úterý 31. srpna

O B S A H

Co je nového v České republice:

  • Komentovaný přehled událostí Odkazy:
  • Soubor nejzajímavějších článků z poslední doby Společenský úspěch a práce na vysokých školách:
  • Hodnoty sa tvoria prácou, životný úspech porušovaním pravidiel - odpoveď Jánovi Kynclovi (Dušan Slugeň) Senátní doplňovací volby:
  • Nic než národ (Pavel Tychtl)
  • Lekce (Jaroslav Veis, Radiožurnál)
  • Konec sezóny (Jaroslav Veis, Radiožurnál)
  • Český politický establishment nesplnil sliby (Miloš Koenig)
  • Václav Fischer do Senátu, anebo Vize udržitelné jistoty (Tomáš Zukal) Kontroverze o české národní budově v New Yorku:
  • Proč chce česká vláda zbytečně investovat do české Národní budovy v New Yorku milióny dolarů českých poplatníků? (Jan Krondl) Ekologie na Domažlicku:
  • Blokáda drůbežárny pokračuje, policie zatím nezasahuje (Děti Země)



    Ikona pro Vaši stránku...

    |- Ascii 7Bit -|- PC Latin 2 -|- ISO Latin 2 -|- CP 1250 -|- Mac -|- Kameničtí -|



  • Hodnoty sa tvoria prácou, životný úspech porušovaním pravidiel - odpoveď Jánovi Kynclovi

    Dušan Slugeň

    (Autorovi se omlouváme, že Britské listy nejsou technicky schopné zvládnout konverzi některých slovenských písmen.)

    Aby bolo jasné, situáciu vysokoškolských pracovníkov poznám na vlastnej koži a nezávidím českým kolegom, že majú v rovnakých kategóriách funkčného zaradenia vyššie platy ani vyššiu kúpnu silu ich koruny. Dobre viem, že tá sa velmi rýchlo rozplynie pri životných nákladoch v Prahe, ktoré sú tiež vyššie, než napríklad v Hradci Králové, či Bratislave. V porovnaní s platom policajta, či príjmom recepčnej v hoteli, nieto majitela obchodných priestorov, ide o jasné podcenenie kvalifikácie.

    Príslovie: "Bez práce nie sú koláče", platí nezávisle na spoločenskom sytéme. Lenže, v živote neplatí priama úmera medzi prácou a koláčmi. Fyzika tvrdí, že množstvo použitej múky je úmerné množstvu upečených koláčov. Prax však ukazuje, že ak vyrábate koláče vo velkom, možu byť i menšie i lacnejšie ako tie domáce - poctivé. Presvedčiť sa o tom možeme denne a hlasujeme o tom pri každom nákupe v samoobsluhe. Napriek neprimeranému daňovému zaťaženiu skonzumujeme ovela viac koláčov vyrobených priemyselne, ako tých domácich - urobených s láskou. Ekonomika hovorí najmä o prerozdelovaní koláčov.

    Pod koláčmi si predstavme lubovolný materiálny produkt. Neprimerané daňové zaťaženie znamená, že ak za nás umyje okná niekto iný, stojí to približne dvaapolkrát viac, než je priemerný príjem za odpracovaný čas. Rozdiely v ekonómii času nám hovoria, že pracovník patrične vybavený a špecializovaný, urobí tú istú prácu za polovičný až tretinový čas, než napr. odborník na výchovu inžinierov. Ten by mal naopak pomocť skrátiť čas študentom potrebný na osvojenie si niektorých vedomostí a špecializovaných zručností za podstatne kratšiu dobu, než za ktorý by problém zvládli individuálne. A preto máme aj upratovačky aj profesorov.

    V každom súbore platia zákony štatistiky. Máme upratovačky zvládajúce súčasne niekolko zamestnaní (u nás jedna taká pracuje), máme profesorov, ktorí za jednu prácu berú niekolko platov. A máme aj masu ludí, ktorí si myslia, že oboje je nenormálne. Patrím k nim.

    Nezdá sa mi normálne, aby upratovačka zarábala za odpracovanú hodinu viac než doktor filozofie. Ale rovnako nevidím príčinu, prečo by profesor za odučenú hodinu mal brať niekolko tisíc. Oboje je deformáciou princípu zásluhovosti.

