A to je tá mináčovská hasnúca pahreba, ktorá, ak do nej nebudeme dúchať, čoskoro celkom vyhasne, a vo vedomí mladších generácií sa bude ďalej prehlbovať priepasť, do ktorej sa už dnes prepadáva mnohé z toho, čo pokladáme za ideové piliere našej spoločnosti: Štefánik, Dubček, Slovenské národné povstanie, socializmus alebo jednoducho politika s ľudskou tvárou sú pre veľkú časť našich súčasníkov už dnes neznámymi pojmami.

Takéto chmúrne myšlienky mi evokovali tri knihy, ktoré mi v poslednom čase padli do rúk; sú totiž z mála tých, čo dúchajú do onej vyhasínajúcej pahreby, pripomínajúc osoby, myšlienky a udalosti, na ktoré by sme nemali zabúdať. Sú to napospol spomienky a memoáre ľudí, ktorí sa usilujú vydať autentické svedectvo o dobe a udalostiach, ktoré takpovediac na vlastnej koži zažili a po rokoch vlastným rozumom posudzujú a hodnotia. Je príznačné a hodné zamyslenia, že všetky tri knihy sú dielami takzvaných "osemašesťdesiatnikov", ktorí, podobne ako desiatky, možno stovky čelných politických osobností medzivojnovej Európy, prešli komunistickou stranou a jej výchovou, že dvaja z nich sú Slováci a všetci traja ako reformní komunisti, "dubčekovci", boli aktívnymi účastníkmi a spolutvorcami toho jedinečného fenoménu, ktorý sa dnes označuje ako "pražská jar".

Do tejto trojice kníh zaraďujem aj Vzpomínky 1913 -- 1945 Eduarda Goldstückera, i keď sa "pražskej jari" priamo netýkajú. Sú totiž iba prvým dielom jeho dvojdielnych pamätí, no tvoria veľmi zaujímavý a podľa mňa neodmysliteľný úvod k druhému, obsahom zrejme oveľa bohatšiemu dielu, ktorý zatiaľ existuje iba v nemeckom vydaní a v pamäti súčasníkov a generačných vrstovníkov. V prvom diele Goldstücker rozpráva o svojom detstve a mladosti v Podbieli, Trstenej a Košiciach, o svojom židovskom pôvode a vysokoškolských rokoch strávených v Prahe, o svojich záujmoch, citovom živote, aj o svojom ľudskom a politickom dospievaní. Je to nielen zaujímavé, ale aj poučné čítanie --- umožňuje pochopiť genézu i charakter budúcej osobnosti, ktorá sa zapísala do histórie i do vedomia súčasníkov najmä svojou aktívnou účasťou na takzvanom "obrodnom procese" v roku 1968.

Pri každej výpovedi tohto druhu záleží však nielen na jej obsahu a faktografii popisovaných a posudzovaných udalostí, ale možno ešte viac na tom, kto sa na ne díva, odkiaľ sa díva a aký má k nim vzťah, ako hovorí iný "osemašesťdesiatnik" A. J. Liehm. Práve preto som neváhal zaradiť do tejto trojice aj útlu knižočku spomienok Huga Kovala Fragmenty z môjho života, ktorá sa ináč, rozsahom, obsahom i formou rozprávania, značne líši od ostatných dvoch; rozpráva totiž najmä o udalostiach či "fragmentoch" Kovalovho života, ktoré nasledovali po Mníchove a rozbití prvej ČSR, približne tam, kde sa končia Goldstückerove spomienky. A hoci sa Kovalove ďalšie osudy uberali celkom iným smerom ako jeho --- na východ, do Sovietskeho zväzu a do "Svobodovej armády" --- svojimi názormi, politickými postojmi a duchom svojho rozprávania sa priraďuje k "osemašesťdesiatnikom", i keď do udalostí roku 1968 priamo nezasiahol.

