Intelektuálna obhajoba xenofóbie

Podobné názory neboli v tom čase bežné a už vôbec nie samozrejmé. Starí Gréci totiž verili viac predstavám, ktoré jasne sformuloval najvplyvnejší odporca svetoobčianstva v antickej politickej filozofii -- Platón. Etickú kategóriu ľudstva ako niečoho, čo presahuje rozdiely medzi národmi, rasami a triedami, považoval za číru fikciu. Platón bol zhrozený z predstavy, že cudzinec by mal mať rovnoprávne postavenie s Grékom. Takéto tendencie by podľa neho viedli k rozvratu poriadku a úpadku morálky.

V zajatí podobných xenofóbnych predstáv sa ocitli aj ideoví dedičia platonizmu, ktorí dnes nehľadajú stratégiu prežitia ľudstva, ale civilizácie. Otvorene sa k tomu hlásia tí nositelia západného kolektívneho vedomia, ktorí operujú s pojmami ako "židovsko-kresťanská" alebo "euroamerická" civilizácia. Takáto typológia kultúr je však ťažko udržateľná. Vychádza z nedocenenia štrukturálnych zložitostí jednotlivých civilizačných okruhov a snahy vtesnať ich za každú cenu do homogénneho rámca jedinej paradigmy iba preto, aby sa potvrdila oprávnenosť chybnej hypotézy. Z tohto hľadiska je Huntingtonova teória o zrážke civilizácií (v súčasnosti najznámejšia intelektuálna obhajoba xenofóbie) nielen nepresná a ľahko napadnuteľná, ale aj nebezpečná: takto vyslovené myšlienky majú totiž tendenciu sami sa uskutočňovať.

Huntingtonova posadnutosť všadeprítomnosťou konfliktu, podľa ktorej na sebadefiníciu potrebujete nepriateľov, však neberie do úvahy jeden podstatný fakt. Svetový politický systém nie je budovaný len na báze nepriateľstva a vojen. Takto by nemohol existovať. Oveľa významnejšia je spolupráca na základe vzájomnej výhody, ktorá sa prejavuje niekedy solidaritou, inokedy nezáujmom, vždy však komunikáciou.

Etická verzus imperiálna koncepcia

Kritika klasického kozmopolitizmu sa často opierala o jeho patologické prejavy, ktoré však nemajú s podstatou svetoobčianstva nič spoločné. Je diametrálny rozdiel v tom, ako kozmopolitný ideál chápal Diogenes a ako ho uskutočňoval jeho obdivovateľ Alexander Veľký. Je absurdné spájať predstavy Immanuela Kanta, Friedricha Schillera a Johna Lennona s chápaním integrácie u Džingischána, Napoleona Bonaparteho alebo Adolfa Hitlera. Napokon, správanie dobyvateľov vychádzalo vždy skôr z vlastného etnického sebauvedomenia než zo svetoobčianskej sebaidentifikácie. A ich vojny viedli skôr k roztrieštenému než homogénnemu obrazu ľudstva.

Aby sme sa pohli ďalej, musíme si uvedomiť, že všetky doterajšie zdroje globálneho myslenia -- konzervatívny (náboženský) univerzalizmus, liberálny kozmopolitizmus, socialistický internacionalizmus i postmateriálny environmentalizmus -- sú založené na báze etického svetoobčianstva, na báze poznania, že svet je nerozdeliteľný: jeho jedinečné kultúry majú zhodný ľudský, a teda sociálny obsah. Keď sa Diogenes odmietol definovať svojím lokálnym pôvodom i lokálnou príslušnosťou a vyhlásil sa za občana sveta, neurobil tak s úmyslom formulovať politickú doktrínu svetového štátu.

Diogenes sa prihlásil k ideálnemu, a teda neexistujúcemu spoločenstvu. Svet od neho nič nepýtal, a preto mu ani nič nemusel vrátiť, ako si to žiadala vlasť. Na druhej strane rímski stoici nepoužívali termín kozmopolitizmus v zmysle novej dimenzie ľudstva, ako to formulovala grécka filozofia ústami Sokrata alebo Demokrita, ale v zmysle vojenskej sily impéria. Je zaujímavé všimnúť si, že všetky imperiálne spoločnosti nachádzajú v kozmopolitizme životný záujem ochraňovať svoje hodnoty. Tieto spoločenstvá ako kozmopolitnú chybne chápali vlastnú dominantnú kultúru.

Mravný záväzok širšej zodpovednosti

Z uvedeného by sa mohlo zdať, že argumenty v prospech svetoobčianstva sú viac logické ako historické. Moderne chápané svetoobčianstvo je však predovšetkým mravný záväzok, ktorý svojím charakterom vysoko prevyšuje akékoľvek etnické či civilizačné identifikácie. Národnosť je často vecou voľby. Svetoobčianstvo nie je v tomto zmysle nahradením etnického súladu, ale skôr uvedomením si novej zodpovednosti v globálnom svete. Nevylučuje regionálnu identitu, ale hierarchizuje ju.

