V 70. rokoch minulého storočia sa Veľká Británia dostala do ťažkej a vleklej hospodárskej i spoločenskej krízy. Ekonomika zaznamenala nebývalý pokles. Niektorí odborníci považovali za jednu z príčin vtedajšieho stavu energetickú krízu rokov 1973 -- 1974, ktorú vyvolalo takmer štvornásobné zvýšenie cien ropy z Blízkeho Východu. Zdalo by sa, že Británia bola na podobnú krízu pripravená. V Severnom mori boli predsa objavené pozoruhodné zásoby ropy a zemného plynu a krajina mala tiež veľké zásoby uhlia, zdroje vodnej energie a niekoľko atómových elektrární. Lenže nárast cien ropy spôsobil najväčšiu infláciu od roku 1919. Situácia pripomínala sociálne napätie, ktoré bolo vo Veľkej Británii v rokoch 1910 -- 1914. Väčšej sociálnej búrke vtedy zabránilo len vypuknutie prvej svetovej vojny. Až po druhej svetovej vojne sa labouristom podarilo presadiť súhrn reforiem, ktoré mali vtedajšie problémy vyriešiť. Už na začiatku päťdesiatych rokov však ľavicový teoretik John Bernal písal o novom spoločensko-ekonomickom jave -- vedecko-technickej revolúcii. Lenže medzi ľavicovými teoretikmi sa nenašiel -- ani na Východe, ani na Západe -- nikto, kto by dôsledky VTR domyslel až na úroveň nevyhnutných ekonomických reforiem.

Labouristi doplácali nielen na nedostatok teoretického zvládnutia prichádzajúcich spoločensko-ekonomických premien, ale navyše ich strana bola vždy úzko spätá s odborovými organizáciami. Preto chýbala odvaha i chuť realizovať také reformy, ktoré by mali negatívny dopad na robotníctvo. Vtedajšiu Veľkú Britániu napríklad charakterizuje odpor typografov proti zavádzaniu počítačovej techniky do tlačiarní. Neuvedomovali si, že vedecko-technický pokrok ich profesiu poslal do nenávratnej minulosti.

Národnostná otázka vo Veľkej Británii

Keď si Írsko po prvej svetovej vojne vydobylo nezávislosť, Briti vydelili územie s prevahou protestantov, ktoré ostalo súčasťou Veľkej Británie. Postupom času konflikt medzi protestantmi a katolíkmi čoraz väčšmi narastal. Vyvrcholil v 70. rokoch, keď Londýn zrušil samosprávu Severného Írska a nahradil ju priamou vládou Westminsteru. Katolícki Íri prešli k teroristickým akciám, ktoré sa nakoniec preniesli aj na územie Anglicka, a výbuchy bômb zasiahli aj Londýn. IRA dokonca začala vraždiť aj politikov. Najprominentnejšou obeťou sa stal člen kráľovskej rodiny lord Mounbatten.

Udalosti v Severnom Írsku videl celý svet. Menej si však povšimol proces etnického sebauvedomovania Škótov a Walesanov. Mládež sa začínala učiť už zabudnutý keltský jazyk svojich predkov a vznikli hnutia za dosiahnutie samosprávy. Tie na rozdiel od Írov však nepoužívali násilné metódy a požiadavky chceli presadiť ústavnou cestou.

Okrem prapôvodných obyvateľov Veľkej Británie sa začali búriť aj prisťahovalci z bývalých britských kolónií. Žili v polorozpadnutých getách na predmestiach britských veľkomiest. Narážali na rasové predsudky a typická bola vzájomná nedôvera medzi nimi a políciou. Začali narastať konflikty, ktoré vyvolávali obavy, že dôjde k podobným rasovým nepokojom, aké svojho času zasiahli napríklad USA.

Víťazstvo konzervatívnej strany

V roku 1974 sa labouristická vláda dohodla s odbormi, že zmiernia svoje mzdové požiadavky a na oplátku sa bude vláda snažiť minimalizovať nárast nezamestnanosti. Dodržiavanie tejto dohody zmiernilo v krajine ťaživú hyperinfláciu. Lenže na prelome rokov 1978 -- 1979 dochádza k tzv. "zime nepokojov". Štrajkovať začali dokonca aj štátni a verejní zamestnanci, vrátane obecných hrobárov. Práve táto vlna štrajkov prispela k tomu, že v máji 1979 vyhrali voľby konzervatívci na čele s Margaret Thatcherovou.

Jej cesta na čelo Konzervatívnej strany nebola jednoduchá. V roku 1974 vzniklo Centrum pre konzervatívne štúdie, na založení ktorého sa podieľala. Reputáciu si získala kritikou labouristickej vlády, čo jej umožnilo dostať sa na čelo strany. Margaret Thatcherová sľúbila postaviť politiku na tradičných hodnotách stredného stavu. Osobitný dôraz pritom kládla na politiku zdravých financií, vlastenectvo a trhovú ekonomiku. Za hlavné hodnoty, o ktoré sa bude opierať jej politika, označila "prácu, slobodu a poriadok". Tieto hodnoty boli zvolené veľmi dobre. Boli prijateľné pre všetky triedy a vrstvy britskej spoločnosti.

Vojna o Falklandské ostrovy

Ku koncu marca 1982 napadli Argentínčania vzdialené Falklandské ostrovy. Útok odôvodňovali tým, že to na začiatku 19. storočia bola súčasť ich krajiny, ktorú Veľká Británia násilím odtrhla a v období dekolonizácie by sa malo toto územie vrátiť materskej krajine. V skutočnosti chcela argentínska vojenská junta odpútať pozornosť verejnosti od skutočných problémov krajiny tým, že chcela odčiniť dávnu krivdu.

Britská vláda však dôrazne odpovedala. Väčšina britskej verejnosti protestovala proti argentínskemu útoku. Zhromaždil sa tucet bojových lodí, dve lietadlové, okolo desaťtisíc vojakov, ktorí boli poslaní na vzdialenosť 8 000 míľ do južného Atlantiku. Nasledoval rýchly vojenský úspech.

Nešlo ani tak o vzdialené a bezcenné územie, ako o to, že Veľká Británia dokázala svetu predviesť, že je svetovou veľmocou, ktorá dokáže zasiahnuť proti diktatúre, akou bola argentínska vojenská junta. Národná hrdosť krajiny bola obnovená.

Štrajk britských baníkov

Na víťazstvo vo vojne o Falklandské ostrovy sa čoskoro zabudlo. Krajina sa znova vrátila k prejavom sociálnej nespokojnosti, ktorá sa prejavovala najmä v štrajkoch. Najväčšiu pozornosť vyvolal štrajk baníkov z marca 1984, ktorý trval takmer rok. Dochádzalo k ostrým zrážkam medzi baníckymi štrajkovými hliadkami a políciou. Lenže Národný zväz baníkov nebol jednotný. Bane s kľúčovým významom v Midlands nevstúpili do štrajku, ale pokračovali v ťažbe, a výsledkom nakoniec bola nielen drvivá porážka, ale aj zatvorenie mnohých baní. Ukázalo sa, že robotnícke hnutie už nemá takú silu ako v minulosti a nedokáže štrajkami donútiť vládu k ústupkom. Navyše uhlie už nebolo takým dôležitým energetickým zdrojom, ako ešte v nedávnej minulosti. Veľká Británia disponovala dostatočnými zdrojmi ropy, plynu, elektrickej a atómovej energie.

V tejto dobe dochádza v Labouristickej strane k rozkolu. Politici, ktorí vedeniu strany vyčítali ľavičiarsky dogmatizmus, vytvorili Sociálnodemokratickú stranu.

Druhé víťazstvo "železnej lady"

Všeobecné voľby v júni 1983 boli Thatcherovej triumfom. K jej víťazstvu prispel nielen rozkol v radoch labouristov, z ktorých ani jedno krídlo nedokázalo postaviť perspektívnu alternatívu voči jej politike. Krajina už začala cítiť priaznivé zmeny v ekonomickej oblasti. Vďaka zásobám ropy v Severnom mori začala byť energeticky sebestačná. Platobná bilancia krajiny sa dostala do značne vysokého prebytku, ktorý trval až do roku 1986.

V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia začala aspoň v niektorých regiónoch Veľkej Británie narastať životná úroveň. Obzvlášť veľký nárast zaznamenali v južnom a východnom Anglicku. Ekonomika začala zaznamenávať nárast, ktorý začiatkom roku 1987 zaznamenal hodnotu okolo 4 %. V očiach verejnosti začala klesať prestíž odborov, prejavilo sa to aj v drastickom znížení počtu ich členov. Kým v roku 1980 ich bolo okolo 13 miliónov, v roku 1987 to už bolo iba deväť miliónov.

Tretie víťazstvo

V júni 1987 vyhrali konzervatívci tretí raz za sebou voľby. Margaret Thatcherovej sa podarilo to, čo v minulosti iba lordovi Liverpoolovi -- tri razy za sebou sa stať predsedníčkou vlády. Hoci víťazstvo bolo nepochybné, zjavili sa prvé varovné signály. Konzervatívci jasne zvíťazili len v regiónoch, kde stúpla životná úroveň. V priemyselných mestách na severe, v Škótsku a vo Walese voľby prehrali. Začalo sa stále väčšmi hovoriť o rozdiele medzi chudobným severom s rastúcou nezamestnanosťou a spokojným juhom.

Nepochybný úspech konzervatívcov na čele s Thatcherovou sprevádzali chronické, neriešené problémy, boje v Severnom Írsku, nepokoje v černošských getách a narastajúca bieda severu. Desať rokov sa zdalo, že thatcherizmus triumfuje so svojím monetarizmom, privatizáciou a uprednostňovaním trhových síl. "Železná dáma" dokonca dokázala presadzovať v demokratickom systéme nebývalú osobnú nadvládu.

V nasledujúcich troch rokoch sa však vláda dostáva do problémov, ktoré zakončil Thatcherovej pád. Niektoré z najradikálnejších reforiem začali narážať na tvrdý odpor verejnosti. Výdobytkom labouristických reforiem bol taký systém zdravotníctva a vzdelávania, ktorý ich robil prístupnými pre všetkých. Thatcherová chcela aj v týchto sektoroch zaviesť trhové mechanizmy. Na ešte väčší odpor narazil jej pokus o daňovú reformu. Politika znižovania daní spôsobila v dejinách Veľkej Británie dovtedy nevídaný deficit vo výške 20 miliárd libier. Oživenie ekonomiky začalo strácať na dôveryhodnosti. Prudko začala narastať nezamestnanosť. Hlavná pýcha vlády -- skrotenie inflácie -- začala byť ohrozená spotrebiteľskými úvermi. Diskontná sadzba stúpla na 15 %, čo pocítili najmä vlastníci domov zaťažených hypotékou.

Thatcherovej pád

Obľúbenosť lady Thatcherovej u britskej verejnosti začala klesať a premieňať sa na nevraživý vzťah. Jej autoritatívny štýl vlády sa začal javiť ako nedostatok. Labouristi začali chytať druhý dych. Postupne sa začali vzdávať lipnutia na bývalých nespochybniteľných dogmách a menili tiež stanovisko voči zjednocovaciemu procesu v Európe, ktoré bolo predtým skeptické. V lete 1990 už bolo cítiť vo vzduchu, že vo Veľkej Británii dôjde k prevratnej politickej zmene. Predsedkyňa vlády sa na jeseň ocitla pred ťažkými problémami. Z vlády jej začali odchádzať ministri.

V doplňovacích voľbách začali konzervatívci zaznamenávať neúspechy. Bolo treba riešiť zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu a vzťahy s EÚ sa začali komplikovať. Voči Thatcherovej sa vo vnútri vedenia strany začala formovať opozícia. Na jej čele stál jeden z jej bývalých ministrov Michael Heseltine. Hoci v prvom kole vyhrala, v druhom kole ju odvolali. Premiérom sa stal dovtedy neveľmi známy John Major, dovtedajší minister financií. Je príznačné, že Thatcherovú moci nezbavili voliči v demokratických voľbách, ale jej vlastní straníci.

Záhada menom Gorbačov

Chcel by som upozorniť na jednu veľmi zaujímavú okolnosť. Michail Gorbačov bol radovým členom politbyra, ktorý na seba neupozornil ničím neobyčajným. V sovietskych pomeroch by to vlastne znamenalo veľké osobné riziko. Je však zaujímavé, že svetovej verejnosti po prvý raz toto meno oznámila Margaret Thatcherová. Čím ju tento politik, ktorého označila za "veľmi nádejného", upútal? Ťažko možno "železnú lady" obviniť z toho, že by si bola želala, aby sa socialistický systém zreformoval, prispôsobil novej dobe, a tak stal životaschopným. Zlomyseľnému človeku by možno zišlo na um, že Thatcherová pochopila, že práve tento politik dovedie Sovietsky zväz a svetový socializmus k drvivej porážke.

Británia po Thatcherovej

John Major spočiatku vzbudzoval nádej, že sa mu podarí úspechy dosiahnuté v predchádzajúcom období skonsolidovať. Lenže ekonomika začala javiť známky hlbokej recesie, vysokú infláciu začala sprevádzať narastajúca nezamestnanosť. Problém Severného Írska ostával nebezpečnou časovanou bombou a v Škótsku sa začal zosilňovať separatizmus. Hoci sa thatcherizmus stal často skloňovaným pojmom najmä vo východoeurópskych krajinách, kde došlo k premene spoločenského a ekonomického zriadenia, už v samej Veľkej Británii sa ukázali hranice jeho možností.

V Labouristickej strane zvíťazil nový obrodný prúd, ktorý priniesol Blair. Lenže, to už nie je minulosť, ale naša súčasnosť.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO