PRVÍ SOVIETSKI PORADCOVIA V BEZPEČNOSTI

23. septembra 1949 prišli poradcovia Lichačov a Makarov. Ich príchod bol spočiatku utajovaný aj pred ministrom vnútra Václavom Nosekom. Pracovníci bezpečnosti videli v poradcoch svoj vzor. "Hlavnými mojími učiteľmi v tej dobe boli Lichčov a Makarov," zveruje sa veliteľ skupiny vyšetrovateľov Doubek. Ich rady, pokyny a návrhy boli prijímané ako osvedčené sovietske skúsenosti.

Poradcovia zaviedli plány vyšetrovania, ktoré vymedzovali problém, udalosť, "trestný čin," na ktorý sa vyšetrovanie malo zamerať. Obsahovali presne formulované otázky a tiež odpovede, ktoré musel vyšetrovateľ na vyšetrovanom dosiahnuť. Často otázky a odpovede pochádzali priamo z Moskvy. Poradca povoľoval ich úpravy.

Novinkou bolo vyšetrovanie a vypočúvanie zatknutého, proti ktorému neboli žiadne alebo nedostatočné dôkazy.

Stalin dal poradcom recept: "Ak po sebe nezanechajú žiadne dôkazy, musíte byť natoľko mazaní, aby ste našli dôkazy, o ktorých existencii ani sami netušia." Lichačov tvrdil: "Mňa sem poslal Stalin robiť procesy, nemôžem strácať čas, neprišiel som diskutovať, prišiel som do Československa "svoročiť golovy".

Na jar 1950 prišlo do Československa 20 nových poradcov, ako reakcia na neúspech Makarova a Lichačovova. Zmenilo sa aj ich postavenie. Lichačov a Makarov mali status dočasných poradcov, na jeden konkrétny proces, noví boli stáli experti bezpečnosti v Československu. Bojarskij pôsobil ako poradca ministra a ÚV KSČ.

Skupina poradcov tvorila ucelený organizovaný útvar. Mala svojho vedúceho a jeho zástupcu. Vedúci bol priamo podriadený moskovskej centrále. Prvým vedúcim skupiny bol Vladimír Bojarskij. Nahradil ho Alexej Besčasnov, zástupcom oboch bol Boris Jesikov. Poradcovia si vytvárali okolo seba "kruh najvernejších". Od dôverníkov získavali informácie, na veliteľoch požadovali, aby im odovzdávali správy skôr než nadriadeným, aby ich navštívili pred i po rozhovore s ministrom. U hlavného poradcu sa tak zbiehali správy, ktoré mal k dispozícii len on a len on určoval ako s týmito informáciami narábať. Doubek spomína, že mu Bojarskij povedal, aby ho vždy informoval vopred, keď bude chcieť minister s ním hovoriť.

KOLODĚJE A RUZYŇ

V januári a februári 1951 zatkli a väznili vo vládnom zámku Koloděje tridsaťtri komunistických funkcionárov. Podmienky pre väzňov schválené poradcami, boli neľudské. V pivniciach sa nekúrilo, väzni trpeli zimou. Mnohí mali odmrzliny. Miestnosti boli bez okien, bez svetla, bez možnosti vetrania a nemali ani najzákladnejšie hygienické vybavenie .Vlna zatýkania sa skončila 16. februára 1951 zatknutím námestníka ministra bezpečnosti a brata Marie Švermovej Karla Švába. Všetko sa premiestnilo do zrekonštruovanej Ruzyne. Väzeň privezený do Ruzyne mal zaviazané oči, alebo motoristické okuliare s čiernymi sklami a len podľa zvuku lietadiel tušil kde je. Pri telesnej prehliadke mu odobrali všetky osobné veci. Dostal väzenskú blúzu a nohavice, košeľu, spodky a sandále na boso Nohavice a spodky nemali ani pás ani traky a bolo len na samotnom väzňovi ako tento problém vyrieši. Potom ho odviedli do cely. Plocha cely mala sotva 6 m2.Vždy, keď ju väzeň opúšťal musel mať oči zakryté. Videl teda len celu, kanceláriu vyšetrovateľa, občas kúpelňu, prípadne ošetrovňu, alebo nemocničnú celu.

V bočnej stene cely boli sklápacie oceľové dosky s matracom. Oproti dve sklápacie stoličky a stolová doska. Sklápanie a vyklápanie vykonávali dozorcovia. Nad tureckým záchodom bol kohútik, ktorým sa púšťala voda na splachovanie, umývanie a pitie. Pod nepriehľadným a nerozbitným oknom bol radiátor. Hygienické potreby mali väzni na poličke pred celou. Po chodbách sa prechádzali dozorcovia a nahliadali do "judášov" vo dverách. Časový interval ani v noci nepresahoval dve minuty. Poradcovia zaviedli, že v cele sa v noci svietilo, väzeň musel spať tak, aby mal obe ruky na deke.

DOMÁCE " KÁDRE"

V máji 1950 vzniklo Ministerstvo národnej bezpečnosti. Ministrom sa stal Ladislav Kopřiva, jeho námestník Karel Šváb sa zaoberal odhaľovaním nepriateľov vo vnútri strany.

Osobitnou kapitolu boli vyšetrovatelia. Duševne chorý Pravoslav Janoušek, syn "prezidenta" Slovenskej repbliky rád (do roku 1945 žil v ZSSR a slúžil v bezpečnosti), mal povesť najbeštiálnejšieho vyšetrovateľa, ktorý "prinútil k výpovedi aj múmiu." Za brutalitu bol v roku 1949 z ŠtB prepustený. Poradcovia však presadili jeho znovuprijatie. Vyšetroval prípad Choca a Šádka, odsúdených na smrť za údajné zastrelenie A. Schramma. Keppert a Mudra boli prepustení pre surovosti v tábore nútených prác - na zásah poradcov sa z nich stali vyšetrovatelia.

Bohumil Doubek, bol za prvej republiky členom ľavicovej Mladej kultúry, študoval medicínu. Cez vojnu pracoval v karosárni, oženil sa, narodilo sa mu dieťa. Po vojne sa zamstnaal na hospodárskom oddelení ÚV KSČ, v roku 1949 sa dostal na kádrové oddelenie. Posťažoval sa Karlovi Švábovi, že tých peňazí je málo. Ponuku pracovať v bezpečnosti neodmietol. V novembri 1949 už zatýkal starého komunistu dr. Ungára, potom mu zverili prípad Záviša Kalandru. Ako major a šéf odboru riadil prípravu procesu s R. Slánskym a spol. Vyslúžil si podplukovníka, po skončení procesu odmenu 30 000 Kčs, Rad republiky, Rad Víťazného februára II. st. Husák ho striedavo privádzal do zúfalstva a zúrivosti. Odišiel vraj na vlastnú žiadosť na veliteľstvo nápravných zariadení. 17. mája 1957 bol Vyšším vojenským súdom odsúdený na 9 rokov odňatia slobody. Podmienečne ho prepustili už 17. decembra 1957. Nastúpil na kontrolný odbor v Čedoku, o rok bol v československej reprezentácii na Expo 58 v Bruseli.

"Veril som, že to, čo sa robí, je v záujme strany a v záujme udržania svetového mieru..."

Major Vladimír Kohoutek bol za okupácie policajtom. Po atentáte na Heidrycha mal byť Gestapom zatvorený, ale vraj ho nenašli doma. Pravdepodobnejšie je, že nadviazal s Gestapom spoluprácu. Doubek píše, že o Kohoutkovom odvolaní sa často rokovalo, ale poradcovia ho vždy presadili. Jeho minulosť poznali, ale zdôrazňovali, že má najlepšie výsledky. Po skončení procesu so Slánským bol Kohoutek, okrem povýšenia aj finančne odmenený. "V deň odovzdávania odmien," píše Doubek "mal dovolenku... S. Galkin povedal, že odmenu treba odovzdať a za prácu mu riadne poďakovať. Z jeho oddelenia bolo z celkového počtu štrnásť obžalovaných v hlavnom procese deväť...Požiadal ma, aby sme zašli ku Kohoutkovi a odmenu mu spoločne odovzdali...Zdržali sme sa u neho niekoľko hodín..." Kohoutek si zo sedemročného trestu odsedel štyri roky.

Koncom roku 1951 sa Kopřiva vzdal funkcie ministra bezpečnosti. Gottwald to uvítal, lebo Stalin požadoval "na jeho miesto postaviť absolutne preverného a rozumného straníckeho súdruha." Týmto sa stal Karol Bacílek.

Vyšetrovatelia používali rôzne formy fyzického násilia a psychologického nátlaku na dosiahnutie zámeru. Dosiahnutie zámeru bolo najdôležitejším bodom vo vypočúvacích plánoch. Vytyčovala sa téma na určitý čas, v ktorom vyšetrovateľ musel dosiahnuť zámer. Výsledok zámeru sa spracovával do protokolu, ktorý sa prekladal do ruštiny. Vypočúvacie plány zostavoval Karol Bacílek so sovietskymi poradcami a dostával ich Gottwald a Zápotocký, rovnako ako protokoly. Najmä Slánskeho protokoly Gottwald pozorne študoval, aby ho Slánsky náhodou nenamočil.

Bežnou formou fyzického násilia bolo bitie, škrtenie, kopanie, bitie hlavy o múr. Bitku spomína Gustáv Husák, Smrkovský, ale aj Taussigová, ktorá píše neskôr prezidentovi Zápotockému, že si ju vyšetrovatelia "pohadzovali medzi sebou a štípali ju do prsníkov."

Zvlášť účinnou formou psychického nátlaku bola úplná izolácia. Slánsky bol napríklad v izolácii päť týžňov . Neskorší "spoluväzeň" bol bývalý pracovník pražského sekretariátu strany Bohumil Benda, ktorý bol zatknutý za udržiavanie stykov s juhoslovanskými diplomatmi. Slánsky dal osobne súhlas na jeho zatknutie. Mal teda dosť dôvodov nenávidieť Slánskeho. Jeho úlohou bolo predovšetkým dávať na Slánskeho pozor. Zapisovať všetky jeho reakcie na predmet vyšetrovania, jeho chovanie, predpokladané pocity. Robil to perfektne. Vďaka jeho záznamom sa zachovali najpresnejšie informácie o Slánskeho väznení. Zapísal i to ako Slánsky spal, či sa prehadzoval, čo hovoril zo spánku. Úlohou spoluväzňa bolo i diskutovať, znekľudňovať ho a navádzať na priznanie. Napríklad raz po skončení nočného vyšetrovania sa odohral rozhovor, ktorý uvádza Karel Kaplan: "Ja v tebe musí vidieť len to, čo v tebe vidí celá strana a celý národ, teda zradcu a nepriateľa. A znovu ti opakujem, že sa môj pomer k tebe... môže vyvíjať len vtedy dobre, keď sa so všetkým vyrovnáš a ku všetkému sa priznáš."

