Zdá sa teda, že problém je omnoho zložitejší. Konštatovanie, že patríme do strednej Európy nemá iba geografický zmysel. Môžeme si totiž položiť aj otázku, či východ a západ Európy predstavujú dve podoby jednej civilizácie, alebo ide o dva odlišné civilizačné celky.

My a "barbari"

Vznik najstarších civilizácií mal nepochybne jeden nepopierateľne negatívny aspekt, a to, že tí "civilizovaní" začali ľudstvo deliť na dve kategórie: "nás civilizovaných" a "tých druhých -- necivilizovaných barbarov". Odkaz sumerskej civilizácie v Epose o Gilgamešovi hovorí, že rozdiel medzi "nami" a "barbarmi" je relatívny, veď z "barbara" Enkidu sa napokon stal najlepší priateľ "civilizovaného" Gilgameša, za ktorým bol potom schopný ísť až do podsvetia. Tento odkaz dostal ďalší rozmer vďaka špecifickým zemepisným podmienkam Stredomoria.

Inde na svete sa veľké civilizácie ocitli v izolácii. Najizolovanejšími boli civilizácie predkolumbovskej Ameriky. Ich izolovanosť mala aj tragický aspekt: prvý kontakt s inou civilizáciou sa skončil ich katastrofálnym zánikom.

Číňania sa až do 20. storočia domnievali, že iba ich civilizácia je tá pravá. "Barbari" sa síce mohli podriadiť ríši stredu a prijať jej hodnoty, no Číňania dokázali prijať iba jediný vonkajší podnet -- budhizmus. Na kontakt s Európou chceli reagovať uzavretím sa do seba a až v 20. storočí pochopili, že s ňou musia viesť dialóg, ktorý síce bude znamenať prijatie jej pozitívnych hodnôt, no zachovajú sa i hodnoty čínskej civilizácie. Prvý dokázal túto myšlienku presadzovať Sunjatsen.

Indická civilizácia bola založená na kastovníctve. "Tí druhí" boli automaticky príslušníkmi najnižšej kasty a styk s nimi znamenal rituálne znečistenie. Až Ghándí pochopil, že slobodu pre Indiu vybojuje, iba ak dokáže prevziať pozitívne hodnoty európskej civilizácie. Okrem toho bude musieť indická civilizácia odstrániť kastový systém, alebo aspoň znížiť jeho vplyv na minimum.

V Stredomorí došlo k inej situácii. V relatívnej blízkosti existovalo vedľa seba niekoľko civilizácií, ktoré síce navzájom viedli vojny, no zároveň spolu obchodovali a preberali hodnoty tých druhých, no pocit kultúrnej nadradenosti u nich ostával.

Grécky zázrak

Bezprostredným predchodcom súčasnej európskej civilizácie je civilizácia starogrécka. Priniesla nové hodnoty a idey, ktoré sú aktuálne dodnes. Všetky dovtedajšie civilizácie (vrátane predkolumbovských v Amerike) boli založené na predpoklade, že štát a právo majú nadprirodzený pôvod a vládca je božskou bytosťou. Napriek ich rozdielnym zemepisným umiestneniam, by sa všetky dali charakterizovať ako "orientálne despocie".

Starí Gréci prišli s myšlienkou plurality ústavných foriem, čo môže byť rovnako monarchia, aristokracia či demokracia. No bez ohľadu na základnú ústavnú formu musí byť štát založený na vláde zákona a nie svojvôli tých, čo majú v rukách moc.

Ďalšou základnou hodnotou antickej gréckej civilizácie bolo dodnes moderné chápanie vedy. Dovtedy boli zárodky vedeckých poznatkov tajomstvami v rukách kňazov. Starí Gréci prišli s koncepciou slobody šírenia vedeckých názorov. Veda samotná sa môže rozvíjať iba v konfrontácii rôznych teórií a koncepcií. Klasickým príkladom sa v tomto smere stala antická filozofia.

Odkaz starovekého Ríma

V staroveku sa Grékom hneď nepodarilo ovplyvniť svojimi novými myšlienkami iné civilizácie. Došlo k paradoxu, ktorý sa potom v dejinách viackrát zopakoval. Antické Grécko bolo rozdelené na viacero mestských štátov. Spájalo ich síce vedomie príslušnosti k tej istej civilizácii, no Peloponézsky polostrov sa stal na niekoľko storočí akýmsi politologickým laboratóriom, kde sa vyskúšali takmer všetky politické systémy okrem diktatúry proletariátu.

Gréci sa dokázali zjednotiť iba vtedy, keď im hrozilo, že sa stanú súčasťou Perzskej ríše. Po vypuknutí vojny medzi Spartou a Aténami sa nakoniec víťazom stáva Macedónske kráľovstvo. Víťazstvom Macedónie sa antická civilizácia mení na helenistickú, ktorá síce zachovala mnohé predchádzajúce hodnoty, no idea demokracie zostáva na dlhší čas iba spomienkou.

