Ako je známe, v USA už televízne diskuzie neraz rozhodli najväčšou mierou o výsledku volieb. Túto skúsenosť si evidentne nevzal k srdcu premiér Mikuláš Dzurinda, keď včera zasadol do štúdia s pohlavármi všetkých strán, ktoré majú reálnu šancu zasadnúť v budúcom parlamente. Prvá horká tabletka. ktorú bol nútený prehltnúť, bola prítomnosť predsedníčky Slovenskej národnej strany, Anny Malíkovej. Necelý rok nás delí od škandálnej udalosti, kedy na priamy nátlak M. Dzurindu bola táto politička funkcionármi verejnoprávnej STV narýchlo zákulisne vylúčená z účasti na relácii, keďže konfrontácii s ňou sa chcel premiér vyhnúť. Včera ho ale nešetrila nielen zmienená dáma, ale ani Vladimír Mečiar, Robert Fico, či Pavol Rusko. Všetci zo svojho zorného uhla ostreľovali vládnu garnitúru za podľa nich všeobecný úpadok krajiny vo všetkých oblastiach spoločensko - politického a hospodárskeho života, s výnimkou pozitívne hodnotiteľnej medzinárodno politickej akceptácie SR.

Na premiérovej strane štúdia bola evidentná defenzíva. Bodaj by nie, ak vedľa neho sedeli (v súlade s predvolebnými preferenciami) iba predseda Strany maďarskej koalície Béla Bugár a líder KDH Pavol Hrušovský. Príliš horúcu podporu od nich nebolo možné čakať. Zástupca etnických Maďarov sa obrátil evidentne už výlučne do vnútra vlastnej komunity, a s "odretými ušami" zvoliteľní kresťanskí demokrati tiež sústreďujú svoju energiu len na získanie sympatií tvrdého bigótneho jadra svojich sympatizantov, o čom svedčí napr. ich vytrvalý, programový boj proti čo len možnosti rozšíriť práva menšinovo sexuálne orientovaných občanov. Dzurindovi teda neostávalo, než používať hlavne metódu zatĺkania a keď to už ďalej nešlo - zatĺkať ďalej. Teda číselné údaje o raste zadĺženosti, zhoršovaní obchodnej bilancie, zvyšovaní (resp. umelom znižovaní) nezamestnanosti, atď. , vyhlásiť za lživé a používať len tie štatistické ukazovatele, ktoré sa mu hodili. Nieže by to isté nerobili radi aj jeho odporcovia - lenže politika často nie je o objektívnych ukazovateľoch, ale o tom, ako ich občania vnímajú. Ak môžeme na ilustráciu celku použiť detail, spomeňme na v poslednom čase bežný model premiérovho správania. Novinárov dráždi, ak na priamu otázku nepohodlného obsahu začne hovoriť o celkom iných veciach, napr. zahranično politických úspechoch svojej vlády, alebo dokonca na hranici drzosti odpovie tým, že povie o veci vtedy, ak "pán Mečiar vysvetlí, odkiaľ vzal 41 miliónov na svoju vilu". Ešte horší pre vnímanie a vývoj sympatií priemerného voliča je však spôsob vystupovania, kedy repliky žurnalistov a iných spolubesedníkov doprevádza M. Dzurinda sardonickým širokým úsmevom. To nemožno vnímať inak, ako buď úplné babráctvo, málokoho nedráždi, ak má dojem že sa mu druhá strana skryto vysmieva. Alebo ako rezignáciu z boja, o ktorom jeho aktér v hĺbke duše vie, že jeho hlavnú bitku už dávno prehral.

Tou hlavnou bitkou zďaleka nemusíme mať na mysli len sympatie v očiach Slovákov. Opíšme napr. diplomatické faux pas z uplynulých dní. Veľvyslanectvo Európskej únie v Bratislave korigovalo interpretáciu výrokov svojho veľvyslanca Erica van der Lindena týkajúciach sa účasti Slovenska na rozšírení Únie v prípade návratu Vladimíra Mečiara k moci. Interpretáciu svojho šéfa označili za "zavádzajúcu". Ten totiž pred štyrmi dňami najavo, že pokiaľ by sa k moci v septembrových voľbách vrátil opozičný vodca Mečiar, mohla by Európska komisia odporučiť neúčasť Slovenska v prvej vlne rozšírenia, plánovaného na rok 2004. Tlačové agentúry citovali Lindenove výroky, že Slováci "sa musia zúčastniť na voľbách a postarať sa o to, aby nastúpila demokratická vláda". "V EÚ sme jemnejší, ale ani my nechceme Mečiara," povedal Linden v pasáži, kde sa hovorilo o NATO. Ako sa uvádza v spomínanom korigujúcom vyhlásení, Lindenov neformálny prejav pri návšteve rakúskych novinárov bol "nesprávne pochopený". Toto je nepriama, v hodvábnej rukavičke daná, ale jasná facka pre Dzurindu a spol., ktorý akýkoľvek antimečiarovský výrok západných politikov využíva ako svoju najúčinnejšiu - ak nechceme hneď povedať skoro jedinú účinnú - propagandistickú muníciu.

Nešikovnosť a sebastredné videnie sveta je však v premiérovom okolí asi všeobecnou chorobou. Dokazuje to jeho obľúbenec, vicepremiér Ivan Mikloš. Ľavicové strany považuje za síce štandardné, ale ako zdôraznil, skúsenosti dokazujú, že tieto politické subjekty sú skôr prekážkou potrebných reforiem. Je nespokojný tiež s politickými subjektmi "experimentálnymi, založenými na marketingovom, a nie hodnotovom princípe". Títo podľa neho využívajú vlnu nespokojnosti občanov vyplývajúcu zo sprievodných javov nevyhnutných reforiem. "Ani tieto strany však nie sú zárukou integrácie a reforiem," zdôraznil. Keďže týmto onálepkovaním spolu so svojim straníckym šéfom Dzurindom de facto označili za nevhodných a neprijateľných každého na politickej scéne okrem seba samých, je otázne, kam to dopracujú s inovovanou podobou klasického okrídleného úslovia "my sme dobrí, národ treba vymeniť"...