V úvode spomenutá akcia ako z detektívneho filmu, ktorá bola podľa zainteresovaných plne zákonná a úplne "štandardná, aj keď sa nenašlo to, čo policajti hľadali", je len trápnou čerešničkou na torte hodnotenia toho, aký prínosom je politik, bezpečnostno - policajný neodborník, Ivan Šimko. Jeho protektor, premiér Mikuláš Dzurinda, však zaiste vedel čo robí, ak nedlho pred voľbami dosadil do čela kľúčového rezortu práve človeka, na ktorého sa môže plne spoľahnúť, generálneho sekretára vlastnej strany. O toto jediné môže ísť, pokiaľ chceme hľadať racionálny motív uvedeného. Za ozaj štandardných okolností a politickej kultúry, by už minister Šimko pravdepodobne na svojom poste tak či onak nesedel.

Prvým negatívom, ktorým si doslova zo dňa na deň obrátil proti sebe novinársku obec, bola katastrofálna úroveň poskytovania informácií verejnosti. V policajných zložkách sa evidentne rozšíril zhora dirigovaný nezdravý strach hovoriť s pracovníkmi masmédií o doslova čomkoľvek. Pomery zašli až do takých tragikomických dôsledkov, až napr. keď sa na východnom Slovensku našla v zemi kostra, pre prehadzovanie si kompetencie ako horúci zemiak, údajnú neprítomnosť hovorcov, atď., sme sa až takmer po dvoch týždňoch dozvedeli, kde je ten pes zakopaný - teda že šlo o pozostatky psa. Žarty však prešli toho, kto si uvedomil, že aj voči zahraničným novinárom sa postupovalo podobne a reklamu, ktorú Slovensko za to utŕžilo, si za klobúk asi nedáme.

Omnoho horším je pohľad na autoritu, akú si nový minister v radoch polície získal. Verejnosťou bola široko pretriasaná neuveriteľná séria trestnej činnosti podnapitých mužov v uniformách, ktorí za volantom zabíjali a mrzačili náhodné obete ako na bežiacom páse. Nikto neberie I. Šimkovi snahu nenový, dlhé roky ututlávaný problém riešiť. Je len dobré, že mená policajtov - delikventov začali byť publikované, že funkciu stráca už nielen previnilec ale aj jeho priamy nadriadený, apod. Lenže občania nie sú nijako presvedčení, že "dobrá snaha" ministra je dostatočnou a v praxi aj efektívnou. Samozrejme rozhoduje len a len výsledok - a ten je zatiaľ tristný. Od začiatku tohto roku sme zaznamenali už jedenásť opitých strážcov zákona pri spôsobení dopravnej nehody - a to je zaiste len príslovečná špička ľadovca. Niet presvedčivejšieho dôkazu, že chýba rešpekovaná autorita.

Tretím okruhom, ktorý môžeme spomenúť, je problém realizácie reformy verejnej správy. Ako si komentátori všimli, vláda sa od začiatku správa ku novozniknutým samosprávnym krajom ako ku nechcenému dieťaťu, privedenému na svet hlavne aby sme formálne vyhoveli kritériám Európskej únie. Kto tomuto tvrdeniu predtým neveril, má možnosť hľadieť okolo seba teraz. Krajskí predsedovia - župani sú so svojimi úradmi takmer všade na chvoste dôležitosti, budovanie ich inštitúcií pokračuje nepružne a akoby "len aby sa nepovedalo". Nechýbajú bizarnosti ako napr. v Prešove, kde pracovníčky sociálneho odboru úradujú kvôli doposiaľ neuvoľneným priestorom doma, vo vlastnej obývačke, a raz denne prídu za šéfom, že čo majú robiť. Koniec koncov, vezmime veci "od podlahy" : Nie je možné pozitívne vidieť fakt, že na rovnako veľkých správnych územiach touto "reformou" akurát pribudlo byrokracie, pretože nepopulárne rušenie okresných úradov prehodila vláda na plecia svojich povolebných nástupcov. Ivan Šimko aj v tomto verne drží líniu svojich spolustraníkov.

Dôvodov na zmenu by teda bolo za normálnych pomerov asi dosť i bez účelovej politickej motivácie, ktorá pri včerajšom pokuse o Šimkovo odvolanie, bola jednoznačne hlavným hnacím motorom návrhu HZDS. Nádej na zmenu k lepšiemu aj na čele rezortu vnútra, je ale až po voľbách. Dúfajme.