Kríza, do ktorej sa dostalo kresťanstvo v západnej Európe, nadobudla výraznú podobu v tzv. pápežskej schizme. Pápež Klement V. sa v roku 1305 presídlil z Ríma do francúzskeho mesta Avignon. Tak sa cirkev dostala pod kontrolu francúzskej monarchie. Počas tzv. avignonského zajatia sa napríklad konal zinscenovaný proces proti rádu templárov, ktorého bohatstva sa zmocnil francúzsky kráľ. Po smrti Gregora XI. v roku 1378 sa v Ríme konali dve voľby pápežov. Urban VI. sa znova usídlil v Ríme, kým Klement VII. v Avignone.

Následná schizma trvala štyridsať rokov. Západné kresťanstvo sa rozdelilo na dve navzájom sa popierajúce zoskupenia, obaja pápeži dávali do kliatby protivníkových stúpencov. Roztržka sa týkala všetkých krajín. Bolo takmer pravidlom, že obaja pápeži dosadzovali na cirkevné posty svojich prívržencov, a tak boli hodnosti a benefícia často obsadené dvojmo.

Západná schizma

Parížska univerzita navrhla v roku 1394 tri spôsoby, ako by sa mohol rozkol vyriešiť: cestou dobrovoľného odstúpenia, cestou podriadenia sa pápežov rozhodcovskému výroku, alebo by mal problém vyriešiť ekumenický koncil. Treba pripomenúť, že v stredoveku neplatila dogma o pápežskej neomylnosti, tá bola prijatá až v roku 1870, keď bol stredovek už dávnou minulosťou. V období schizmy si všetci uvedomovali, že aj pápež, ako súkromná osoba, sa môže stať obeťou bludu alebo duševnej choroby. Preto vtedajšie cirkevné právo uznávalo zásadu, že ak sa pápež stane kacírom, musí existovať nejaký zbor, ktorý zistí túto skutočnosť a urobí z nej primerané závery -- pápeža odvolá. Takýto záver mohol urobiť ekumenický koncil, ktorý mohli zvolať buď kardináli, alebo cisár ako ochranca rímskokatolíckej cirkvi.

Pokus vyriešiť schizmu koncilom sa zopakoval dvakrát. Po prvý raz zvolalo ekumenický koncil v roku 1309 dvanásť kardinálov do talianskeho mesta Pisa. Zhromaždenie sa rozhodlo oboch pápežov odsúdiť, vyhlásiť ich za kacírov a zosadiť. Potom zvolilo nového pápeža, ktorý prijal meno Alexander V. O rok neskôr však zomrel a jeho nástupcom sa stal zlopovestný kardinál Baltazár Cossa, ktorý prijal meno Ján XXIII. Rímsky, ani avignonský pápež sa však nenechali zosadiť, takže dvojpápežstvo sa zmenilo na trojpápežstvo. Nakoniec sa iniciatívu rozhodol prevziať cisár Žigmund Luxemburský, v roku 1414 zvolal koncil do mesta Kostnice na brehu Bodamského jazera. Cisár bol a ostal vedúcim činiteľom koncilu.

Wycliff a Hus

Na krízu v cirkvi najprv reagoval Angličan John Wycliff, ktorý bol profesorom filozofie a teológie na univerzite v Oxforde. Na dvojpápežstvo reagoval tvrdením, že základom cirkvi má byť učenie Biblie. Pravá cirkev existuje iba tam, kde sa nachádzajú ľudia, ktorých Boh predurčil k spáse. Pápež, ktorý neposlúcha boží zákon, je v skutočnosti Antikristom. Wycliff zároveň tvrdil, že počas omše sa chlieb a víno nepremieňajú na Kristovo telo a krv. Chlieb ostáva chlebom a víno vínom. Odmietal tiež uctievanie ostatkov svätých ako poveru, odmietal spoveď a predaj odpustkov. Kristova cirkev by nemala mať na tejto zemi žiadne bohatstvo. Cieľom cirkvi by malo byť dosiahnuť spoločenstvo majetku. Viklefovo učenie cirkev zavrhla ako kacírske a neskôr bolo v Anglicku jeho šírenie násilne potlačené.

Česi, ktorí študovali na Oxforde, priniesli Wycliffove spisy do Čiech. Tam sa s nimi oboznámil Ján Hus. Pokiaľ Hus iba horlil za všeobecnú nápravu mravov, hoci občas pranieroval aj nemravnosti kňazov (napríklad okolnosť, že často mali deti), mal podporu kráľa i cirkevnej vrchnosti. Keď sa však začal hlbšie zamýšľať nad príčinami spoločenských nešvárov, začínal sa konflikt s cirkvou i kráľom. Hus videl riešenie problémov, ktoré trápili spoločnosť, predovšetkým v tom, že sa začnú uplatňovať princípy, ktoré sú jednoznačne sformulované v Biblii. Napríklad sa tam hovorí o inej organizácii kresťanskej cirkvi, než existovala. A ak študujeme Bibliu, čo má byť pre nás autoritou -- náš rozum a svedomie alebo vrchnosť, ktorá ju zjavne prekrucuje?

Od Wycliffa sa však Hus líšil v jednom podstatnom bode. Bol českým vlastencom, ktorý si uvedomoval nebezpečenstvo hroziace z nemeckej rozpínavosti. Bol preto iniciátorom výstavby Betlehemskej kaplnky, kde potom kázal výlučne v českom jazyku. Husovi nešlo iba o hovorené slovo, preto podstatne zjednodušil aj české písmo a napísal viacero diel, ktoré boli určené širokej verejnosti. Jeho kauza preto nadobudla dva rozmery, týkala sa nielen kritiky cirkevných nešvárov, ale aj národného sebauvedomenia Čechov.

Na koncile v Kostnici chcel Hus svoje učenie obhájiť. Stal sa však obeťou zinscenovaného procesu. Prítomní s ním nediskutovali o jeho učení, ale chceli od neho, aby odvolal, ale nie skutočné vlastné názory, lež súbor z kontextu vytrhnutých citátov. Hus tak neučinil a skončil na hranici. Jeho smrť vzala česká verejnosť ako pohanu celého národa a dodnes dokonca značná česť českých katolíkov požaduje, aby cirkev Husa rehabilitovala. Hoci sa tieto hlasy ozývajú už dlhšiu dobu, kompetentné cirkevné miesta doteraz váhajú.

Hlavné zásady Husovho učenia spočívajú v tom, že cirkev by nemala byť svetskou, politickou a finančnou organizáciou, nemala by trvať na svojej autoritatívnosti, samospasiteľnosti a neomylnosti, človek by mal mať právo na individuálnu zbožnosť -- na bezprostredný styk s Bohom bez zásahov cirkevných a svetských inštitúcií -- a na individuálny, rozumový výklad Biblie. Hus patril k tým osobnostiam, ktoré vymedzujú hranicu medzi stredovekom a novovekom.