    Upratovačka nároky zamestnávatela, t.j. školy splní, za jednu štvrtinu pracovnej doby, t.j. volný čas využije na zvýšenie si svojej skromnej životnej úrovne u ďalšieho rovnako benevolentného zamestnávatela. Profesor si svoje podnikanie, za ktoré berie odmenu formou hospodárskej činnosti, či priamo ziskov svojej firmy, dokáže vydávať aj za svoju výskumnú činnosť, použiť pritom nezaplatenú prácu študentov a ešte tvrdiť, že tým napćňa aj svoj pedagogický úväzok.

    Tragédiou je, ak je súčasne podnikatelom, poslancom, i učitelom vysokej školy na plný úväzok súčasne. Tragédiou to nie je pre neho osobne. Jeho príjem prekonáva prímy prezidenta republiky. Postihnutí sú všetci tí, ktorí na kvalite jeho práce závisia. V najlepšom prípade len jeho kolegovia, ktorí musia ťahať za dvoch, v horšom prípade celý národ v podobe deravých zákonov.

    Ešte pred dvoma rokmi som ako pracovník vedy a výskumu mal podobný úväzok ako Vy. Učil som vyše tristo hodín za o 50 % nižší plat, než docenti, ktorí učili len polovicu.

    Musel som si povedať: "Dosť, z ilúzií nevyžiješ. Ako je to možné, že druhí za ovela menej práce dostávajú ovela viac?" Takže som začal študovať mechanizmy prerozdelovania koláčov.

    Niekolko náhodne vybratých metód:

    a) šéf - Ja som zodpovedný riešitel, ja musím byť o všetkom informovaný, všade napísaný, vy riešite len čiastkový problém. Poskytuje podriadeným obmedzenú možnosť. Stačí mu byť na publikácie pripísaný, ale za to na všetky, bez výnimky.

    b) šéf so zabrzdeným informačným prenosom. Informácie sa spájajú u šéfa, takže on je jediný schopný urobiť závery. Nielenže je na každej publikácii, ale pravidelne ako prvý autor a častokrát i ako jediný. Vyznačuje sa aj tým, že experimentuje teoreticky a kolegov premieňa na laborantky. Autokraticky rozdeluje zdroje, teda i financie. \ c) podnikatel - najprv musíte mať výsledky, potom budeme hovoriť o peniazoch.

    d) kamarát z mokrej štvrte. Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi piť.

    d) agilný spolupracovník. Do všetkého sa namočí, nič nedokončí. Spolieha sa na to, že všetko sa porieši. Pretože je namočený do všetkého, budí dojem, že velmi pracuje. V skutočnosti si každý oddýchne, keď dá pokoj. Aby neotravoval, je pripisovaný a taktiež mimoriadne plodný.

    e) koordinátor - získa projekt a za rozdelenú tretinu prostriedkov žiada najmenej dve tretiny celkových výsledkov.

    f) sprostredkovatel - zdorazňuje svoje známosti, nehambí sa pýtať si províziu dopredu.

    Pravdepodobne namietnete, že v prostredí vedy by sa takéto typy nemali vyskytovať. Vo vede nie, ale akademické prostredie ich priam priťahuje. Nezostávajú na vysokých školách len vtedy, ak v inom prostredí možu získať viac. To platí najmä pre rozvíjajúce sa technické disciplíny. V stabilizovaných oblastiach sa postavenie na katedre dnes už priamo dedí, podobne ako za feudalizmu.

    Existuje ešte jedna škodlivá kategória. Doktorand. Väčšinou ide o mladých schopných a výkonných ludí. Starajú sa hlavne o svoj rast meraný počtom publikácií. Ochotne pripisujú šéfov, aby mali aspoň aké-také vyhliadky, uspieť v medzinárodnej konkurencii. Na šéfov majú pragmatické nároky - ako im pomožu odraziť sa do sveta. Schopní odchádzajú, menej schopní zostávajú, o ostatných sa nikto nestará.

    Emigrácia može mať rozne podoby: vonkajšiu, vnútornú a skrytú.