Keď Teilhard de Chardin hovoril o tom, že éra národov je minulosťou, nevyslovoval súdy o ich existencii, ale vplyve na formovanie sociálnej reality. To, že existujú odlišné kultúry a náboženstvá, neznamená, že nejestvujú hodnoty patriace všetkým civilizáciám. Vnímať svet skutočne globálne znamená vnímať nielen to, čo nás odlišuje, ale aj to, čo nás spája -- a ani zďaleka tým nemyslím len na vedomie spoločných globálnych problémov. V každom prípade je dôležité racionálne vnímanie rozdielov. Rozdiely totiž nemusia byť len príčinou konfliktov, rozdiely môžu obohacovať.

Aj preto svetoobčania požadujú humanizáciu politického dialógu medzi civilizáciami. Takýto dialóg nechápe iných ako hranicu svojich možností, ale ako ich rozšírenie. Iná civilizácia sa stáva hodnotnou práve vďaka svojim špecifickým zvláštnostiam a rozdielom, ktorých poznanie a pochopenie nám umožňuje prekonávať vlastný sociokultúrny egoizmus. Práve preto je podstatné, či tí, ktorí formujú svetovú politiku, budú opierať svoje rozhodovanie a konanie o obraz toho, čo civilizácie odlišuje, alebo o obraz toho, čo ich spája.

Relatívne vysoká príťažlivosť Huntingtonovej vízie o zrážke medzi civilizáciami nie je spôsobená tým, že by bola nejako mimoriadne prepracovaná, ale tým, že z verejného diskurzu sa prakticky vytratil konkurenčný pozitívny ideál. Poznanie koncepcií, ktoré tvoria alternatívu obrazu o kultúrnych konfliktoch, je malá a ich propagácia takmer žiadna.

Xenofóbna atmosféra je obsahovou analýzou médií ľahko dokázateľná, sama osebe však nemôže tvoriť základ osudovej zrážky civilizácií. Alternatívne koncepcie existujú. Možno ich nájsť v úcte k spoločnému kultúrnemu dedičstvu ľudstva, v predstavách o potrebe novej globálnej kultúry (chápanej aj ako udržateľný rozvoj), v najrozličnejších požiadavkách solidarity, ktoré vychádzajú z univerzalistických teórií. Tieto koncepcie sú sofistikované na minimálne takej istej úrovni ako vízie vyrastajúce z civilizačnej xenofóbie. Sú stvárnené v mnohých podobách západného i východného myslenia a opierajú sa o existenciu základného, všeľudského mravného kódexu, ktorý je možné nájsť vo všetkých civilizáciách a bez ktorého nemôže žiadna spoločnosť prežiť ako civilizovaná.

Kozmopolitizmus nie je evanjelizačný, ale konverzačný

Byť dnes svetoobčanom neznamená snívať o svetovom štáte, ktorý sa správa ako globálne impérium -- hoci táto idea bola v centre kozmopolitného myslenia od Danteho cez Campanellu a Komenského až po Alberta Einsteina a Bertranda Russella. Globálnu spoločnosť si nemožno predstavovať ako niečo, kde jedny rozhodujú za druhých. Svetoobčiansky ideál je založený na novej vízii globálnej spravodlivosti a novej štruktúre moci, ktorá je základom skutočnej jednoty ľudstva. Veriť v možnosť a nevyhnutnosť takejto globálne rozloženej moci znamená veriť v schopnosť poznania a odstraňovania predsudkov, v schopnosť rešpektu, dohody a spolupráce medzi ľuďmi, národmi a civilizáciami. Znamená to veriť v novú kvalitu jednoty. Cieľom takéhoto globálneho myslenia nie je všeobecný súhlas. Nové svetoobčianstvo nie je evanjelizačné, ale konverzačné. Je to spôsob života vo svete, v ktorom zdieľate spoločnú ľudskosť. Označiť sa za svetoobčana v etickom zmysle slova znamená označiť za patologické všetko, na čom je založený rasový a etnický tribalizmus.

