Problémy na svetovej politickej scéne však nie sú jedinými, ktoré tlačia vládu Guya Verhofstadta. Päťdesiatročný líder liberálov musí čeliť na domácej politickej scéne tlaku krajne pravicového Flámskeho bloku, ktorého baštu tvoria predovšetkým voliči v Antverpách požadujúci tvrdší postup voči cudzincom a osamostatnenie Flámska. Verhofstadt totiž počas svojho prvého volebného obdobia v roku 2000 dal šancu ilegálnym prisťahovalcom získať trvalý pobyt v krajine svojráznym zákonom. Každý, kto žil v krajine "načierno" minimálne štyri roky, mal počas troch týždňov šancu získať právo na pobyt, ak oň požiadal. Túto príležitosť využilo vtedy vyše 25 tisíc ilegálnych prisťahovalcov.

Rozpory medzi Flámskom, kde je oficiálnym jazykom holandčina, a Valónskom, kde sa hovorí po francúzsky, sa datujú už do čias získania nezávislosti Belgicka. Flámi sa od začiatku cítili znevýhodňovaní, lebo po založení štátu bola francúzština povýšená na úradný jazyk. Konflikt sa zmiernil, keď v rokoch 1873 -- 1898 bola za úradný a neskôr i vyučovací jazyk uznaná aj flámčina. K vyostreniu rozporov prišlo zasa začiatkom 20. storočia, keď naopak flámska časť krajiny začala získavať hospodársku prevahu a odmietala podporovať chudobnejšie Valónsko. V roku 1993 sa v mene utíšenia rozporov stala federácia a poslednou kapitolou v boji o zachovanie federácie bolo v roku 2001 prijatie decentralizačného zákona, vďaka ktorému získali regióny viac moci na úkor Bruselu.

Prijatie zákona síce do istej miery zmiernilo napätie, nevyriešilo však problémy vo vnútri jednotlivých politických strán. V Belgicku má totiž každá väčšia politická strana minimálne dva bloky -- flámsky a valónsky. Jednotu politického svetonázoru tak narúša regionálny aspekt a dospieť ku konsenzu je ťažké už vo vnútri jednej politickej strany, nieto ešte v koaličnej vláde.

V súčasnosti Verhofstadtova vláda, zložená z liberálov a socialistov, zápasí s oveľa vážnejším problémom, ktorý sa nedá vyriešiť prijatím jedného zákona, s rastom nezamestnanosti. Belgičania, ktorí boli roky zvyknutí na pomerný blahobyt dobre fungujúcej ekonomiky, musia dnes čeliť vyše sedempercentnej nezamestnanosti, čo je na ich pomery pomerne vysoké číslo. Ešte hrozivejšie pôsobí skutočnosť, že podľa oficiálnych údajov žijú štyri percentá obyvateľstva pod hranicou chudoby.

Vláda sa snaží čeliť rastu nezamestnanosti reštriktívnou sociálnou politikou a daňovými škrtmi. K politickej stabilite prispieva i skutočnosť, že Verhofstadtovej vláde sa zatiaľ vyhýbajú "megaškandály" typu Doutroxovej aféry, ktoré zaťažovali jeho predchodcov. Sympatickým gestom pomerne mladého premiéra bolo aj ospravedlnenie sa za spoluzodpovednosť Belgicka za genocídu v Rwande počas jeho návštevy tejto krajiny v roku 2000. K novej africkej politike belgickej vlády patrí aj vyšetrovanie vraždy prvého predsedu vlády Konga Patrika Lumumbu, z ktorej naplánovania sú podozriví aj belgickí politici. Ich záujmom bolo, aby si belgická vláda udržala kontrolu nad kobaltovými a medenými baňami. Dnešná Konžská demokratická republika bola totiž v rokoch 1884 -- 1908 súkromným majetkom belgického kráľa Leopolda II. a až do roku 1960 belgickou kolóniou. Súčasný kráľ Albert II. je oficiálne ešte stále hlavou štátu, na politickej scéne však už plní viac reprezentatívnu než výkonnú funkciu.