    Najatraktívnejšia je vonkajšia - túžba uchytiť sa vo svete a vymaniť sa z malosti domácich pomerov. Najschopnejších vylietajú do sveta, aby sa už nevrátili. Pretože sú vystavení skutočne svetovej konkurencii (Indov, Číňanov, Rusov, ktorých motivácia je ovela vyššia), po čase sa väčšina z nich vracia.

    Ak pobudnú v zahraničí niekolko mesiacov, ospevujú videné, ak niekolko rokov, majú problémy s aklimatizáciou a nedokážu sa zmieriť so zaužívanými postupmi. Ak sa im podarí zostať v zahraničí viac než tri roky, je vysoko pravdepodobné, že na povodné pracovisko sa nevrátia. Nielen preto, že ich miesto je už obsadené, ale aj preto, že si zvykli na normálnejší sposob života a majú ovela vyššiu motiváciu, ale i kvalifikáciu, vycestovať znova. V prípade neúspechu prejdú do vnútornej emigrácie.

    Pod vnútornou emigráciou rozumiem prechod na lepšie platené miesto v podnikatelskej sfére i za cenu straty akademickej volnosti a využívania len zanedbatelného množstva odborných vedomostí. Častým prípadom je návrat z cudziny a niekolkomesačné riešenie ideálov v prospech životnej úrovne, na ktorú si rodina už zvykla.

    BTW, máme najkvalifikovanejších dílerov zahraničných firiem. Väčšina z nich mala predpoklady robiť týmto firmám v budúcnosti konkurenciu, dnes svoju inteligenciu využívajú na "oblbovanie/vzdelávanie" svojich odberatelov. Vedia, že za darovaný kalendár možu získať miliónové zákazky a preto kludne darujú aj prezent za niekolko tisíc i pomožu napísať návrh na výberové konanie tak, aby už podla zadania bol jasný víťaz, neštítia sa ponúknuť províziu. Peniaze nesmrdia na rozdiel od ludí, ktorí musia cestovať v hromadnej doprave a strávia niekolko dní v jedinej košeli.

    Skrytú emigráciu si málokto všimne. Až jedinec s ideálmi pochopí, že v živote to chodí inak, ako je oficiálne deklarované, prisposobí sa a snaží sa od extenzívneho hladania pravdy prejsť k intenzívnej maximalizácii volného času.

    Volný čas je hodnota, ktorá sa peniazmi dá len ťažko zaplatiť. Možnosť venovať sa svojim zálubám - vedeckému odboru, je na nezaplatenie. Mnohých na školách drží len to, že sa možu venovať tomu, čo ich baví. Štát ich platí len s polovice, druhú polovicu platu dostávajú v podobe slobody skrášlenú prostredím nadaných mladých ludí, ktorí majú rovnaké záujmy, a kde je vežmi lahké dostať sa do ich čela a stať sa ich formálnym aj neformálnym vodcom.

    Tragédiou je, že vonkajšie prostredie tieto ideály nezdiela a za poctivú prácu chce dostať peniaze, nie ideály. Množstvom práce sa na VŠ príjem radikálne nezvýši. Zvýši sa len v prípade, ak čas venovaný vede sa venuje komerčným aktivitám.

    Mladí do 40 rokov volia emigráciu vonkajšiu či vnútornú, starší najmä skrytú. Svojej práci venujú ovela menej času ako za mladi, vyhrievajú sa na ohníku elánu mladších. Nechcem tvrdiť, že sa rovno priživujú, ale určite sa ovela viac sústreďujú na doplnok svojho hlavného príjmu, ktorý sa nezriedka stáva príjmom vedlajším. Tým deformujú prostredie na svoj obraz, čomu sa študenti pod silným materiálnym tlakom nízkych príjmov svojich rodičov lahko prisposobia. Latka náročnosti sa zníži, schopnosti a vedomosti sa nepokladajú za hlavné kritérium úspechu. Študenti konkurujú svojim profesorom, a tak sa z poznávacieho procesu vytráca ochota odovzdávať vedomosti, pracovať čo najlepšie.

