Britské listy

so záujmom som si prečítal Váš príspevok s názvom: "Švédsko - větší úcta k člověku jako jednotlivci" uverejnený v BL dňa 14.1.1999. Pretože niektoré tvrdenia obsiahnuté v tomto článku sa mi nezdajú celkom pravdivé, dovolím si im touto formou oponovať. Predovšetkým by som považoval za vhodné definovať niektoré pojmy. Napríklad čo je to "katolická (luteránská) země"? Ak by som mal posúdiť, či napríklad dnešné Slovensko je katolícka krajina, bol by som na vážkach. Iste, ku katolíckej viere sa u nás hlási viac ako 60% obyvatelov. Na druhej strane, kolko z nich je naozaj praktizujúcich katolíkov? 10 - 20%? Možno považovať za katollíka (evanjelíka) človeka, ktorý je síce pokrstený, prípadne aj cirkevne zosobášený, ale o kostol nezavadí ako je rok dlhý a správa sa horšie ako neveriaci? Z tohoto uhla pohladu si dovolím tvrdiť, če Čechy sú prevažne ateistické a Slovensko do značnej miery tiež.

Ďalej ste napísali, že "Luterán ví, že je zodpovědný za své činy sám a že koneckonců jeho spasení závisí na milosti boží". Predovšetkým je otázne, či okrem milosrdenstva božieho nie je spása človeka závislá aj na jeho skutkoch. V tomto smere sa úplne nezhodujú ani evanjelické cirkvi (napr. evanjelická cirkev augsburského vyznania versus kalvíni). Čo je však dôležitejšie, evanjelik verí, že spasenie závisí na milosti božej, on to nevie. Takisto ako katolík verí, že okrem milosti božej, sú k spáse potrebné aj jeho pozitívne skutky. Mimochodom; v tomto kontexte by mal byť katolík za svoje činy zodpovednejší ako protestant, lebo katolícka cirkev učí (a preto zdôrazňujem otázku praktického života viery), že bez skutkov je jeho viera mŽtva a spása teda nemožná.

Píšete tiež, že v katolíckych krajinách je nízka pôrodnosť a dochádza v nich k rozpadu a odmietaniu rodiny. To vyznieva, ako keby negatívnu úlohu hrala katolícka viera. Ale práve katolíckej cirkvi je vytýkané, že nepovoluje veriacim rozvody a interrupcie. Moja vlastná skúsenosť ukazuje, že katolícke rodiny v mojom okolí majú bežne 4-5 detí (poznám rodinu, kde ich majú 9 ) a napriek rôznym problémom, ktoré sa v manželskom spolužití vždy vyskytujú, na rozvod ani nepomyslia. Ale tu opäť narážame na otázku definície, v tomto prípade ide o definíciu rodiny. Ak teda Vy hovoríte o rodine v kontexte konfesie, potom asi máte na mysli manželstvá uzatvorené cirkevne. V tomto ohlade ale protestantské ©védsko, kde sa zhruba polovica detí rodí mimo manželstva, nemožno vydávať za vzor.

Z týchto a ďalších príčin teda iba čiastočne súhlasím s Vašim názorom, že ak by občania cítili zodpovednosť za svoje činy a ich následky, tak by ťažké časy nemuseli nastať. Moje výhrady sú nasledujúce:

1. Problém nevidím hlavne v katolíckom, či protestantskom étose tej ktorej krajiny, ale v skutočnosti, že v postkomunistických krajinách boli 40 rokov občania zvyknutí, že sa o nich postará štát. Dovolím si prirovnanie. Napríklad kôň, ktorý sa narodí v stajni (=stáj) dostáva ovos, pitie a občas ho nechajú prebehnúť. Jedného dňa ho vypustia do prírody a povedia mu, aby sa o seba postaral sám. Stane sa síce zodpovedný za seba, ale čo z toho má, keď si nevie zadovážiť potravu, ukryť sa pred nepriazňou počasia atď. Treba ho to naučiť (môže sa učiť aj sám metódou pokusov a omylov), ale chce to čas a námahu. To sú tie ťažké časy.

2. Ekonomická transformácia je z princípu bolestná, takže "ťažkým časom" sa úplne vyhnúť nedá. Nezávisí však, či je ňou postihnutý občan v krajine "katolíckej", či "protestantskej". Ak by tomu tak nebolo, tak by Česko (ktoré je v porovnaní s katolíckym Polskom jednoznačne viac protestantské) bolo v transformácii ekonomiky napred, momentálne však za Polskom zaostáva.

Záverom ešte niekolko poznámok:

Mám pocit, že v predvojnovej ČSR sa hlásilo viac ludí ku katolíckej, ako protestantskej viere. Takže zlučovať jej ekonomickú úspešnosť s konfesijnou otázkou je diskutabílne.

. Práve náboženská intolerancia zo strany (ako to nazývate Vy) "vládnuceho" národa spôsobila, že väčšina Slovákov privítala vznik Slovenskej republiky v roku 1939. Keď totiž po prvej svetovej vojne začali na Slovensko prichádzať českí učitelia a úradníci na Slovensko, ludia ich vítali ako bratský národ. Ale keď začali zosmiešňovať katolícizmus (nezabudnite, že vtedy bol v Čechách populárny slogan "Řím musí být souzen a odsouzen!"), situácia sa zmenila. - Predvojnová ČSR bola rozhodne menej protestantská, ako vtedajšia Škandinávia, či Holandsko. Ak aj napriek tomu bola ostrovom tolerancie a blahobytu v Európe, asi to malo iné, ako náboženské korene.

(Naše konverze háčků a čárek nezvládá všechny slovenské znaky, tak se omlouváme.)