29. 4. 2002
Já su havíř, kdo je...míň ?Včera sa na námestí v tradičnom banskom meste Prievidza zišiel dav rozhnevaných baníkov, žiadajúcich celoplošné zvýšenie miezd. Ich zamestnávatelia ale považujú túto požiadavku za nereálnu. Kedysi sa síce v našich krajinách hovorilo "ja som baník, kto je viac", toto však dávno patrí minulosti. Len "holubičej" povahe Slovákov pritom ponovembrové vládnúce garnitúry vďačia za to, že s nimi tvrdí chlapi z podzemia neurobili "krátky proces", ako to opakovane úspešne zvládli napríklad ich rumunskí kolegovia.
|
Boj za citlivejšie a sociálne ohľaduplnejšie utlmovanie baníctva, môže slúžiť ako reperezentačný príklad nemohúcnosti a neakcieschopnosti slovenských odborov. Napriek výzvam a petíciám skončil osobitný štátny príspevok a zvýhodnenia dôchodkových kategórií pre baníkov ak pri naplnení maximálnej expozície škodlivín z práce pod zemou, bolo treba muža preradiť na menej platený post. S týmto už nový Zákonník práce neráta, rovnako ako skončili špeciálne penzijné výhody. Petičné či akékoľvek vyjednávacie akcie nemajú ale nijakú šancu. Baníci na Slovensku nepredstavujú natoľko silnú profesijnú skupinu, aby ich "platonický" nátlak brali politici vážne. Príčiny sú okrem nezdravej neakcieschopnosti odborárov (ktorá však vôbec nie je špecialitou iba tohto odvetvia) aj v nie príliš istej pôde, na ktorej baníci stoja. Najviac uhoľní. Ich produkt možno totiž dovážať ekonomicky výhodne zo zahraničia. V Nemecku je situácia v tomto smere dokonca tak jednoznačná, že sa hovorí vyslovene o "sociálnej ťažbe", teda štátom dotovanej. Zrejme je stále výhodnejšia, ako ponechať tisíce nezamestnaných a ťažko rekvalifikovateľných chlapov svojmu osudu, resp. sociálnej sieti. U nás sú však voľné zdroje štátu podstatne chudobnejšie. Lenže politik by mal rozmýšľať v širších súvislostiach. Denne počúvame obavy z údajnej hrozby "návratu Mečiara", ktorého až nezdravo démonizujú. Ak vezmú práve teraz spomínanej profesnej skupine jej tradičné sociálne prvky, sotva bude možné zabrániť ich radikalizácii. Zaiste nie až takej, ako ich kolegov Rumunsku, ktorí si po podobných zásahoch exekutívy už v roku 1991 (a veľmi podobne pred asi tromi rokmi) urobili hromadný vlakový "výlet" do Bukurešti, v rukách s kladivami a sochormi, vyrazili dvere parlamentu a de facto zvrhli vládu premiéra Petre Romana. Je ale isté, že ako s voličmi s nimi, ani ich blízkymi, koaličné strany okolo premiéra Dzurindu, nemôžu veľmi rátať. Nie sme si istí, či vládna garnitúra dobre zvláda nevyhnutný prechod na iný typ a zameranie ekonomiky. Nesporne je kus pravdy na tvrdení, že ťažba surovín je u nás už za zenitom potrebnosti a úpravy sú nevyhnutné. Lenže príkladov zo sveta, ako konverzie v praxi citlivo riešiť, sa akosi nedržíme. Smutne je v tomto preslávená už "havlovská" konverzia zbrojného priemyslu v ČR aj SR, ktorá nepriniesla svetu menej zbraní - len nám likvidáciu tisícov pracovných miest. Aj včerajšia reakcia slovenských baníkov svedčí prinajmenšom o tom, že politici si nedokázali splniť základnú povinnosť a to presvedčiť ľudí o tom, že v konečnom dôsledku je vykonávané opatrenie dobré aj pre nich - alebo aspoň pre ich deti. Profesionalita politikov však spočíva najmä v umení presviedčať voličov o správnosti vykonaných krokov. Inak môžu prísť ku slovu aj skratové reakcie, v najhoršej podobe dokonca opísaného balkánskeho typu. |