Už od nemeckého predsedníctva v roku 1999 sa politici pokúšajú nájsť cestu k fungujúcej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ. Zatiaľ sa im to veľmi nedarí. Európa je na medzinárodnej scéne považovaná za ekonomického obra, no politického trpaslíka. Podstatným dôvodom je aj neochota európskych štátnikov vzdať sa časti svojich kompetencií v prospech väčšieho celku -- federálneho štátu. Bránia im v tom aj sponzori ich domácich volebných kampaní, ktorí nemajú záujem o vytvorenie silného superštátu. Ten by sa totiž mohol účinnejšie stavať proti negatívnym prejavom globalizácie, ako sú napríklad vyhrážky presunutia výroby do lacnejších krajín, ktoré sa používajú pri demontáži sociálneho štátu.

Bližšia košeľa ako kabát

V politike musíme vždy vnímať konflikt mocenských záujmov. Je logické, že napríklad nemecký kancelár berie pri riešení problémov medzinárodnej politiky do úvahy nemecké záujmy (teda v prípade, že sa to dá, vzhľadom na globálnu prepojenosť kapitálových trhov, na štátnej úrovni definovať). Takéto konanie nemusí byť zo všeobecného hľadiska škodlivé -- príkladom môže byť práve prístup spolkovej vlády k irackej kríze. Odpor "starej Európy" voči vojenskému riešeniu nebol, podľa niektorých analytikov, motivovaný ani tak mierumilovnosťou štátnikov, ako skôr záujmami ich firiem na Strednom východe.

Podobnou ukážkou je japonská snaha o prijatie medzinárodne platných opatrení na znižovanie emisií oxidu uhličitého, ktorá vyústila do prijatia Kjótskeho protokolu. Na záväzku znižovať škodliviny v ovzduší by zarobili japonské firmy, ktorých autá majú omnoho nižšiu spotrebu paliva ako americké. Nutnosť inštalovať šetrnejšie technológie by priniesla zisk japonským a európskym firmám, ktoré sa už roky zaoberajú ich vývojom. V tomto prípade sú národné a globálne záujmy v zhode.

Rozhádaná Európa

Podobne pestrá zmes záujmov -- zamestnancov, firiem, spotrebiteľov -- sa premieta aj do európskej integrácie. Proces zjednocovania kontinentu má tendenciu zaplietať sa do administratívnych a kompetenčných kľučiek, ktoré silnejšiu Európu nevytvárajú. Dobre sa to dalo pozorovať na záveroch rokovania konventu. Jeho návrh európskej ústavy pripomína kvadratúru kruhu -- predefinovaním kompetencií dostáva únia jednotné ministerstvo zahraničných vecí, no definícia spoločnej zahraničnej politiky ostáva v kompetencii národných vlád, ktoré by sa mali zhodnúť na prístupoch ku konkrétnym problémom.

Ako (ne)bude takáto "spoločná" politika fungovať, ukázala iracká kríza. Väčšia časť Európy sa postavila proti vojne, napriek tomu sa niektoré členské krajiny, v prvom rade Spojené kráľovstvo, do vojny zapojili. Španielsko zasa poskytlo politickú podporu. Nech by sme počítali akokoľvek, ich postoj bol v rozpore so stanoviskom väčšiny EÚ. Ak by mala byť spoločná zahraničná politika postavená na súčasnom princípe jednomyseľnosti, ktokoľvek môže zablokovať rozhodnutie svojím vetom. Únia by tak spoločný postoj takmer nikdy nenašla. Pri uplatnení váženého hlasovania, alebo hlasovania kvalifikovanou väčšinou, by však Európa do vojny nešla. Tento princíp sa však skutočne dá len ťažko presadiť.

Prispieva k tomu aj postup vlád budúcich východoeurópskych členov únie, ako sú Slovensko, Poľsko či Česko. Dali sa ľahko skorumpovať hmlistým prísľubom obchodov v okupovanom Iraku. Poľský prezident Kwasniewski zasa zatiahol krajinu do vojnovej koalície za údajnú podporu jeho neskoršej kandidatúry na post generálneho tajomníka NATO. Český premiér Špidla nezaujal protivojnový postoj napriek tomu, že zjazd ČSSD, ktorej je predsedom, odhlasoval protivojnovú rezolúciu. Od amerického prezidenta dostal "za odmenu" oficiálne prijatie v Bielom dome. Jeho terajší politický rival -- prezident Václav Klaus -- na rozdiel od neho proti vojne vystúpil. A na audienciu pozvánku nedostal.

Zdanlivo neriešiteľná úloha

Rada ministrov v Riva del Granda sa bude usilovať v takto zložitom prostredí nájsť nejaký mechanizmus riešenia spoločnej zahraničnej politiky. Oba princípy -- konsenzus i vážené hlasy -- sa v praxi ukazujú ako nepoužiteľné. Už preto, že ich mnohé štáty nechcú akceptovať. Tradične neutrálni Švédi a Rakúšania sa ťažko budú chcieť zúčastniť na vojenských misiách presadených Nemcami, Francúzmi či Britmi. Neprijateľné môže pre nich byť dokonca aj spolufinancovanie takýchto akcií zo spoločného rozpočtu. Briti, ale i Nemci a Francúzi zasa ťažko prijmú, aby o ich účasti na vojne rozhodovali premiéri ako Dzurinda či Špidla.

Ako stávka na mŕtveho koňa sa javia aj návrhy na uplatnenie princípu viacrýchlostnej Európy v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Francúzsko-nemecko-belgická dohoda o vytvorení spoločnej vojenskej jednotky sa v tejto fáze môže javiť ako pokrok. Je veľmi pravdepodobné, že sa k nim v neskoršej fáze pridajú aj ostatné krajiny. Z hľadiska jej efektivity je však potrebné, aby bola vytvorená skutočná armáda, vyzbrojená tým najlepším, čo je v Európe k dispozícii. Financovanie vývoja zbraní je veľmi nákladné, a preto by sa na ňom malo zúčastňovať čo najviac členov.

Metóda postupného budovania spoločnej politiky je na diplomatickom poli v podstate nanič. Aby mala európska politika vo svete váhu, musí byť jasné, že ide o stanovisko celej EÚ. Teda jednej z dvoch najväčších ekonomických mocností sveta. A že je celá únia rozhodnutá postaviť sa zaň.

Štruktúra sústredených kruhov alebo záujmových blokov, zktorých vznikom počíta zmluva z Nice, je v tomto prípade skôr na škodu. Regionálne zoskupenia, ako Vyšehradská štvorka, pri súčasnom (ne)definovaní metód vzniku a záväznosti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, jej tvorbe viac škodia. Nijaké funkčné riešenie nepriniesol ani konvent.

Tento problém sa netýka len zahraničnej politiky. Íri odmietajú pripustiť akékoľvek debaty o spoločnej daňovej politike, ktoré by mohli zabrániť sociálnemu dumpingu. Znemožňujú tým vytvorenie účinných mechanizmov proti daňovým únikom, pri ktorých sa využívajú fiktívne platby do daňových rajov. Stráca tým írsky verejný rozpočet i fiskálny systém celej Európy.

Európske predpisy dnes skôr blokujú vznik spoločných pravidiel proti daňovým rajom, či výrobkom firiem, ktoré využívajú sociálny dumping a porušovanie zmlúv Medzinárodnej organizácie práce. Vládam, či skôr sponzorom vládnych strán, momentálne omnoho väčšmi vyhovuje "národná suverenita" nad daňovou politikou. Hrozbou presunu výroby do "lacnejších krajín" (medzi ktoré sa zaradia aj noví členovia únie) tak môžu štát účinne vydierať. Vytvoriť efektívnu spoločnú politiku v takýchto podmienkach sa v podstate nedá.

Riešením je politizácia

Efektívnu spoločnú politiku nie je možné vytvoriť bez zásadnej zmeny rozhodovacích procedúr. Otázkou je, ako ju presadiť. Od vlád a ich politických predstaviteľov sa dá ťažko očakávať, že sa vzdajú svojej moci. Metódou politikov, ako je napríklad taliansky premiér Berlusconi, je výmenný obchod. Podporu návrhov iných štátov sú ochotní vymeniť za protislužbu či kšeft pre svoje firmy. Na podobnom princípe výmenného obchodu sa v poslednom čase rozhoduje v Rade EÚ takmer o všetkom. Príkladom boli diskusie o sídle nových európskych úradov -- každý člen chcel mať na svojom území aspoň nejaký. Podobné maniere sú zakorenené i v princípoch obsadzovania kľúčových funkcií. "Dohoda o polčase" umožnila Holanďanovi Winovi Duisbergovi sadnúť si do kresla šéfa Európskej centrálnej banky. Teraz ho vystriedal Francúz Jean Cloude Trichett, čo bola podmienka, ktorú si pri schvaľovaní Duisberga stanovil Paríž.

Na národnostnom princípe funguje aj Európska komisia. Každý členský štát v nej má jedného člena. Znamená to, že po rozšírení v nej bude zasadať dvadsaťpäť komisárov. V konvente to vyvolalo prudké debaty. Jedna skupina krajín sa národných zástupcov nechce vzdať, druhá v tom vidí nivelizáciu svojho významu. V diskusiách o počte komisárov a spôsoboch ich nominácie sa diskusia o fungovaní spoločnej Európy trochu stratila. Ústavný návrh konventu i východiskové dokumenty medzivládnej konferencie pod talianskym predsedníctvom tak jej tvorbu neznemožňujú, ale ani podstatne neuľahčujú.

Riešením by pritom mohlo byť politické definovanie Európskej komisie. Jej zostavovaním by mohol byť poverený víťaz volieb do Európskeho parlamentu, čím by sa začala podobať skutočnej vláde. Vytvorili by ju zástupcovia najsilnejšej politickej frakcie či koalície, ktorí by prichádzali s konkrétnym programom. Takto postavená európska vláda, s mandátom od voličov, by bola najlogickejším tvorcom európskej politiky. Jej definovanie by záviselo od súťaže volebných programov politických strán, ktoré by sa s návrhmi riešení uchádzali o priazeň voličov. Politizácia komisie a federálne usporiadanie Európy je asi najschodnejšia cesta k posilneniu jej významu. Rada, v ktorej zasadajú zástupcovia vlád členských štátov, by potom fungovala ako horná komora parlamentu. To by riešilo obavy o rozpustení malých národov v európskej šálke kávy.

Treba zabrániť aj tomu, aby európsku politiku ovládli peniaze veľkých lobistických skupín, odstrašujúcim príkladom sú americké voľby. Pomohla by možnosť odvolania komisie prostredníctvom referenda. Európskej politike by prospeli aj ostatné formy priamej demokracie. Rozmach informačných technológií robí reálnejšou i možnosť usporiadania častých lacných a pri tom bezpečných všeľudových hlasovaní.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO