Podľa zdrojov blízkych vláde SR, by dnes mal podať demisiu štátny tajomník Ministerstva zdravotníctva SR, Marián Kováčik. Hodlá tým vyjadriť svoj nesúhlas s vládnym návrhom zákona o zdravotnom poistení. Čo vedie vysokého štátneho úradníka ku takejto vážnej reakcii ?
Viacerí odborníci označujú uvedenú legislatívnu normu za "dymovú clonu", ktorá nič principiálne nerieši. Hlavnými kontroverznými bodmi sú delenie rovnakého objemu poistných financií aký existuje aj doteraz, na nový balík 10 + 4 percentá z povinných odvodov, teda na "zdravotnícku starostlivosť a doplnkové povinné poistenie" a štátna garancia likvidity niektorým poisťovniam.
Už na prvý pohľad je ťažko pochopiteľné, čo sa môže zlepšiť prvým z uvedených krokov. Samo o sebe by bolo možno správne, ak by časť vybratých peňazí šla pevne viazaná pre zdravotnícke zariadenia. Ak je však ich objem stále rovnaký, doslova na neprežitie, pripomína to snahu baróna Prášila vytiahnuť sa za ušká vlastných čižiem z močiara. Možno súhlasiť aj s výhradou, že "doplnkové" štyri ďalšie percentá majú vzbudiť v občanoch ilúziu, že dostane niečo naviac. Samozrejme, nedostane. Vláda Mikuláša Dzurindu totiž udržala rezort nad vodou len vďaka krajne nesystémovému opatreniu, podľa ktorého sú zdravotnícke zariadenia vylúčené z exekúcií za dlžoby do budúceho roku. V tomto neblahom duchu ako vidno, pokračuje aj naďalej. Ako inak možno komentovať garanciu likvidity napr. Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Vytvára netrhové prostredie jasným zvýhodnením jedného zo subjektov.

Nechce sa nám veriť, že by ekonomickí experti, ako napríklad vicepremiér Ivan Mikloš, neboli schopní vidieť veci aké reálne sú a v praxi konať v príkrom rozpore so svojou proklamovanou "pravicovosťou". Ak to nepripustíme, potom je tu už iba jediné logické vysvetlenie. Že rezignovali na nezvládnutú úlohu a do volieb je ich jediným cieľom zaplátať veci tak, aby nedošlo ku úplnému kolapsu. Je však otázne, či sa im aspoň tento "skromný" cieľ podarí naplniť. Ilustruje to situácia v jednej z najväčších nemocníc Slovenska, košickej Fakultnej nemocnici L. Pasteura. Tam chýbajú už vitálne liečivá a pomôcky a jej pracovníci otvorene hovoria o možných fatálnych dôsledkoch na zdravotný stav pacientov. Kto chce, nech verí ministrovi zdravotníctva Romanovi Kováčovi, že také niečo sa nemôže v žiadnom prípade stať. Sú situácie, ktoré politik či funkcionár proste nemôže verejne pripustiť ani "päť minút po dvanástej". Málokoho ale reči zainteresovaných, nedoprevádzané skutkami, môžu uspokojiť. Potom dostávajú priestor aj také svojrázne nápady, ako návrh nacionálne extrémistickej tzv. Pravej Slovenskej národnej strany, jednorázovo na zaplatenie mnohomiliardových dlhov použiť neopakovateľné príjmy z privatizácie strategických podnikov. Isteže, odniekiaľ peniaze prísť musia - lenže ak hovoríme A, treba dodať aj B. Končiaca politická garnitúra mala možno ilúziu, že reformy môžu prebehnúť bezbolestne, aj za cenu napr. nerušenia málo využitých, personálne predimenzovaných zariadení. Výsledkom je, že síce má prácu každý kto aj predtým - ale je aj rovnako chudobným, ako predtým. Čas do septembrových volieb bude teda pre medicínu pod Tatrami ubiehať veľmi pomaly. Len aby po nich nezačal, napríklad po spustení spomenutých exekúcií od dodávateľov, bežať katastrofálne rýchlo.