Začnime správou, že premiér ešte v noci navrhol prezidentovi Rudolfovi Schusterovi odvolať ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií, Jozefa Macejka. Celú vinu za aféru, kedy mali byť nakúpené vlaky za cenu až o astronomických 820 miliónov korún drahšie, než konkurenčná ponuka, tak presunul M. Dzurinda na plecia svojho nedávneho obľúbenca. O ktorom ešte pred dvomi týždňami hovoril vety o jeho "neobyčajne jasnom ekonomickom videní" a "zásadných postojoch, ktoré vždy náležitým spôsobom na vláde presadzuje". Samozrejme, každý môže aj vo výbere blízkeho spolupracovníka podľahnúť omylu, no M. Dzurinda takto prichádza už o štvrtého (!) ministra len zo svojej strany, v tomto volebnom období. Aj keď teda skúsime uveriť téze, že predseda vlády o ničom nevedel, tak môžeme minimálne oprávnene pochybovať o jeho schopnosti rozpoznať správnych ľudí a posadiť ich na správne miesta.

Pes však bude zakopaný celkom inde. Bez všetkých servítok to vyjadril líder strany Smer, Robert Fico, keď povedal, že Macejko je iba pešiakom vykonávajúcim šéfove príkazy. Koniec koncov, "hlas ľudu" tomu dáva za pravdu. Sami zamestnanci ministerstva dopravy v súkromí priznávajú, že Macejkov predchodca, tiež z dôvodu korupčných podozrení padlý Gabriel Palacka, bol oproti svojmu nástupcovi "fenoménom". Bolo až zúfalé počúvať premiéra, ako "o ničom nevedel", nikdy nezasahoval do kompetencie ministra a dokonca sa ani nepamätá, ako dávno nevidel vlastného brata a ani nevedel, že jeho brat sa stal predsedom výberovej komisie Železníc slovenskej republiky na dodávku vlakových súprav.

Na ďalšiu mínu šliapol šéf exekutívy, keď najprv v noci v Bratislave explicitne označil záležitosť za komplot, za ktorým stojí Pavol Rusko a následne včera popoludní sa už ku svojmu výroku odmietol priamo prihlásiť, keď sme ho vyzvali, aby uviedol faktické argumenty tohto závažného tvrdenia. Asi mu medzičasom došlo, že v mediálne mocnom pohlavárovi TV Markíza, si urobil politického a zrejme i osobného nepriateľa na život a na smrť. Sám P. Rusko vyjadril svo názor na kauzu a Macejkovo odvolanie, že "Dzurinda je ochotný hodiť kohokoľvek cez palubu, aby sa sám zachránil" a dodal, že je to ohľadne menovaného "užitočné poznanie". Proti tomu, ako vravia bratia Česi, "nelze říct ani popel".

A kde teda vidíme paralelu medzi palestínskym a slovenským "vodcom" ? Uterák na hlave nosí síce len jeden z nich, ale ako šité je aj na M. Dzurindu prirovnanie ku pokračujúcemu rozčarovaniu americkej administratívy. V Bielom dome pomaly, no iste dochádzajú ku záveru, že ak veríme Arafatovi, že o napr. masívnych dodávkach zbraní, či plánoch na teroristické útoky nič nevie, tak to znamená, že je bezvýznamný a škoda s ním rokovať. Ak o nich ale vie, tak je klamár a tiež s ním nemožno dospieť ku dohode. Do navlas podobnej pasce sa dostal Mikuláš Dzurinda. Fakt, že jeho SDKÚ má v priemere vzdelaných a premýšľajúcich voličov, nie teda nekritických "fanúšikov", sa tentoraz nevyhnutne musí obrátiť proti premiérovi. Niet ale žiadneho dôvodu ľutovať ho.