    Príkladom može byť situácia na bratislavskej FEI, kde študenti denného štúdia podali na fakultu sériu žalob, pretože napriek tomu, že boli prijatí na normálne denné inžinierske štúdium informatiky s bakalárske skúšky zložili, fakulta pre nedostatok vhodných pedagógov, nemá silu vychovať dosť inžinierov, lebo nie je dosť kvalifikovaných učitelov ochotných a sposobilých učiť informatiku. Nečudo, ak si študenti popri štúdiu dokážu slušne zarábať, majú primerané sebavedomie, častokrát vyššie než ich učitelia. Ak študenti dokážu zarábať aj 15 000 mesačne, pre kvalifikovaných odborníkov, nie je problém popri zamestnaní zarobiť aj dvojnásobok. Lenže, ak popri zamestnaní zarobíte 30 tisíc a v hlavnom zamestnaní len 10, ktoré bude vaše hlavné?

    V prudko sa rozvíjajúcich odboroch je nedostatok odborníkov, a tak aj študenti slušne zarábajú. Teoretická fyzika, chémia(moj prípad), či napríklad medicína, majú pripravených niekolkonásobne viac odborníkov, než skutočne potrebujú. Táto skutočnosť je všeobecne známa, a preto nikto necíti potrebu platiť lepšie. Krásne to vyjadrila riaditelka výskumu významného slovenského podniku: "O vašich absolventov samozrejme máme dlhodobý záujem, ale tohto roka nepotrebujeme žiadneho. .... Po dvoch až troch rokoch praxe možu mať 10 - 12 tisícový plat. ... Ale ak by ste vedeli o farmaceutovi, ktorý by bol ochotný nastúpiť za 15 tisíc, okamžite nám dajte vedieť."

    Nedávno sme mali stretávku po 15, resp. 16 rokoch od ukončenia VŠ. Z reči vyplynulo, že dosial vačšina z nás posobí alebo podniká v odbore širšom ponímaní chémia a potraviny a dokonca temer polovica, k tomu potrebuje i vedomosti z vysokej školy. Z tohtoročných absolventov sa v odbore už zamestná nie viac než približne jedna tretina. Je naozaj potrebné tolko biotechnológov? A ak nebudú študenti, bude potrebné tolko pedagógov? Odpoveď nám dávajú počty prihlásených. Na fakultu sme ich prijali viac než tisíc s obavou, či nastúpi aspoň sedemsto, aby štúdium po 5 rokoch ukončila necelá polovica. Dopyt praxe je len po chlapcoch. Fakulta by ich rada prijala, lenže sa nehlásia.

    Čo je spoločné multimilionárom

    Urobil som si skromnú súkromnú analýzu, čo je spoločné všetkým trom multimilionárom (mám na mysli skutočne bohatých - vila, auto za viac než milión, pravidelné zahraničné cesty, majetok rátajúci sa v desiatkach miliónov), ktorých poznám od mlada. Teda poznal som počas školských rokov, a keďže dvaja bývajú na našej ulici, stretávam ich dodnes. Spoločné majú snáď dve veci. Vysoko vzdelaných rodičov (na 50 % s vedeckou hodnosťou pracujúcich v štátnej správe alebo školstve). Ani jeden z nich si orientáciu rodičov nezvolil, v pohode však ukončili vysokoškolské štúdium bez vynaloženia väčšej námahy. Snáď to nebude prehnané, ale myslím si, že ani jeden neoplýval vysoko nadpriemernou inteligenciou, hoci všetci mali v učení na viac, než ako sa skutočne snažili. Príznačná pre nich bola nechuť dodržiavať dohodnuté pravidlá. Ak išlo o šport strácali záujem, ak sa nedalo nájsť lahšiu cestu rýchlo rezignovali do nezáujmu, vyhýbali sa otvorenej súťaži a kolektívnym činnostiam. Tvorivo uplatňovali fantáziu, aby niečo nemuseli, radi prenášali nepríjemné povinnosti na druhých. Neboli oblúbení, nedá sa povedať, že by mali kamarátov. Zato mali vela známych. Takže si myslím, že rodinné prostredie a jeho čiastočná negácia navodili situáciu, že svoju potenciálnu inteligenciu uplatňovali inak. Vyhýbali sa plneniu úloh, nieto povinností, pritom niekolkokrát ukázali, že schopnosti majú. Vela očakávaní plnili len formálne včítane prianí svojich rodičov. Tí im v prelomových rokoch pomohli svojím postavením a stykmi, lebo inak je nepochopitelné ako rýchlo sa majetku zmocnili. Som presvedčený, že každý má na rováši dosť na dlhoročné väzenie. Nie je v mojich silách im čokolvek dokázať a ani o to nemám záujem.

