Každý má mať miesto, ktoré volá svojím domovom

27. 2. 2012 / Juraj Barát

V zime 2005/2006 oficiálne, podľa zistení Generálnej prokuratúry na podnet poslancov Národnej rady, zomrelo zamrznutím alebo na následy podchladenia v Bratislave 19 bezdomovcov, na celom Slovensku 56. Následne sa stretlo 10 mimovládnych organizácií z Bratislavy a snažili sa dosiahnuť zmenu. Najskôr u tých, ktorým to vyplýva z kompetencií - podľa zákona o samospráve sa majú o svojich občanov postarať príslušné mestá a obce. Ignorovaním, odmietaním a  sľubovaním do neurčita bežal čas a nič sa nedialo.

Popri zápase s veternými mlynmi samospráv si mimovládky sami urobili analýzu toho, kto vlastne zomieral na uliciach - drvivá väčšina to boli ľudia pod vplyvom alkoholu, drogovo závislí, psychicky chorí. Nikto ich nikde neprijal, lebo s nimi boli len problémy. Ak si môžete vybrať v obmedzenom počte ubytovní ako poskytovateľ sociálnej služby, tak určite nie túto sociálnu skupinu.

Tak sa zrodila myšlienka zriadiť nízkoprahové projekty pre bezdomovcov, ktoré by boli otvorené aj pre ľudí pod vplyvom alkoholu, drog a sociálne neprispôsobivých. Z existujúcich organizácií opäť nikto nemal kapacitu a ani odvahu ísť do rizika takejto práce. Preto vznikla nová neziskovka Depaul Slovensko, ktorá dostala od bratislavského magistrátu do prenájmu budovu pri letisku skúšobne na 1 rok a tam začala tesne pred Vianocami 2006 prijímať prvých klientov. Pod dohľadom súkromnej bezpečnostnej služby (čo bola podmienka magistrátu) postupne prichádzali ľudia bez domova a po dlhej dobe v tú zimu nebolo v Bratislave hlásené žiadne úmrtie bezdomovca na následky podchladenia. Nie že by sme si fandili, že sa tak nemôže stať, ale ľudia, ktorí chceli, mali aspoň šancu prežiť. Po 3 mesiacoch sme riziko ešte zvýšili, keď sme ukončili zmluvu s ochrankou - bola totiž drahšia ako celá ostatná prevádzka. Počet klientov, ktorí prichádzali do Nocľahárne sv.Vincenta sa postupne rozrástol na 200, čo bola kapacita prekročená o 50.

Projekt sa postupne rozšíril o ďalšiu službu - ráno mali z nocľahárne odchádzať aj tí, ktorí mali horúčky, boli chorí, bezdomovci prepustení z nemocníc do domáceho ošetrenia... Stalo sa nám viackrát, že nemocnica sa rozhodla zbaviť klienta - neplatiča zdravotného poistenia a sanitka ho vyložila o 3. hodine ráno pred našou nocľahárňou bez liekov, bez informácií o diagnóze... Tak sme otvorili Útulok sv Lujzy pre chorých. Je v rodinnom dvojdome, kam sa nám podarilo vtesnať 30 postelí.

Depaul úzko spolupracuje so streetworkemi v Bratislave prostredníctvom organizácií Proti prúdu, Vagus a Komunita sv Egídia. Spolu sme vypracovali model riešenia bezdomovectva, ktorý by zachytával ľudí žijúcich v teplovodných kanáloch, cez nízkoprahové služby, útulky, resocializačné zariadenia až po ich návrat do spoločnosti alebo dôstojné dožitie v domovoch dôchodcov či hospicoch.

Veľa by sa dalo písať o reakcii spoločnosti, dominantne katolíckej, na prácu s alkoholikmi. Rovnako na prácu s médiami, ktoré vyhľadávajú viac senzácie ako skutočnú pravdu, politikmi, od ktorých ich voliči žiadajú skôr represívne jednoduché riešenie typu "vyhnať" ako prijať bezdomovca ako ľudskú bytosť, či úradníkmi samosprávy, ktorí hľadajú ako zákon použiť tak, aby sa nedalo a nie ako pomôcť v rámci zákona.

V Depaule dnes veríme, že prežijeme ďalšiu zimu, ďalšiu skúšku našej odolnosti v tomto zápase. Na jar sa chceme pustiť do rekonštrukcie objektu, aby sme mohli robiť lepšie sociálnu prácu. Pre mnohých zvonku sme idealisti, alebo tvrdohlaví alebo jednoducho nechápu, prečo to robíme. Zvnútra sme krehkí a zraniteľní, tak ako každý človek, vrátane ľudí bez domova.

Vytisknout