Po víťaznom góle proti Rusku sa Slováci oddali natoľko neviazanému davovému ošiaľu, aký sa dá porovnať snáď len s novembrovou revolúciou 1989. Svoje o tom vedeli napríklad vyčerpaní lekári nejedných traumatologických oddelení, ktorí si do rána nesadli. Perličiek by sa dalo spomenúť mnoho. Aj pánovi prezidentovi musíme tentoraz odpustiť porušenie švédskych colných predpisov, kedy prepašoval do šatne športovcom svoju tradičnú "drienkovicu". Potešil aj fakt, že miestami vyšiel na povrch zdravý, rozpad federácie stále prežívajúci duch česko - slovenskej vzájomnosti. Menšie, no rovnako hlučné oslavy na námestí v Prahe, či gratulácia trénera hokejovej reprezentácie ČR, ktorý vyjadril spokojnosť, že SR udržala "československú sériu víťazstiev", sú toho dôkazom.

Niektorí politici si samozrejme nenechali ujsť príležitosť prihriať si polievočku na cudzom triumfe. V dave sa robil populárnym napr. šéf "televíznej" strany ANO, Pavol Rusko. Naproti tomu Vladimír Mečiar, ako prehlásil, vedome nešiel verejne oslavovať, aby ho niekto nemohol obviniť z pokusu záležitosť spolitizovať. Istá "politizácia" športu je ale však z určitého aspektu veci nanajvýš žiadúca. Nevieme napríklad, či bude premiérovi Mikulášovi Dzurindovi príjemné, ak mu pripomenieme jeho bonmot zhruba spred roka. V Košiciach totiž už roky straší polohotová kostra supermoderného hokejového štadiónu. Keď tamojší primátor navrhol vláde, aby doňho doinvestovala a vzniklo tak pomerne úsporným spôsobom nanajvýš potrebné Národné hokejové centrum, predseda vlády to označil za "dobrý žart". Takisto nevznikol nijaký štátny program podpory mladých športových talentov. Hokejová výstroj pre chlapca dnes vyjde minimálne na 20 tisíc korún, čo vedie ku tomu, ako povedal zaiste človek povolaný, extréner reprezentácie SR Július Šupler, že na dorasteneckom ľade neraz hrajú "bohaté drevá". Kde slovenský hokej po čase skončí, ak nebude možné robiť prísny výber mladých talentov, ale pretrvá súčasný neblahý, chudobou zavinený trend doslova náboru adeptov ? Morálne stimuly celej veci nepomôžu a už vôbec nie maľovanie peknej fasády, na ktorú sa "konštruktívne" zmohla napr. predsedníčka nacionalistickej Slovenskej národnej strany Anna Malíková, keď navrhla udeliť hokejistom najvyššie štátne vyznamenania.

Prezident R. Schuster prehlásil, že ak by boli voľby zajtra, tak na jeho miesto by sa nemal problém dostať hráč Peter Bondra. Možno si v tej chvíli spomenul, ako podľa dodnes nevyvrátených informácií v čase kritického Schusterovho ochorenia, mal M. Dzurinda osloviť s ponukou prezidentského postu iného legendárneho hokejistu, Petra Šťastného. Táto epizódka, ktorá zaiste neprispela ku rozvoju vrelých vzťahov oboch politikov, ale ukazuje, že najhodnotnejší úspech, ktorý pretrvá, si nemožno zákulisne vyintrigovať. Športovci si ho vydreli - a pred tým majú, ako vidno, podvedome obrovský rešpekt aj "otcovia vlasti".