Dedičom gréckej civilizácie sa stáva antický Rím. Rimanom sa na rozdiel od nasledovníkov Alexandra Veľkého podarilo vytvoriť ríšu, ktorá zjednotila celé Stredomorie. Zanechali však pozitívne i negatívne skúsenosti. Na jednej strane šírili svoju civilizáciu silou a ich miestodržitelia boli krajne skorumpovaní, na druhej strane podmaneným národom ponechávali značnú mieru autonómie a dávali najavo, že rešpektujú ich kultúrnu svojbytnosť. Hoci bol ich útlak ťaživý, na dlhší čas nastolili vo veľkom regióne "Pax Romana" mier spojený s civilizačným pokrokom.

Cítiť ho vlastne dodnes. Rozdiely medzi východnou a západnou Európou sú (samozrejme, aj okrem iných faktorov) dané tiež tým, či táto časť Európy bola alebo nebola súčasťou Rímskej ríše. Jej trvalým odkazom sa stalo rímske právo, ktoré je dodnes zdrojom väčšiny európskych právnych systémov.

Kresťanstvo a európska civilizácia

Povedané súčasnou terminológiou, "ideologický" charakter mali dve vojny, ktoré Rimania viedli. Prvá bola vojna s Kartágom. Obraz Kartága v dielach rímskych historikov obsahuje argumenty, ktoré neskôr použil antisemitizmus. Rimania tvrdili, že im nešlo o nadvládu nad Stredomorím, ale chceli zbaviť región štátu, ktorý znamenal trvalé nebezpečenstvo pre samotné tradičné rímske hodnoty. Kartáginci boli podľa Rimanov neľudskí kšeftári, ktorí síce mali barbarské náboženstvo vyžadujúce ľudské obete, ale ich skutočným bohom bolo zlato získané na úkor porušovania najzákladnejších ľudských hodnôt.

Podobným "ideologickým" konfliktom bol konflikt so Židmi. Židia boli jediným antickým národom s monoteistickým náboženstvom. V tejto súvislosti treba podotknúť, že podľa všetkého bola myšlienka, že v skutočnosti existuje jediný Boh, tajomstvom kňazov rôznych kultov v oblasti Stredomoria. Na filozofickej úrovni sa platnosť monoteizmu pokúsil dokázať antický filozof Aristoteles.

Kým rímsky polyteizmus pripúšťal aj existenciu bohov, ktorých uctievali iné národy, vyžadoval zároveň aj vzájomnú toleranciu. Judaizmus popieral existenciu iných bohov, pokiaľ existovali, boli to nanajvýš sily zla -- démoni. Staroveký židovský monoteizmus mal aj politický rozmer, vyslovene vyžadoval samostatný židovský štát. Židia však čoskoro samostatnosť stratili, no verili v Mesiáša, bytosť, ktorú pošle Boh, aby oslobodila Židov spod útlaku pohanských národov.

Kresťanstvo malo najprv podobu židovskej sekty, ale neskôr svätý Pavol prichádza s myšlienkou, že židovský Boh je vlastne Bohom všetkých národov. Ježiš bol mesiášom nie v tom zmysle, že by mal obnoviť židovský štát, ale priniesť spásu všetkým ľuďom. V Novom zákone ide vlastne o zlúčenie dvoch tradícií, židovskej a grécko--rímskej. Darmo Rimania obhajovali pôvodné náboženstvo, kresťanstvo zvíťazilo.

Existuje tu ešte jeden dôležitý moment. Kresťanstvo nikdy netvorilo jednotný celok. Vždy sa rozpadalo na viacero prúdov. Napríklad medzi kresťanmi existovalo viacero odpovedí na otázku, akú podstatu mal Ježiš Kristus. Hoci kresťanstvo prinieslo veľa nových hodnôt, predovšetkým myšlienku rovnosti všetkých ľudí pred Bohom, sprevádza ho tragický moment: pre kresťanov boli často tými najhoršími nepriateľmi vyznávači inej formy kresťanstva. Pred prvou svetovou vojnou Európu najviac spustošila tridsaťročná vojna, ktorá bola, okrem iného, aj ideologickou vojnou medzi katolíkmi a protestantmi.

Rímska ríša sa niekoľko storočí pred svojím zánikom rozdelila na dve časti, na Západorímsku a Východorímsku, ktorá neskôr dostala názov Byzantská ríša. Tento rozkol bol jedným z faktorov rozdelenia Európy na Východ a Západ.

Odkaz stredoveku

Pojem "stredovek" vznikol v renesancii. Vtedy panoval nesprávny názor, že po akýchsi temných obdobiach dochádza k obnove hodnôt antického staroveku. Lenže dejiny majú jeden univerzálny zákon, a to, že nikdy nie je možný návrat späť, historické prevraty vyvolávajú nezvratné zmeny.

