Včerajší návrh volebnej kandidátky SDKÚ je zaujímavý z viacerých hľadísk. Napríklad absenciou ministra kultúry, známeho herca Milana Kňažka. Postupne upresňované správy z kuloárov i od samotného predsedu vlády nakoniec ustálili, že sa vraj "sám vzdal" po zistení, akou vnútrostraníckou podporou pri hlasovaní disponuje. Na dokreslenie toho, čo to o menovanom hovorí, uveďme perličku z volieb 1998. Vtedy na súkromnú otázku, či nemala koalícia k dispozícii schopnejšieho manažéra na tento ministerský post a prečo teda si do kresla sadne práve M. Kňažko, znela odpoveď vysokého politika : "Lebo on chcel..." Po jeho málo presvedčivom výkone za uplynulé štyri roky fakt, že podľa všetkého stále "chce", hovorí sám za seba a červená, ktorú od vlastných kolegov dostal, by mohla byť dobrým znamením, že duch sebareflexie v SDKÚ existuje.

Za pozornosť stojí i ďalšie meno z listiny, nová tvár v politike, rektor UK Bratislava, Ferdinand Devínsky. Pri zdôvodňovaní, prečo urobil toto rozhodnutie, povedal okrem iných vecne neuchopiteľných fráz aj to, že ho SDKÚ zaujala svojou "nekonfrontačnou" politikou. Z úst vrcholného predstaviteľa akademickej obce to znie nanajvýš pozoruhodne. Jedným z predvolebných argumentov dzurindistov všetkých farieb, bolo aj uisťovanie verejnosti, že s vraj čisto politicky, účelovo vzniknutými tzv. "Mečiarovými univerzitami", sa urobí po voľbách rázny poriadok. Skutočnosť bola celkom iná. Ani jedna z týchto rýchlokvasených regionálnych vysokých škôl nebola zrušená. Pritom bolo verejným tajomstvom, že na nich pôsobili často pedagógovia, ktorých sa v Bratislave kolegovia radi zbavili, neraz vo vysokom veku a odtrhnutí od moderných trendov. Koniec koncov, že to nie je len subjektívnym názorom, o tom svedčí skutočnosť, že viac ako 20 percent nových študijných odborov nezískalo akreditáciu. Napriek tomu nenašla "reformná" Dzurindova vláda odvahu zavrieť im finančný kohútik, pričom celej veci vzdelávania by jednoznačne omnoho viac napomohlo, ak by miesto čerpania peňazí do týchto čiernych dier, boli posilnené tradičné a renomované pracoviská. Vysvetlenie je možné logicky iba jedno : Okrídlené úslovie o "politickej citlivosti". Inak povedané, populizmus najhrubšieho zrna, snaha nepohnevať si tisíce občanov. Že ide o krátkozraké a doslova neštátnické postoje, bolo zainteresovaným evidentne jedno, bližšia košeľa ako kabát. Toto nazýva rektor "nekonfrontačnosťou" ?

Druhým okruhom problematického oparu okolo F. Devínskeho je, koho a do akej miery mieni vlastne vo verejnej činnosti reprezentovať. Vzdá sa azda rektorskej stoličky ? Nič takého ani nenaznačil. Sotva z jeho nominácie má radosť druhá, menej viditeľná polovica slovenského vedecko - vzdelávacieho systému, a to akademický výskum. Zákulisná, takmer až bratovražedná rivalita medzi univerzitnou a akademickou sférou, nie je pre znalcov pomerov nijakou novinkou. Za kratší koniec pri prideľovaní chudobných zdrojov ale tradične ťahá Slovenská akadémia vied, ktorej chýba "vrodená" komparatívna výhoda vysokých škôl : "Rukojemníci" v podobe desiatok tisícov voličov a ich blízkych. Podľa toho aj pomery neraz vyzerajú a akademickí vedci majú často právom na vládne orgány ťažké srdce, že výskumná sféra ostáva na chvoste záujmu. Ak sa dostal "hore" protagonista opačného tábora, ktorý potichu presadzuje asimiláciu či zánik samostatného, neuniverzitného výskumu, nie je to dobrým znamením pre budúcnosť dôležitej časti intelektuálnych a následne vlastne aj ekonomických aktív Slovenska. Ako teda vítať v politike niekoho, kto stavia na renomé celkom iného druhu, no už pri svojich prvých vyjadreniach obstojí len problematicky ? Nenechať tam potom radšej "osvedčeného" herca ?