V roku 1998, keď na Slovensku kulminoval režim Vladimíra Mečiara, navrhol vtedajší štátny tajomník ministerstva vnútra Ladislav Polka, zriadenie tzv. Pomocného policajného zboru. Mal sa skladať z neozbrojených, občiansky uvedomelých jedincov, ktorí by profesionálom v uniformách pomáhali udržiavať verejný poriadok. Údajne bolo záujemcov o nosenie oranžovej vestičky toľko, že ich ani všetkých nemohli prijať. Už vtedy vyvolávala, v podstate len v rovine zbožných prianí pohybujúca sa realizácia projektu, najviac ak úsmešky. Viditeľný výsledok minimálny, po voľbách spolu s pádom svojho otca, len na okraji živorila aj myšlienka samotná. Tak je tomu dodnes.

Nemožno než konštatovať, že Dzurindova politická garnitúra zbytočne vyliala s vaničkou aj dieťa. Isteže asi nikto netúži po renesancii oddielov často prepitých, neraz málo inteligentných (ak chceme použiť slušné výrazy), ale správne "kádrovo vybavených" mužov, ktorí nekvalifikovane obťažovali najmä vodičov motorových vozidiel. Lenže aj vo vyspelých a demokratických krajinách dávno zistili, že zapojenie motivovaných dobrovoľníkov do bezpečnostnej práce je vysoko efektívne. Ide o to, ako. Príkladom by nám mohol byť Nemecko. Nijaké trápne vestičky, pásky na rukáv, či podobne. Dobrovoľný policajt, ktorý slúži v čase svojho voľna, napr. cez víkend, má rovnako uniformu, zbraň a právomoci, ako jeho profesionálni kolegovia. To už na prvý pohľad vyzerá celkom inak. Kritériá na prijatie do takéhoto zboru musia byť určite vyššie, než do menej vážne skoncipovaných obdobných zložiek, ale celej veci to je len na osoh. Aj za "veľkou mlákou", v USA, je úplnou samozrejmosťou najmä na vidieku pomáhať svojmu šerifovi. Miestni podnikatelia aj ekonomicky, iní zas v roli "deputy sheriffov", čo nie celkom výstižne prekladáme ako "zástupca šerifa". V tomto štáte dosiahol veľkého rozmachu aj systém susedských svojpomocných hliadok. V niektorých oblastiach pomohol veľmi výrazne znížiť kriminalitu, a to za použitia "smiešnych" nenásilných prostriedkov. Jedným z praktických prevedení je tzv. systém píšťalkárov. Každý človek mal na krku zavesenú píšťalku. Keď uvidel niečo protizákonného, mal jedinú úlohu : Zapískať. Kto zvuk začul, najprv zatelefonoval polícii a hneď nato sám šiel podľa svojich možností na pomoc. Nenásilná psychologická vojna so zlodejmi bola neraz nad všetky očakávania úspešná. V tlači napríklad bol opísaný prípad, ako na predmestí Los Angeles šli dvaja lupiči s revolvermi v rukách okradnúť ženu. Tá začala pískať. "Toho sa tak zľakneme", smiali sa lumpi. Vtom ale z okolitých brán začali vybiehať desiatky pískajúcich ľudí. Darebáci dostali strach, skočili do auta a ušli.

Nie vždy musí vec dopadnúť takto ideálne, práve preto je zrejme dobré kombinovať podobný pacifistický odpor s ráznejším občianskym sebaobranným zásahom. Vždy ale štátom organizovaným a právne podchyteným. Vládne garnitúry Čiech aj Slovenska, plné nárekov o nedostatku financií pre políciu, si v tomto môžu nechvalne podať ruky. Nijaký seriózny - pritom už z princípu ekonomicky pomerne nenáročný - pokus organizovať väčšie zapojenie občanov do boja proti zločinu, od nich dodnes nevidíme.