Včera podal na Okresný súd Bratislava 5, Ivan Čeredejev žalobu na ochranu osobnosti. Zároveň žaluje Pravdu, ktorej informácie následne prebrali ďalšie slovenské médiá, aj za zásah do práva na súkromie, týkajúci sa zverejnenia jeho vlastných vyjadrení publikovaných bez jeho súhlasu. Odvoláva sa na Európsky dohovor o ľudských právach, článok 13 Listiny základných práv a slobôd a článok 16 Ústavy SR o ochrane súkromia. Požadovaná výška nemajetkovej ujmy zatiaľ nebola stanovená definitívne a "bude závisieť od ďalších možných publikovaných materiálov." Druhým faktom, ktorý potrebujeme poznať je ten, že nijaká mimoriadna kontrola hospodárenia štátneho podniku TASR nebude. Minister financií F. Hajnovič totiž dospel ku záveru, že pri nákupe služobného automobilu neboli porušené ani zákon, ani uznesenie vlády, obmedzujúce rozpočtovým organizáciám limit na kúpu vozidiel do ceny 800 tisíc korún.

Toľko na úvod, pokúsme sa vidieť udalosť v širších súvislostiach. Nie je vôbec zaujímavé, akou právnou konštrukciou či výkladom predpisov, vykĺzol I. Čeredejev zo spomínaného legislatívneho limitu. Dôležitým pre daňového poplatníka je jedine výsledok. A ten je taký, že mnohými desiatkami miliónov dotovaná štátna tlačová agentúra (ktorej existencia je sama o sebe v Európe porovnateľná jedine s Albánskom) má vozidlo pre jediného človeka, ktoré je zhruba dva razy drahšie ako napr. Škody Octavia, na ktoré sú odkázaní "úbohí" štátni tajomníci vlády SR. Toto ozaj nepotrebuje komentár. A vlastne mnoho nemožno dodať ani ku skutočnosti, že na tých novinárov, ktorí pravdivo zobrazili pravú tvár pána generálneho riaditeľa, teraz smeruje súdna žaloba. Nevieme, či inak nie vždy dostatočne akcieschopný (ak chceme byť mierni vo výrazoch) Slovenský syndikát novinárov, zorganizuje nejakú akciu solidarity a spoločného odsúdenia tohto prejavu balkánskych či byzantských pomerov v štáte. Výsmech elementárnej spravodlivosti a citu pre úmernosť, vidno aj z postoja ministra financií. V jeho stanovisku dominuje čisto byrokratické hľadisko. Možno si myslí, že si to vlastne môže už dovoliť, keďže verejná mienka mu už môže "byť ukradnutá". Jeho materská Strana demokratickej ľavice je totiž preferenčne hlboko pod prahom zvoliteľnosti, voľby samotné a s nimi koniec jeho funkcie sú už o tri mesiace - tak aký dôvod rešpektovať čo je správne ?

Nechceme maľovať príslovečného čerta na stenu, ale takéto modely správania sa "majiteľov štátu" môžu viesť pri neustálom vyhrocovaní situácie, ku eskalácii. Predviedli to napr. začiatkom deväťdesiatych rokov rumunskí baníci, ktorý sa nezmierili s masívnym vzrastom životných nákladov. Niekoľko tisíc si ich s kladivami a sochormi urobilo vlakový "zájazd" do Bukurešti, kde de facto zvrhli vládu Petre Romana. Jazdná polícia a ťažko vybrojené špeciálne jednotky pred Úradom vlády SR svedčili nedávno takisto o tom, že ani Mikulášovi Dzurindovi nebolo všetko jedno, keď sa dav poškodených podvodníkmi z nebankových subjektov zhromaždil v Bratislave a zamýšľal obsadiť vláde blízku televíziu TA 3, spolufinancovanú jedným zo zlodejských investorov. Počiny vládnúcej garnitúry a jej aparátu, podobné tým opísaným v dnešnom článku, nás ťahajú smerom preč od civilizovanej Európy minimálne rovnako, ako toľko démonizované "mečiarovské temné sily".