Takýto postoj si vyžaduje viac ako slovnú deklaráciu. Vyžaduje si predovšetkým dôsledné mravné i koncepčné odtrhnutie sa od sveta minulosti. Dejiny sa nekončia a príbeh ľudstva nie je ukončený projekt. Nacionalisti nechápu, že myslieť celosvetovo je v globálnom svete štrukturálnou podmienkou myslenia na jednotlivé krajiny. Identita svetoobčana je v tomto kontexte neporovnateľne silnejšia ako identita etnického nacionalistu alebo civilizačného rasistu. Nie je totiž konečným cieľom, ale východiskovým bodom, ktorý vedie k hľadaniu spravodlivosti ako mravného jadra svetoobčianstva. Moderní svetoobčania redefinovali kozmopolitný ideál ako vernosť čomukoľvek, čo je z objektívneho hľadiska v najlepšom záujme spoločenstva všetkých bytostí tejto planéty. V tomto zmysle je veľmi dôležité porozumieť tomu, čo je v dnešnom svete skutočne univerzálne a čo iba čiastkové alebo relatívne. Ak to nepochopíme, vznešenú ideu jednoty sveta môže veľmi ľahko infikovať sila dominantnej kultúrnej normy, ktorá si spravidla myslí, že verí v niečo, v čo by mali veriť aj všetci ostatní. Takéto arogantné predstavy o vlastnej nadradenosti však vždy smerujú k politickému totalitarizmu, ekonomickej hegemónii a kultúrnemu imperializmu, ako to presvedčivo dokázala Hannah Arendtová. Aj preto v mnohých krajinách Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky živí nedávna skúsenosť s kolonializmom pochybnosti o smerovaní alebo skrytých zámeroch ekonomickej globalizácie. Z tých istých dôvodov aj Albert Einstein, autor plamenných výziev na pretvorenie OSN na svetový parlament a svetovú vládu, skepticky prijal vznik NATO. Zdôrazňoval totiž, že krajiny, ktoré sa rozhodli spolupracovať na vytvorení jednoty ľudstva, nikdy nesmú konať ako nejaká aliancia proti zvyšku sveta. Jeden svet vylučuje existenciu dvoch nepriateľských svetov.

Modernizácia nie je westernizácia

V každom prípade treba vyvrátiť dlhodobo tradovaný mýtus, že svetoobčianstvo odmieta partikulárne identity. Oddeľovať od seba identitu Skaličana, Záhoráka, Slováka, Európana a svetoobčana je absurdné. Skutočné svetoobčianstvo sa totiž nezačína popretím etnického pôvodu. Ako hovorí španielsky filozof Carlos Thiebaut, kozmopolitizmus sa začína skeptickou tézou o ontologickom individualizme, o homogenite našej partikulárnej identity. Termín "kultúrna čistota národa" je už z historického hľadiska oxymoron. Naša kultúrna skúsenosť a interpretácia sveta sa nerodí z ničoho. To, čím sa líšia nacionalista a svetoobčan predovšetkým, nie je rozsah priestoru, s ktorým sa identifikujú, ale spôsob, akým ho obývajú. U svetoobčana sa identita nespája s územím, ale hierarchiou hodnôt. Svetoobčan odmieta ideu vlasti, aby mohol pochopiť spôsoby príslušnosti. To nemá nič spoločné s kultúrnym relativizmom a ignorantstvom. Etické svetoobčianstvo v sebe zahŕňa mravný záväzok byť vlastencom nie vo vzťahu k vlasti, ale vo vzťahu k spravodlivosti.

Oveľa vážnejšou námietkou je obviňovanie svetoobčanov z elitárstva. Zygmunt Bauman celkom správne upozorňuje, že elita mocných a bohatých vždy väčšmi inklinovala ku kozmopolitizmu ako väčšina populácie. Mala vždy viac spoločného s elitami v zahraničí, než s obyvateľstvom vlastnej krajiny, pre ktoré pevne stanovené hranice vždy platili. Takýto koncept je však opäť viac spojený s hegemonizmom ako podstatou kozmopolitizmu. V jeho pozadí je požiadavka westernizácie sveta, ktorá sa až príliš často mylne stotožňuje s modernizáciou a ktorá je v mnohých aspektoch agresívnejšia než snaha o reislamizáciu severnej Afriky alebo Blízkeho východu. Mravný ideál svetoobčianstva prekonáva akékoľvek elitárske sklony solidaritou. Ak napadnú nejakú ženu v Iráne, pre svetoobčana to znamená, že nenapadli Iračanku, hoci jej identitu rešpektuje. Napadli jeho sestru, príslušníčku ľudského rodu s rovnakými právami a vlastnými túžbami. Ak v Severnej Kórei mučia politických väzňov, sú to pre svetoobčana jeho bratia, ktorí sú mučení. Ak v Afrike umierajú deti nakazené vírusom HIV, sú to pre svetoobčanov ich deti, ktoré umierajú. Nemôžem ich poznať osobne a ani oni nemôžu poznať mňa, ale poznanie, že sa im to stalo, ma bolí tiež. Nemôžem zastaviť všetky zločiny, ale vždy môžem urobiť niečo preto, aby ich bolo menej. Ak je ľudstvo jedna veľká spoločná rodina, jej členovia si musia pomáhať. Byť dnes svetoobčanom znamená prijať spoluzodpovednosť za zdravie tejto rodiny, za smerovanie ľudského rodu v ére spoločných výziev i spoločných hrozieb.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO