Dogmatický slovník po roku 1989

19. 11. 2011 / Karol Krpala

Demonštranti v ČSSR -- ktorá de jure podpísala kľúčové medzinárodné konvencie o ľudských právach a v ktorej sa periodicky konal rad volieb -- požadovali predsa faktickú realizáciu obsahu týchto deklarácií. Napríklad aj odstránením faktickej dominancie určitej zložky systému (KSČ) v politickom režime. Podotýkam, že nielen právneho zakotvenia tejto dominancie v Ústave -- to platilo od r. 1960, no realitou bol daný systémový stav už dlho predtým. Demonštranti v USA -- ktoré de jure akceptujú detto -- požadujú okrem iného, analogicky, zrušenie, alebo aspoň obmedzenie monopolu vlády jednej strany rozdelenej na dve frakcie, predstavujúce minimálne rozdiely. Ktorá mimo tento privilegovaný politický priestor uzaviera politický režim prinajmenšom porovnateľne ako KSČ vo svojej dobe. (O čom oficiálne médiá radi pomlčia a protestom -- ktoré už nie je možné utajiť -- sa snažia vtisnúť punc partikulárnosti ak nie rovno apolitickosti.)

Ak relatívne uzavreté režimy -- alebo presnejšie režimy, konštatovanie uzavretosti ktorých dnes už nepredstavuje ideologické tabu -- ako bola napríklad ČSSR, "rámcovo" rešpektujú občianske práva, potom logicky platí aj opačný vzťah: "rámcové" rešpektovanie občianskych práv nič nehovorí o miere ich reálnej akceptácie.

Otázka ako špeciálne hodnotiť demonštrantov v systéme "rámcovo" rešpektujúcom politické práva, je teda banálna až nezmyselná, keďže uvedené je typické pre väčšinu režimov. Plní skôr funkciu odpútania pozornosti od jadra problému, pretože vytvára neadekvátny dojem, akoby bolo možné režimy -- hodnotené z pohľadu dnešnej oficiálnej "línie" ako pozitívne a ako negatívne -- rozdeliť zároveň na tie, ktoré "rámcovo" rešpektujú a ktoré "rámcovo" nerešpektujú občianske práva, a akoby tie aktuálne ideologicky "spriatelené", spadali do zásadne odlišnej (a samozrejme lepšej) kategórie režimov, oddelenej od tých ostatných. Keď už ničím iným, tak aspoň "rámcovým" deklarovaním klišé o slobode a demokracií... Pritom v prípade spriatelených i znepriatelených režimov ide o javy v zásade podobné (prinajmenšom v tomto aspekte), rozdiel je v ich ideologickej farbe. A  v závislosti od toho, samozrejme aj v ich odlišnom normatívnom hodnotení zo strany aktuálnej oficiálnej "línie".

V tejto súvislosti je veľmi dobrým argumentom text od Oskara Krejčího v tom istom vydaní BL (18.11.2011), ktorý poukazuje na neadekvátnosť predstáv vyššie spomínaného autora.

Otázka, ktorú si položil J. Kozák mi pripadá ako (verím, že neúmyselné) prebratie uvažovania a ideologických pozícií daného režimu, ktoré sa v našich podmienkach javí výsledkom dlhého používania dogmatického slovníka v súčasnej ideologickej rétorike. Dogmatický (alebo tiež esencialistický) slovník narába s predstavou -- schémou, v súlade s ktorou je (daný režim, ideológia...) v nejakom zásadnom, esenciálnom zmysle odlišný od režimov (ideológií) iných. Predstavu -- schému takejto esenciálnej odlišnosti môže podsunúť aj v podstate nezmyselná otázka, ktorá vytvára dojem, akoby súčasný režim (ideologický model), resp. jeho ekvivalenty na Západe boli nejako zásadne odlišné oproti alternatívnym, či konkurenčným usporiadaniam. Aspoň pokiaľ ide o formálnu akceptáciu -- deklaráciu politických práv.

Podobnú funkciu v rámci oficiálneho speaku plní okrem iného ignorovanie faktu, že napríklad porovnanie počtu obetí režimov v 1. ČSR a po r. 1948, prípadne porovnanie politických represálií 50. rokov vo vtedajšej ČSR a USA, vskutku nedáva podklad pre konštatovanie nejakej "esenciálnej" odlišnosti. Alebo ignorovanie faktu, že historicky sa vyskytli totalitné systémy všetkých hlavných ideologických typov: socialistické, (neo)liberalistické i fašistické. Teda aj toho aktuálneho. Používanie dogmatického slovníka a selekcia faktov sa navzájom podporujú: Zatĺkanie faktov dokazujúcich, že schéma "esenciálnej" odlišnosti hodnotených objektov je neadekvátna, podporuje akceptáciu neadekvátnej schémy, neadekvátna schéma vnímania politickej reality potom podporuje selekciu faktov v súlade s touto schémou. (Výsledkom môže byť v krajnom momente až tak nezmyselný výrok, že "aj demokracie cenzurujú, mučia a vraždia". Po ktorom môže kľudne nasledovať i odsúdenie "diktatúr" ktoré robia to isté.)

Tak sa napríklad už periodicky, počas osláv posledného prevratu, z oficiálnych médií prakticky nič nedozvedáme o práve uskutočňovaných demonštráciách proti kapitalizmu, či neoliberalizmu ktoré prebiehajú v zahraničí. Pred časom to bol protest študentov v Rakúsku, posledne zasa demonštrácie ktoré sa konali v USA, v reakcií na pomerne brutálny zásah polície proti demonštrantom v New Yorku.

Bolo by to nakoniec čudné, ak by sme o týchto udalostiach boli z oficiálnych médií informovaní, pretože periodické oslavy posledného prevratu, sa stali vskutku ukážkovým defilé ideologického dogmatizmu. Režim nielen, že ašpiruje na pozíciu slobodnejšieho a demokratickejšieho, ako bol napríklad jeho predchodca. Takúto diskusiu nakoniec režim s nikým nevedie (ktovie prečo). Ako všetci dobre vieme, súčasne s prevratom oslavujeme zavedenie (prípadne "obnovenie" -- to zrejme po spomínanej 1. ČSR) "slobody a demokracie" samej osebe. Teda vlastne, v súlade s touto rétorikou, žijeme v režime, ktorý je s ideálom slobody a demokracie -- totožný. Reálne, samozrejme, s týmto ideálom (nech by sme si ho konkretizovali akokoľvek) by nemohol byť totožný žiaden režim ani v prípade, že by sa mu viac či menej približoval. Predstava, že naša neoliberalistická súčasnosť sa ku akémukoľvek ideálu približuje, je potom, mierne povedané, trochu naivná. Práve v tom treba hľadať aj pôvod dogmatizmu v oficiálnom (ideologickom) slovníku. Z dialektiky politického a ideologického procesu je totiž pomerne zjavné, že ak žijete v "slobode a demokracií" samej osebe, s najväčšou pravdepodobnosťou žijete v podmienkach, ktoré majú značne ďaleko od tohto ideálu. Inak by totiž nebolo nutné používať dogmatický slovník a bolo by možné položiť otázku: "nakoľko" je režim (otvorený, pluralitný, reálne alternatívny...), propagandisticky povedané "slobodný a demokratický". Čiže nakoľko sa -- aj v porovnaní s inými režimami -- obligátne klišé reálne prejavujú v daných systémových podmienkach. Bolo by možné problém riešiť konkrétne. Dogmatický slovník naopak tvrdí, že problém -- prinajmenšom pokiaľ ide o samotný systém -- nie je a v podstate nemôže existovať. Slúžia mu na to spomínané esencialistické kategórie.

Hovoríme dnes o potrebe určitej demokratizácie. Tá je zrejme len málo sporná a analogicky ako v 80. rokoch, heslo potreby "demokratizácie" sčasti začína preberať i nedogmatická časť establišmentu (hoci zatiaľ veľmi malá). Ak sa dnes bavíme o potrebe demokratizácie, potom si neskrývajme tvár pred tým, že prvým krokom k nej je práve prekonanie spomínaného dogmatického slovníka. Ktoré je nevyhnutným predpokladom pomenovania vecí v reálnych (systémových) termínoch, resp. pomenovania vecí vôbec. Tak to bolo vždy v minulosti a ani dnes to nie je inak. Základom určitej miery otvorenosti -- alternatívnosti systému či "demokratickosti" je totiž existencia kritiky. Podotýkam, že kritika nie je sama osebe dostačujúca, ale rozhodne je nevyhnutná. Kritika režimu, o ktorom "povinne" -- prijatím dogmatického slovníka -- de facto prehlasujeme, že je nevyhnutne najlepší, a že ideologická príslušnosť ku nemu (konceptu demokracie ktorou je -- ako aj iné ideologické modely -- legitimizovaný) automaticky zaručuje jeho výnimočnosť ako ideologického modelu, je smiešna a absurdná. (Podobne ako vyššie spomínaný výrok o "demokraciách" ktoré zabíjajú a mučia.) Podobá sa to už na mechanizmus skutočne totalitného systému, ktorý kritiku nepotrebuje potlačovať, keďže ju tvrdo systematizuje. Nie je preto nič lepším príkladom značnej miery absencie (reálnej) alternatívnosti či otvorenosti politického systému, ako dogmatický slovník. Hlavne ak ho akceptujú dokonca aj kritici. Pretože jeho akceptácia žiadnu kritiku zameranú na povahu systému /ideologického modelu neumožňuje -- ten musí byť za takýchto okolností vždy hodnotený ako "celkovo" dobrý. Kritika môže byť len partikulárna a -- "konštruktívna". A to nehľadiac na vecnú a historickú nezmyselnosť takýchto nárokov zo strany akéhokoľvek ideologického modelu -- mám tu samozrejme na mysli hlavne liberalizmus a socializmus, so svojimi koncepciami liberálnej a ľudovej demokracie.

Podobná výhrada ku dogmatizmu prebehla v rámci politického diskurzu v ČSSR koncom 50. a v 60. rokoch. Je smutné, že zatiaľ sa politické myslenie v post Československom priestore nedostalo ani na túto úroveň, teda ani na úroveň Pražskej jari. Z dobových prameňov môžeme ľahko zistiť, že oficiálny speak 50. rokov narábal s podobnými esencialistickými klišé, aké sa používajú dnes. Dnes najmä pri výročiach "Nežnej". V 60. rokoch by však už bol považovaný za smiešny.

Vytisknout