Západorímska ríša padla pod útokmi barbarských kmeňov, no kresťanstvo pretrvalo. Jednou z najväčších zásluh mníchov v kláštoroch na území bývalej Rímskej ríše bolo, že prepisovali nielen náboženské texty, ale aj rôzne antické diela, umelecké i vedecké. Neskôr to bola práve katolícka cirkev, ktorá inšpirovala vznik novej inštitúcie založenej na antických tradíciách -- univerzity. Na univerzitnej pôde bola zaručená sloboda slova a vedeckého bádania a z tradícií antickej vedy sa zrodila jej moderná podoba.

K dobru cirkvi tiež treba pripísať, že hoci sa vo vnútorných záležitostiach riadila podľa vlastného kanonického práva, vo svetských záležitostiach uznávala platnosť rímskeho práva. Negatívom je však už naznačená netolerancia k iným názorom, ktorá sa v najstrašnejšej podobe zjavila počas pôsobenia inkvizície.

Na tradície antiky nadväzujú neskoršie najmä mestá. Nadvláda šľachty, feudálne vzťahy platili na vidieku. Mestá nadväzovali na politické tradície antickej demokracie a za ich múrmi vznikali politické vzťahy pripomínajúce modernú dobu. Európske mestá na rozdiel od miest iných svetadielov sa pýšia budovami stelesňujúcimi európsku tradíciu: budovou radnice a budovou univerzity.

Na stredoveké myslenie však mali vplyv aj dve ďalšie stredomorské kultúry: židovská a arabská. Kým podiel Židov na budovaní európskej civilizácie bol trvalý, Arabi mali plodné obdobie trvajúce iba niekoľko storočí, pokiaľ sa nedostali pod nadvládu Turkov. Napriek tomu arabskí vedci mali značný podiel na formovaní modernej vedy.

Hoci dal stredovek západnej Európe tradície trvajúce do súčasnosti, napríklad latinčina bola univerzálnym jazykom vzdelancov, turecké nebezpečenstvo vyvoláva predstavu, že nejde iba o konflikt medzi kresťanstvom a islamom, ale aj medzi Európou a Áziou.

Je málo známe, že na formovanie osvietenských ideí v Európe mali vplyv aj niektoré prvky čínskej civilizácie. Jezuiti sa usilovali v krajinách s inými civilizačnými tradíciami šíriť kresťanstvo tak, aby sa ukázala možnosť spojenia prvkov tamojšej civilizácie s európskou. Napríklad Číňanov oboznamovali nielen s obsahom európskych náboženských textov, ale aj s výsledkami európskych prírodných vied. Na druhej strane do latinčiny preložili konfuciánske texty. Práve jezuiti zdôrazňovali, že čínska civilizácia má hodnoty merateľné s európskymi. Na druhej strane konfuciánske chápanie svetskej podstaty morálky a humanizmu ovplyvnilo najmä francúzske osvietenstvo.

Nepodceňujme hodnoty starého sveta

Ak by sa dnes mali zjednocujúci sa Európania zamyslieť nad duchovnými tradíciami svojej civilizácie, museli by konštatovať, že je ich viacero, a je to nielen kresťanstvo, ale aj antická kultúra. Lenže súčasťou európskej tradície sú aj idey osvietenstva. To hlásalo, že každá ľudská bytosť má nielen neodňateľné práva, ktoré majú univerzálny charakter, ale že treba uznávať hodnoty každej kultúry a civilizácie a byť tolerantným k iným názorom, hoci s nimi nemusíme súhlasiť. K európskej tradícii patrí aj Montesquieu s koncepciou oddelenia výkonnej, súdnej a zákonodarnej moci, Voltaire s bojom za ľudské práva a možnosť mať svoj názor, či Herder, ktorý západnú Európu upozornil, že nemá podceňovať hodnoty, ktoré prináša východná Európa.

Napokon k európskej tradícii patrí aj idea sociálne spravodlivo usporiadanej spoločnosti, s ktorou prišiel antický filozof Platón, na ktorého nadviazal sv. Thomas More. Ľudské práva majú aj ďalší rozmer, právo každej ľudskej bytosti na život v dôstojných hmotných podmienkach.

Najdôležitejšou charakteristikou európskej civilizácie je jej otvorenosť, schopnosť prijímať všetky vonkajšie podnety, takže jej pôsobenie nemožno obmedziť geografickými hranicami Európy. Už zakladateľ nemeckej klasickej filozofie Immanuel Kant vyslovil na sklonku obdobia osvietenstva myšlienku, že budúce zjednotenie Európy by malo byť počiatkom dlhého, zložitého a bolestného zjednotenia celého ľudstva.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO