Negatívny dandyho vzťah k ženám, ktorý v Kvintesencii dandizmu zachytil jeho český predstaviteľ Breisky, neodrádza viaceré praktické umelkyne či teoretičky od fascinácie osobnosťami dandizmu - či už je to prvý anglický a francúzsky arbiter elegantiarum George Brummel alebo jeho obdivovatelia a nasledovníci: lord Byron, Baudelaire, Barbey d'Aurevilly, Huysmans, Oscar Wilde... Pečať samoty, nadradenosti, revolty a krásy.

Práca Françoise Coblenceovej Dandizmus. Povinnosť pochybnosti ponúka v esejistickom štýle množstvo dobových sociálnych, umeleckých a politických kontextov sústredených najmä okolo najvýznamnejších francúzskych dandyovských postáv.

Obyčajne sa dandizmus považuje predovšetkým za estetický fenomén, no jedným dychom sa zvykne dodať, že dandy nie je len výstredný elegán, že v pozadí jeho teatrálnej prezentácie sa ukrýva hlbšia filozofia, prípadne aj revolta voči pominuteľnosti tela či dobovým pomerom. Coblenceová ide ďalej: stotožňuje sa s názorom, že osobu prvého dandyho Georgea Brummela treba priradiť dokonca k markízovi de Sade alebo Hegelovi, ktorí mali odvahu odmietnuť "skutočný" svet a ustanoviť si svet ideálny. Najväčším prínosom knihy je však konkretizácia politického aspektu dandizmu, jeho zástoja v procese modernizácie.

Dandizmus sa európskym fenoménom stáva až v prvej polovici 19. storočia. Prináša nový pohľad na hrdinstvo, zapojenie vlastného génia do služieb života, pominuteľnej matérie. Podľa Gillesa Deleuza tvorí jednu z polôh estetiky klamstva a preludu, ale antiplatónskej. Dandyovské postavy charakterizuje vytrhnutosť subjektu a jeho záhaľčivá existencia, stav nezreteľnosti, vybočenia, temnoty. Aj ustavičná pochybnosť ako imperatív módy, ustavičné rušenie každého pevného bodu. Dandy nanovo vymedzuje podstatu slobody -- človek si po kantovsky sám vytvorí zákon a sám si zvolí povinnosť ho dodržiavať.

Zatiaľ čo sa Brummel považuje za vynálezcu dandizmu, aurevillyánski a baudelairovskí dandyovia, hrdinovia moderného života a poetické symboly doby, boli stelesnením estetických a politických pozícií, ich prostredníctvom sa dostal ku slovu problém umelca hľadajúceho miesto v demokracii. Podľa autorky to súvisí so symbolickou premenou moci, ktorá sa z monarchistickej vlády, ukotvenej v politicko-teologickej doktríne, premieňa na demokratickú. Tá však ponúka prázdnotu tam, kde predtým rád a trvácnosť zabezpečovala inštitúcia presahujúca človeka: "Na jednej strane udržiaval dandy úzky kontakt s upadajúcou mocou, pričom k jej oslabeniu aj sám prispieval, (...) na druhej strane -- a to predovšetkým -- vôbec nevystupoval ako apolitický estét, lež stelesňoval a tým najvyhrotenejším spôsobom vynášal na svetlo neurčitosť ľudského jedinca v demokracii. Dandy ako by tým spoločnosti vracal jej vlastný obraz, jej vlastnú neuchopiteľnosť, hľadanie identity."

Autorka samozrejme nezabúda ani na estetický rozmer dandizmu. Nevníma ho však izolovane. V časti venovanej dandizmu a móde sa napríklad venuje aj farbám odevu, pričom detailne rozoberá význam čiernej farby: "Poetická krása čiernej spočíva nielen v jej hĺbke, ale aj v planosti utrpenia. Čierna farba nie je iba výrazom rozmanitosti a rozdielnosti vášní, je to aj prejav modernej monotónnosti a egalitárstva. (...) Čierny odev ilustruje súmračnú krásu modernity (...) Nech už prikladáme modernite akúkoľvek hodnotu, prejavuje sa v čiernej farbe. (...) Prijatím čiernej uniformy, 'šupky moderného hrdinu', sa dandy vzdáva romantických, antiegalitárskych a nostalgických postojov. Premieňa sa v postavu politickej modernity 20. storočia, ktorého zásady prijíma."

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO