Čoskoro sa v afére "srbského špióna" objavili prvé zaujímavé fakty. Sám Bunell tvrdil, že nepostupoval samostatne, ale na príkaz velenia, ktorý dostal telefonickou cestou. Velenie to popieralo, no nie úplne presvedčivo. Preto bol Bunell prepustený na slobodu.
Málokto pochyboval o tom, že sa Bunell stal obeťou veľkej politiky. Pozícia Francúzska v operáciách NATO bola už dlhý čas nejednoznačná. Počas operácie Púštna búrka Američania podozrievali Francúzov z kontaktov s Iračanmi a z toho, že prezrádzajú Schwarzkopfove plány. Francúzi sa tak mali pokúšať zachovať si dobré vzťahy s arabským svetom. V Juhoslávii sa Francúzi opäť pokúsili konať samostatne. Známou sa stala aféra, v ktorej francúzsky dôstojník varoval Radovana Karadžiča pred nastraženými pascami.
Medzitým sa v roku 1999 politická situácia opäť zmenila. Bunellov prípad sa znova dostal pred vojensky tribunál. 12. decembra 2001 bol vynesený rozsudok -- 5 rokov väzenia, z toho tri podmienečne. Rozsudok bol dosť mierny, veď Bunell bol obvinený z "tajných vzťahov s cudzími orgánmi moci", a podľa tohto paragrafu je možné človeka odsúdiť až na 15 rokov. Na jar 2002 bol prepustený na slobodu.
Ako sa staviate k obvineniam zo zrady?
Nikdy som nepracoval ani proti tajným službám mojej krajiny, ani proti Francúzsku. Pred tribunálom som sa ocitol pre nezákonnú činnosť jednej z tajných služieb, ktorá bola následne reformovaná, najmä v dôsledku mojej aféry. Povedzme, že jedna časť francúzskych služieb bola proti bombardovaniu Srbska a bol som požiadaný, aby som to vysvetlil generálovi Milanovičovi. Toto malo Miloševičovi objasniť, že jediná možnosť ako sa vyhnúť úderom NATO, je vyvedenie síl Ministerstva vnútra z Kosova. Americké služby sa nanešťastie o našich kontaktoch dozvedeli. Oznámili to francúzskej vláde, a tá z politických príčin obetovala mňa.
Kto vám dal príkaz skontaktovať sa s generálom Milanovičom?
To nebol príkaz v pravom slova zmysle. Nedostal som rozkaz v písomnej forme, inak by som nemal žiadne problémy s ministerstvom obrany. Spojili sa so mnou telefonicky, nakoľko som pochopil, tak zo štábu DPSD (Odbor ochrany a bezpečnosti ministerstva obrany) v Lilles, a dali mi všeobecné inštrukcie. Keď sa proti mne začal proces, nijako sa ma nepokúšali brániť a ja som tým pádom nemal od začiatku žiadnu šancu dokázať reálnosť telefonátu.
Prečo vás DPSD nechcela chrániť?
Túto otázku si treba položit. Pravdou je, že odpoveď je čiastočne ukrytá vo výsledkoch kontroly DPSD, ktorú uskutočnil generálny inšpektor armády Francúzska. Podľa jeho verzie štáb DPSE v Lilles v mojom prípade proste využil chybu velenia v Bruseli. Podľa môjho názoru, ktorý si Tribunál odmietol vypočut, mi DPSD niečo rozkázala bez predchádzajúceho príkazu ministerstva obrany. Na tomto nie je nič zarážajúce. Francúzsko vtedy fungovalo v režime kohabitácie -- prezident bol z jednej politickej strany a premiér z inej. Takúto situáciu sme počas piatej Republiky zažili trikrát, a vždy to viedlo k problémom v spravodajskej komunite.
Kontaktovali ste sa s DPSD po vašom oslobodení?
Kontakty s DPSD neudržiavam. Zachoval som si dobré vzťahy s priateľmi -- vojakmi aj civilmi. Vzťahy s mojimi známymi, dôstojníkmi DST (francúzska kontrarozviedka) alebo DGSE (hlavná rozviedka), pre ktorých môžem byť užitočný, sú dobré. Z DPSD však nikoho nechcem ani vidieť. Veď táto služba naďalej robí všetko, aby ma poškodila. Keď som vystúpil v televíznom programe, ktorý sa týkal prípravy atentátu na Slobodana Miloševiča, zazneli zo strany DPSD vyhrážky, že môj život je ohrozený. Bolo to pred svedkami na schôdzi absolventov San-Sira, 22. januára 2000.
Hovorili ste, že americké tajné služby vás odhalili pred francúzskou vládou. Tým pádom vám spomínaná "jedna z francúzskych tajných služieb" dala príkaz bez toho, aby o tom upovedomila francúzsku vládu?
Už som vysvetľoval, ako to bolo. V mojej knihe Zločin vojny NATO, ktorá bola publikovaná v Belehrade a vo Francúzsku, som taktiež objasnil, že počas etapy kohabitácie jedna časť tajných služieb súperila s druhou. Ak by aj rozkaz šiel z ministerstva obrany, neodovzdali by mi ho. Podľa toho, ako mi popísali moju úlohu, som si myslel, že sa hovorí o obyčajnom neoficiálnom kontakte, ktorý majú všetky členské krajiny NATO. Na jeseň 1998 chceli Američania za každú cenu Juhosláviu bombardovať.
Mojou chybou bolo, že som veril, že ľudia, ktorí ma o to požiadali, vedeli, o kom je reč. Predtým som plnil zadania rozviedky v Bosne a Hercegovine, ale nikdy som nestaval agentov do situácie, v akej som sa ocitol ja. Keď ma požiadali, aby som obnovil kontakt s Milanovičom, ktorého som už poznal, môj francúzsky generál ho nazval "váš priate". Myslel som si, že Američania už o všetkom vedia. Neskrýval som kontakty s rôznymi predstaviteľmi bývalých socialistických krajín. Taktiež som neskrýval svoje stretnutie s Jovanom Milanovičom z 24. júla 1998. Či už o tom Američania vedeli alebo nie, keď sa všetko odhalilo, vláda sa začala správať ako dieťa, ktoré urobilo niečo zlé, keďže Američania na akciu nedali súhlas. Aby sa vyhla potrestaniu "starším americkým bratom", pustila ma k vode.
Nezdá sa vám, že pozícia francúzskych tajných služieb vo vzťahu k Balkánu je dosť špecifická? Z jednej strany sa Francúzsko zúčastnilo na plánovaní vojenskej operácie, na strane druhej -- váš prípad. A ten tiež nie je ojedinelý. Vynorili sa informácie o francúzskom dôstojníkovi, ktorý mal varovať Karadžiča a poskytnúť mu informácie o plánoch na jeho zatknutie.
Tu sa netreba mýliť. Francúzi nikdy nepodporovali srbský režim. Väčšina francúzskych dôstojníkov si myslí, že vo vojne v Juhoslávii Miloševič zohral veľmi negatívnu úlohu. My ho nebránime, ani neobviňujeme. Je to vecou Juhoslovanov, najmä Srbov. Špecialisti na medzinárodné vzťahy veľmi dobre pochopili, že táto vojna na Balkáne sa viedla pre strategické záujmy medzinárodných finančných skupín. Tieto skupiny, sledujúc vlastné záujmy, ničia staré kultúry. Chápete o čom hovorím? O činnosti americkej administratívy, počínajúc rokom 1943.
Udržiavate kontakty s vašimi bývalými kolegami?
Áno, navštevujú ma. Je samozrejmé, že sa ich nepýtam na to, na čom teraz pracujú. Len si vymieňame názory na súčasnú situáciu vo svete.
Ako sa mohlo stať, že vás tak rýchlo pustili? Pomohli vám kolegovia?
Ja som hneď dostal minimálny trest. Riskoval som 15 rokov väzenia. Ale prokurátor nechcel, aby som dostal viac. Proces preukázal, že som nezradil svoju krajinu. Obhájil som si občianske práva, čiže môžem voliť, môžem byť zvolený, atď. Vo väzení som strávil len 14 mesiacov. Ale nebol som objektom žiadnej špeciálnej pomoci.
Ešte počas súdneho procesu Bunell stavil na publicitu -- vydal niekoľko kníh, vrátane knihy Vojenské zločiny NATO a knihy Moje tajné služby / Spomienky tajného agenta. Okrem toho v novembri 1999 uviedol do prevádzky špeciálnu webstránku, na ktorej popisoval priebeh procesu.
Po oslobodení jeho búrlivý spoločenský život pokračoval. Zúčastnil sa najvýznamnejšej špekulácie, tykajúcej sa témy 11. septembra -- spolupracoval na knihe Terry Meissana Obrovská machinácia o tom, že na Pentagón nepadlo lietadlo, ale raketa. Tretím spoluautorom bol koordinátor najväčšieho francúzskeho sajtu o tajných službách DGSE.org, ktorý vystupuje pod pseudonymom Sebastian Janvie. Pre neho sa spolupráca s Bunnelom skončila smutne. 17. januára 2003 prišiel Bunell do žandarmerie Conflans-Sainte-Honorine s nasledujúcou žalobou: vyhlásil, že dostal ponuku, aby zradil svoju krajinu. Bývalý major tvrdil, že sa ho cez Sebastiana Janvie (pravé meno -- Stefan Jach) pokúsila zverbovať iránska rozviedka. Údajne Janvie nakontaktoval na Bunella Iránca Massuda, ktorý mu ponúkol 100 000 dolárov. Sledovanie elektronickej pošty potvrdilo početné kontakty medzi Bunellom a Massudom. 6. februára bolo zahájené vyšetrovanie tykajúce sa obvinení z provokovania k zrade a "kontaktov z cudzími organmi", čiže zo špionáže. Bunell vôbec nezapieral svoju rolu v procese Janvie.
Nehľadiac na svoje odsúdenie za špionáž v prospech Srbov, prvé, čo Bunell urobil po oslobodení -- odcestoval do Srbska. A absolútne neskrýva, že sa tam stretol s Milanovičom, ktorého nazýva svojím priateľom. Tak kto napokon dal príkaz Bunellovi rozhlásiť plány NATO?
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |
