Včera popoludní v Bratislave zasa zaznel treskot drvených plechov na vládnom BMW, ktoré viezlo ministra Jána Čarnogurského. "Náhodou" za jeho účasti, to bola už tretia nehoda. Asi nepôjde o úplnú náhodu, že väčšina jeho vládnych kolegov nič podobného nezažila, a určite nie s takouto frekvenciou, dokonca v jednom prípade za cenu dvoch mŕtvych, ktorí mali smolu, že šli pancierovanej limuzíne v protismere.

Už vtedy, koncom roku 2000, bolo mimoriadne podozrivé konanie vinného vládneho šoféra, ktorý miesto starosti o obete hľadel čím skôr odmontovať tabuľky evidenčných čísel vozidla. Neskôr vysvitlo, že presne takýto postup na maskovanie udalosti, majú vodiči priamo nariadený, pokiaľ im v tom nebráni prípadné zranenie či iné vážne prekážky. Môžeme sa teda len dohadovať, koľko podobných afér prešlo bez povšimnutia. Z radov záchranárov a požiarnikov presakujú informácie, že hovorenie nahlas pre médiá o takýchto utajených príhodách by malo pre "nediskrétnych" fatálne služobné následky. Nadriadení šoférov z Úradu pre ochranu ústavných činiteľov, priznávajú čokoľvek spravidla až po mediálnom nátlaku. Aj včera sme sa dozvedeli len to, že "do BMW narazilo iné vozidlo". To je sama o sebe čistá pravda - ale asi taká, ako keď na smrť ubitému napíšu do úmrtného listu ako príčinu "zástavu srdca". Stojí zato si pripomenúť, že aj pred rokom a pol kŕmili štátni úradníci verejnosť dodnes nepodloženými historkami o údajnom ohrození ministra únosom, čo malo zdôvodniť prirýchlu jazdu v tme a daždi. Z "ohrozenia" sa nakoniec vykľulo jedine meškanie na málo významnú politickú akciu. Bodka za udalosťou vtedy prebehla žiaľ presne v duchu celej príhody. Vláda SR schválila 400 tisíc korún ako celkovú sumu na odškodnenie. Pozostalým po obetiach po 100 tisíc Sk, ostatním, čo prežili, po 50 tisíc. Vynára sa tu však niekoľko závažných otázok.

Začnime vo vlastných, žurnalistických radoch. Keď pred niekoľkými rokmi došlo vo VSŽ Košice ku výbuchu plynu a úmrtiu 9 pracovníkov (dvoch náhodou na mieste tiež usmrtených rómskych zlodejov, ktorí sa nachádzali náhodou v závode, do počtu nerátame), schválilo najprv vedenie firmy tiež odškodnenie po 100 tisíc. Bolože to kriku v "antimečiarovských" médiách. Vtedajší východoslovenský regionálny denník dokonca vtedy na margo tejto nedostatočnej sumy napísal doslova, že by sme si mali pred topmanažérmi VSŽ odpľuť na zem. Dodajme, že firmou vyplatená suma neskôr stúpla na milión za osobu. Nielen tento titul sa o niečo neskôr tiež vehementne rozčuľoval, že dcéra jedného zo spolumajiteľov VSŽ, ktorá pri dopravnej nehode tiež zavinila smrť človeka, bola súdom potrestaná len pokutou 90 tisíc Sk. "Takú cenu má u nás ľudský život ?" , znela sugestívna otázka na novinovom papieri. Dnes v médiách napodiv neznie. Prečo ? Je azda menej vážnou vecou, ak minister vlády - dokonca rezortu tzv. spravodlivosti - nestíha svoje spoločenské záväzky a minimálne, mlčky súhlasí so šialenou jazdou svojho "kočiša" ? Tu pripomeňme, že napr. v Nemecku je nemysliteľné, aby v bežnej situácii, t.j. bez konkrétneho bezpečnostného rizika, porušovalo auto politika predpisy, nezastalo na červenú, apod. Necítiť z úplne odlišných slovenských pomerov, závan arogancie "majiteľov štátu" ?

A nezabudnime ešte na jeden aspekt. Nevidíme najmenší dôvod, prečo by sme ako radoví občania mali odškodné zaplatiť v daniach. A takisto materiálne škody. To by sme ale nesmeli žiť na Slovensku, aby svoju vinu splatil priamy vinník a podľa spravodlivosti aj ten nepriamy - čiže vzadu sediaci šéf. Minimálne vyvodením politickej zodpovednosti voči vlastnej osobe.