Neskôr hovoril na tému Slánskeho rodiny, ako trpia kvôli nemu najmä deti. Viléma Nového nasadili na celu Josefa Smrkovského a tak sa snažil, že Kolderova komisia nedoporučila poveriť ho po prepustení vyššou funkciou pre "charakterové vady." Rekordérom je Husák, ktorý bol v samoväzbe šesť rokov. Bývalý tajomník KV KSČ v Olomouci Josef Stavinoha v liste z väzenia Zápotockému pripomína svoje zásluhy na výpovedi Okáliho, Poláka a Clementisa. Medzi formy psychického nátlaku patrili aj konfrontácie s väzňami, ktorí sa už priznali. Napríklad Lobl sa učil naspamäť texty napísané vyšetrovateľmi, ktoré potom recitoval pri konfrontáciách. Väzeň nesmel oponovať ani diskutovať. Rovnakú úlohu plnili ďalší. Mnohí videli v konfrontáciach akúsi poslednú možnosť. Ivan Čierny píše, že Clementisovi námestníci, ale aj Eugen Lobl a ďalší si v ťažkej hodine azda "kupovali nádej na doživotie miesto smrti, ochotou drviť spoluobžalovaných aj kajúcnymi výpoveďami o nich" . Frejka pred popravou v liste Gottwaldovi píše, že v priebehu vyšetrovania a konfrontácií v mnohých dôležitých veciach usvedčil Slánskeho a "preto všetko som dúfal, že mi bude daná možnosť aspoň ešte trochu pomôcť naprávať, čo som sám alebo s inými spáchal." Slánskemu "do duše" prišiel prehovoriť aj minister Karol Bacílek. (Neinformovaný a dezorientovaný Novomestský naňho zakričal: "Čo Karol, už aj ty si tu?") Bacílkovej návšteve predchádzala skupinová konfrontácia s Geminderom, Londonom, Goldstuckerom a Kavanom.

Bacílek vyčítal Slánskemu, prečo sa neprizná, keď bol práve svedkami usvedčený. Popieraním svojej viny vraj škodí strane a zbytočne zdržuje vyšetrovanie. Slánsky priznal niektoré chyby, ale poprel, že by bol vedome vykonával nepriateľskú činnosť. Bacílkovo rezignované mávnutie rukou a slová, že sa presvedčil o tom, že Slánsky je oveľa zarytejší nepriateľ než si myslel, vzali Slánskemu aj poslednú nádej.

Vykonávalo sa denné a nočné vypočúvanie a aj nepretržité niekoľkodenné vypočúvanie, keď väzeň musel stáť alebo pochodovať v kruhu okolo vyšetrovateľov, ktorí ho bili mokrými uterákmi. "...Vo februári 1951 tri dni a tri noci som nepretržite stál na nohách (70 hodín) a za sedem dní a sedem nocí som mohol spať štyrikrát dve hodiny, ktoré boli prerušované budením a vstávaním. Opuchli mi nohy, sadnuť som si nesmel," píše Gustáv Husák.

Závažnosť obvinení sa stupňovala. Slánskeho v januári 1952 obvinili z trockistickej úchylky, neskôr pripustil, že vedel o nepriateľskej činnosti, v marci už "vedel o tom, že nepriatelia usadení na ministerstve zahraničia na čele s ministrom Clementisom vykonávali nepriateľskú činnosť... " V júli priznal, že vytvoril a osobne riadil protištátne sprisahanecké centrum, zavinil smrť Jana Švermu "....podporoval Dr. Haškovca, osobného lekára prezidenta republiky Klementa Gottwalda, ktorý neliečil Gottwalda tak ako bolo treba a pracoval...na urýchlení jeho smrti." Priznanie malo byť vyrcholením vyšetrovania, na ktoré sa mal väzeň tešiť, pretože predstavovalo úľavu. Aký dopad na psychiku väzňov mali vyšetrovacie metódy, svedčí aj Slánskeho pokus o samovraždu a jeho následné nervové zrútenie.

PROCES

20. novembra 1952 sa začal proces. Mal trvať sedem dní, neskôr sa upresnilo na osem. Obžalovaných bolo 14 osôb, z toho, že v najvyšších straníckych a štátnych funkciach "ako trockisticko--titovskí, sionistickí, buržoáznonacionalistickí zradcovia a nepriatelia čskoslovenského ľudu, ľudovodemokratického zriadenia a socializmu, vytvorili v službách amerických imperialistov...protištátne sprisahanecké centrum....vykonávali špionážnu činnosť, oslabovali jednotu československého ľudu a obranyschopnosť republiky, aby ju odtrhli od pevného spojenectva a priateľstva so Sovietským zväzom, aby likvidovali v Československu ľudovodemokratický poriadok, obnovili kapitalizmus, znovu zavliekli našu republiku do tábora imperializmu ... Na ten účel vytvorili druhé centrum moci, pripravovali sprisahania, rozmiestňovali svojích ľudí do vedúcich funkcií, sabotovali politiku socialistickej výstavby a spojenectva zo ZSSR a chystali sa odstrániť Klementa Gottwalda a jeho vedenie."

Clementis je v obžalobe charakterizovaný ako agent západných rozviedok, slovenský buržoázny ncionalista, ktorý "drzo podvádzajúc stranu sabotoval rokovania s Maďarmi a Poliakmi, v otázke národnostných menšín sa podriadil línii, udávanej titovcami..."

Celý proces, keby nebol tragický, by sme mohli nazvať veľkým divadlom. Obžalovaní, sudcovia, prokurátori sa učili naspamäť texty. Konala sa generálna skúška. Existoval systém dorozumievania sa predsedu senátu Jaroslava Nováka s pracovníkom bezpečnosti, korý kontroloval správnosť otázok a odpovedí. Pri odchylke mal vypnúť mikrofón a proces prerušiť. Aj tak sa stalo, že prokurátor dvakrát preskočil otázku, obžalovaný však odpovedal podľa poradia. V zvláštnej miestnosti sledoval proces Bacílek, jeho námestník Prchal, Besčasnov a ďalší poradcovia.

"Každodenne sa po skončení pojednávania schádzali prokurátori, sudcovia a vyšetrovatelia na spoločnej porade.Poradcovia hodnotili priebeh pojenávania a dávali direktívy na nasledujúci deň. Vyšetrovatelia informovali o reakcii obžalovaných na súdne konanie. Každý obžalovaní mal svojho vyšetrovateľa, ktorý ho sledoval. Počas prestávok bol s ním vo zvláštnej provizorne zriadnej cele na chodbe budovy súdu a noci s ním trávil vo väzenskej cele.." (Karel Kaplan) .

Prokurátor Urválek vo svojej štvorhodinovej záverečnej reči žiadal pre všetkých obvinených trest smrti. "Nech váš rozsudok dopadne ako železná päsť bez najmenšieho zľutovania. Nech je ohňom, ktorý do koreňa vypáli túto nehanebnú hľúzu zrady."

Gottwald zvolal poradu sekretariatu ÚV KSČ. "Novotný i Široký nezávisle na sebe tvrdili, že sa vôbec nediskutovalo a schôdza sa skončila behom niekoľkých minút. Gttwald navrhol "jedenásť špagátov" a Hajduovi, Londonovi a Loblovi doživotný trest odňatia slobody. Ostatní mlčky súhlasili."

Rozhodnutie oznámil telefonicky predsedovovi súdu.

Obhájcovia, zhodne prehlásili, že vina je jasne preukázaná a po právnej stránke obžalobe nemožno čeliť.

Obžalovaní, v možnosti posledného slova odriekli naučené.

27. novembra 1952 o 9.30 hod. vyniesol predseda súdu rozsudok. Presne podľa inštrukcií Gottwalda: 11 rozsudkov trestu smrti obesením. Traja doživotný trest odňatia slobody. Všetci boli pozbavení štátneho občianstva. Predseda senátu poučil obvinených o možnosti podania opravných prostriedkov a čas na poradu s obhajcami.

Nikto sa neodvolal, aj keď bola určená odvolacia komisia, okrem iného aj preto, že obhájcovia tvrdili klientom, že ak sa neodvolajú, bude to mať priznivejší dopad na žiadosť o milosť.

"Po vynesení rozsudku...", spomína Viliam Široký, "zvolal nás súdruh Gottwald na poradu. Oznámil výsledok súdneho rozhodnutia a to, že niektorí podali žiadosti o udelenie milosti. Listy so žiadosťami neboli rozdané. S. Gottwald neodporučil udelenie milosti a tým sa vyslovil pre výkon trestu Okrem hrobového ticha a mlčanlivého súhlasu nebolo nič." (Karel Kaplan)