa presadili, najlepšie na úkor niekoho, aby niekomu vyskočili na chrbát, porazili niekoho, aby niečo dokázali, dostali sa "za vodu"; nejde im o perpetuálne vykonávanie činnosti, ktorá niekam smeruje; o to, aby duševne niečo vytvorili, zanechali niečo za sebou (okrem domu a stromu) a  podobne. Slováci nie sú vo všeobecnosti príliš veľkí vzdelanci a "kumštýři" ako Česi (ale to si práve na Čechoch veľmi cenia a obdivujú). Myslia a ctia poznanie encyklopedické a  nie v súvislostiach. Jednoduchosť v myslení sa prejavuje, že sa u nich veľmi rýchlo usadili rôzne "náboženstvá": kresťanstvo, komunizmus, fašizmus a ekonomický liberalizmus. Stačí jednoduchá úmera: Za všetko môžu (vinník) -- imperialisti, Židia, štát a podobne; odstráňme ich a nájdeme raj, spásu, všetko bude báječne fungovať. (Treba podotknúť, že komunizmus a aj ekonomický liberalizmus formulovali práve liberalizovaní Židia; Mesiáš, spása).

Pripomenuli sme si 100. výročie narodenie Gustáva Husáka. Vyrastal som v 70. a 80. rokoch a ako mnoho ďalších som Gustáva Husáka ako najvyššieho reprezentanta moci nenávidel. Dnes som starší a mám odstup voči tejto osobe. V posledných dňoch sa o ňom popísalo veľa, veľa nového. Slovensko vďaka nemu získalo od Vatikánu cirkevnú provinciu (oddelilo sa od Ostrihomu) a federáciu. Husák sa navonok prezentoval hlavne svojim nesympatickým chladným výrazom a kamennou tvárou - najlepšie tak reprezentoval systém. Lenže Česi ľahkomyseľne zabúdajú, že Husák nebol diktátor, ale Rusmi úmyselne dosadený Slovák, pragmatik moci (politika možného), ktorý poznal väzenie a teda aj hrozby. Neboli Biľak, Jindra, Hoffman, Jakeš, či neskôr Fojtík horším alternatívami? Na Slovensku panoval v 70. a 80. rokoch tzv. mäkký komunizmus/diktatúra. Neexistoval v podstate disent, ani politický, ani literárny, každý niekde niekoho z rodiny mal, všetko sa dalo vybaviť, postih znamenal preradenie na nižšiu pozíciu alebo do menšieho mesta, po čase sa veci užehlili, literátov chránil minister Válek atď.

Vedia to Česi? Vedia ako to na Slovensku fungovalo? Žili sme v spoločnom štáte. Prečo ich osud Slovenska nezaujímal? Mnohým zo šedej zóny prišiel po roku 1989 vhod Mečiar, pretože sa mohli stať dodatočne mučeníkmi...Aj známy katolícky disident a politik, často väznený, je dnes v Rusku pečený varený a obhajuje jeho politiku. Jeho otec, fašistický poslanec, spolupracoval s Husákom v SNP. Nechcem tlmočiť, čo som si v posledných dňoch prečítal, ale vieme, kým bol Gustáv Husák? Bol introvert. Tvrdý vo svojom presvedčení a cieľavedomý. Prežil desať rokov vo väzení -- viac než ktorýkoľvek český disident v 70. a 80. rokoch, ak sa nemýlim, za svoje presvedčenie a za to, že bol Slovák.

Samozrejme, on s ďalšími komunistami posielal na oplátku oponentov do väzenia. Jeho syn v jednom rozhovore prezradil, že ho priviedol ku Kantovi a Erazmovi Rotterdamskému, že miloval výtvarné umenie, že bol vzdelaný človek. Z dnešného pohľadu sa Husák svojim myslením a skutkami, zásadovosťou a pragmatickosťou, vôbec nevymyká z tradície slovenských politikov, aj tých po roku 1989. Tak ako sa nevymyká českej tradícii Gottwald, Novotný alebo Jakeš. Napríklad taký Klaus brojil na začiatku kariéry a proti švejkovstvu, dnes sám pripomína Švejka. Alebo Havel: bojoval proti komunistom a ich manierom, písal o pravde a láske, a práve v tom čase, ako nedávno v relácii "Před púlnoci" prezradil Milan Uhde, intrigoval pri udeľovaní Nobelovej ceny za literatúru, ktorú na koniec dostal Seifert. Dodnes je táto téma tabuizovaná.

Všimli ste si, že Klaus a Gašparovič sa na seba podobajú ako vajce k vajcu? Pred 20 rokmi boli značne odlišného výzoru.

Návrat späť už nie je možný. Stále viac si myslím, že kultúrne existuje jedna "ríša" (celok) od Jadranu k Baltu, ktorá bola ale vždy v dejinách rozhádaná, neschopná konsenzu a súdržnosti. Ján Čulík často kritizuje zlú angličtinu českých hovorcov a dáva za príklad iné národy. Napadlo ho niekedy aké odlišné sú slovanské od germánskych jazykov. Možno perzština je bližšia k angličtine ako slovenčina. Ako hovoria anglicky hovorcovia románskych jazykov...? Angličtina je nástroj globálneho dorozumievania daný vojenskou a kultúrnou nadvládou USA a Británie nad svetom. Koľkými jazykmi hovoria Američania a Briti? A ako? Vedia, že my sme museli do hlavy vtesnať ruštinu a veľakrát aj nemčinu (zaberú pamäť)? Tak či tak, niečo vystáva z toho, že možno svet by sa rád naučil nejaký univerzálny slovanský jazyk. Čo mu vieme ponúknuť? Ruštinu s azbukou nie, pretože máme s ňou zlé skúsenosti. Ale ktorý iný jazyk od Jadranu k Baltu? Dokázali by sme ho vytvoriť, zhodnúť sa nejakom spoločne vytvorenom jazyku, aby Brit, Mexičan, Holanďan, Talian, Číňan, Japonec mohol priamo, nie sprostredkovane, čítať naše správy, názory, videnia sveta, kultúrne udalosti apod. Aj pre spisovateľov by to bolo lepšie, pretože tí originálnejší by dostali väčší priestor pre porozumenie (nie 5 miliónov potenciálnych čitateľov, ale napr. 55 mil. francúzskych čitateľov).

Vytisknout