Proklamatívne "hard-pravicovým" občianskym konzervatívcom záleží na tom, aby ešte v tomto volebnom období prijal parlament aj zákon o znížení počtu ministrov. Prečo používame pri charakteristike tohto politického subjektu, ktorého preferencie sa limitne blížia nule, podmieňovací spôsob ? Nič proti ozaj pravicovému mysleniu. Hlavne však ide o konanie v tomto duchu. Nie je možné, aby tí, čo sedia v parlamente štyri roky (nejeden z nich aj dlhšie), nepočuli nikdy predtým o analýzach funkčnosti napr. štvorice podpredsedov vlády SR. Bolo a je "verejným tajomstvom", že tieto funkcie, nositelia ktorých priamo neriadia niejaký rezort, sú nefunkčnými a vytvárajú len postrádateľný medzičlánok. Aj ich zásluhou patrí vláda SR medzi personálne najpočetnejšie spomedzi porovnateľných krajín. Úplne absurdnou je pretrvávajúca existencia tých ústredných orgánov, údajná zbytočnosť a účelovosť ktorých slúžila práve tejto vládnej koalícii ako jeden z predvolebných "antimečiarovských" populistických argumentov. Ide najmä o ministerstvo stavebníctva, prežité a kompetenčne veľmi slabé ministerstvo privatizácie, či takisto problematicky efektívne ministerstvo kultúry. Kde boli poslanci vtedajšej (tiež nie práve významnej) Demokratickej strany, keď sa v roku 1998 delili tieto korýtka ? Samozrejme - pri tom. Koniec koncov, hlavným z dôvodov pokusu o potlačenie autobiografickej knihy prezidenta Rudolfa Schustera "Návrat do veľkej politiky", boli svojho času nepríjemne verne opísané koristnícke koaličné rokovania - pri ktorých neobišla naprázdno ani DS...

Takýto neblahý vývoj našiel svoj odraz samozrejme i "dole". Ani v regionálnom meradle nikto nenazbieral reformnú odvahu zrušiť nezmyselne predimenzované inštitúcie. Dymovou clonou pre občanov tu malo byť, že nové okresné úrady boli spravidla menšie ako ich predchodcovia. Lacný argument sa dal vyvrátiť s mapou a kalkulačkou v ruke. Len napr. v spišskonovoveskej oblasti bolo na rovnako veľkom správnom území tri razy viac byrokratov, ako predtým. Zrušenie okresných úradov pritom táto garnitúra "takticky" hodila až na plecia svojich nástupcov.

Autentickú pravicu potrebujeme nesporne ako soľ. Žiaľ aj na príklade očividne farizejského a neúprimného "obmedzovania" štátnej správy vidno, že to, čím nateraz podtatranská politická scéna disponuje, je len akousi atrapou pravicových ideí. Pritom možno vyjadriť počudovanie nad krátkozrakosťou zainteresovaných, ktorí by svoje bratislavské kariéry radi videli pokračovať. Tvrdia totiž, že sa obracajú na tie vzdelanejšie vrstvy, inteligenciu, podnikateľov, apod. Lenže tí si už túto hru na pravicu stihli preklepať. A že im právom znie vnútri duto, o tom jasne a dlhodobo hovoria prieskumy verejnej mienky. Žiadna škoda.