Najdôkladnejšie sa touto problematikou zaoberá a najpregnantnejšie, vecne zasvätene, s polemickým zápalom i s humorom o nej hovorí Antonín J. Liehm v knihe, ktorá už svojím názvom Minulost v přítomnosti triafa do čierneho: tou minulosťou, ktorú sa časť našej politickej reprezentácie už prinajmenšom dve desaťročia usiluje vyradírovať z prítomnosti, je totiž rok 1968 a jeho spoločenská i duchovná, politická i kultúrna realita, ktorá presahuje do prítomnosti a bez toho, aby sme si to uvedomovali, často dokonca proti našej vôli, žije v nás ako aktívna zložka nášho spoločenského vedomia. Liehm tu hovorí o sebe a o svojej účasti na udalostiach onoho pamätného roku, ale -- ako hneď v úvode poznamenáva -- nie je to autobiografia, ale akási koláž zlomkov pamäti a úlomkov myslenia, aj politických komentárov. A práve tá pestrá skladačka najpriliehavejšie vystihuje problematiku a hlavne atmosféru a dynamiku dramatických procesov, ktorých bol aktívnym účastníkom a svedkom skôr, ako sa stal ich kritickým posudzovateľom a komentátorom (hoci ani tieto epitetá nevystihujú podstatu jeho trefných postrehov, úvah, zamyslení a anekdotických poznámok, ktoré dávajú knihe čaro a robia ju pútavým a poučným čítaním).

To hlavné v jeho knihe nie sú však ani kritické posudky a komentáre. A. J. Liehm nezažil iba "obrodný proces" roku 1968; po jeho potlačení "bratskou pomocou" spojeneckých armád odišiel do emigrácie, kde dodnes žije. Odvtedy pôsobil v Spojených štátoch aj vo Francúzsku a zo svojich vyše tridsaťročných skúseností novinára, publicistu, vydavateľa a pedagóga, zaoberajúceho sa najmä problémami kultúry v rôznych spoločensko-politických podmienkach, vyvodzuje aj všeobecnejšie závery a poučenia, nad ktorými sa hodno zamyslieť. Nie sú to apodiktické tvrdenia odborníka, ale názory mysliteľa, ktorý sa prihovára čitateľovi ako partnerovi, aby ho podnietil k dialógu; no hlavne nabáda k úvahám alebo hoc aj k pochybnostiam, keď napríklad hovorí, že národ prežíva fyzicky vďaka svojej prispôsobivej väčšine, zatiaľ čo menšina, ktorá sa nedokázala alebo nechcela prispôsobiť, zachraňuje jeho ducha, a ten mu potom pomáha v jeho ďalšom živote. --- Alebo že komunistické hnutia mali a budú mať pevné základy v katolíckych krajinách, pretože komunizmus vylučuje protestantskú kultúru predurčenosti a podriadenosti demiurgovi a odmieta žiť v spoločnosti hriešnikov. --- Alebo názor, že americká civilizácia bez minulosti má svoje výhody, ale nie je pre tých, ktorí sa usilujú o syntézu medzi poučením z minulosti a svojou súčasnou skúsenosťou, aj úvahami o budúcnosti, a preto sa ostatný svet tak húževnato bráni proti amerikanizácii a globalizácii. --- Alebo, čo je pre nás zvlášť aktuálne, že ak kultúra na seba nezarobí (čo je náš prípad), je jej podpora povinnosťou a záväzkom spoločnosti, pretože bez nej stráca spoločnosť svoju integritu, pamäť, schopnosť sebareflexie aj meradlá hodnôt, takže nakoniec chradne a hynie...

Preto dnes potrebuje kultúra k svojej slobodnej existencii viac než kedykoľvek predtým verejnú, resp. štátnu podporu, pričom si však treba uvedomiť, že závislosť od takejto podpory môže viesť k obmedzeniu jej slobody...a preto musíme usilovať o nový model kultúry, zbavenej diktátu ideológie, a dnes predovšetkým diktátu trhu.