    Zaujímavé je, že zo súboru troch detí prominentov bývalého režimu, ktorých som osobne poznal, sa v podnikaní neuplatnil ani jeden a dvaja žijú ako radoví zamestnanci, tretí je právnik. Z ludí, ktorých som si najviac cenil pre ich vedomosti a schopnosti, je temer polovica rovnako neúspešná ako ja, teda v zamestnaní s platom okolo 10 tisíc brutto. Naopak tí formálne menej schopní, ale ctižiadostivejší, sa uplatnili lepšie.

    Na záver si dovolím malé zovšeobecnenie:

    V športe a vede platia pomerne presné pravidlá. Podvádzať sa neoplatí, preto sa podvádza len v obmedzenom rozsahu. Materiálne meraný úspech v živote nie je v korelácii ani s inteligenciou ani s dosiahnutým vzdelaním, hoci pre úspech je potrebná aspoň mierne nadpriemerná inteligencia, ktorá nemusí zodpovedať formálnemu vzdelaniu. Potrebná je schopnosť neustále testovať hranice tolerovaného a zisťovať, čo si v danom prostredí možeme dovoliť. Výsledkom je síce neoblúbenosť, ale aj akceptovanie do skupiny riadiaceho súkolia. Vrana vrane oči nevykole, podvodníci si rozumejú na prvý pohlad. Ostatní, riadiaci sa nejakými ideálmi, sú tým lahšou obeťou, čím silnejšie sú ich ideály. Ak úspešní presondujú, aké účinné prostriedky sa zdráha ich protivník použiť, majú vyhrané. Stačí si už len počkať na správny okamih a pripraviť si situáciu, v ktorej zvíťazia. Za každú cenu sa vyhnú predčasnej konfrontácii, dokonca i zdanlivo ustúpia, ale z ciela nespustia oči. Za svojím cielom idú po mrtvolách ideálov svojich obetí. Časom sa zdokonalujú, takže ich obete si ani nevšimnú, k čomu boli použité. A tak sa stanú formálnou autoritou, vstúpia do byznisu, reklamy alebo do politiky. Tí, ktorí nie sú ochotní akceptovať jediné pravidlo a to totiž, pravidlo, že neexistujú žiadne pravidlá a pravidlá určuje ten, ktorý je momentálne pri koryte, t.j. zákon džungle, majú jediné východisko - lopotiť sa, aby sa dopracovali aspoň k priemernej životnej úrovni. Şudí ochotných použiť pre úspech všetky prostriedky je tak vela, že úspešný vstup na podnikatelskú dráhu je možný, až keď človek akceptuje základné pravidlo. V opačnom prípade je pre neho výhodnejší zamestnanecký pomer.

    Štát ako zamestnávatel je mäkký, a tak, aj keď zle platí, poskytuje väčšiu možnosť ako súkromný sektor. Ak sa veda stala hobby, potom je škola priam ideálnym miestom.

    Plakať o zlých podmienkach práce je síce možné, dokonca i potrebné, inak by sa šetrilo ešte viac, ale slzy nič nevyriešia. Tragédiou inteligencie na rozdiel od nekvalifikovaných robotníkov je jej schopnosť prejsť do emigrácie - vnútornej, t.j. dekvalifikovať sa (nie rekvalifikovať, rekvalifikáciu potrebuje najmä ten, čo žiadnu kvalifikáciu nemá), alebo skrytej, a začať viac naháňať dodatkové zdroje príjmov, čo sa pre niektorých na VŠ stáva hlavnou náplňou práce. (Ak by štát skutočne platil za odučenú hodinu, ručím Vám, že by sa našli osoby schopné učiť viac než 2000 hodín ročne. O kvalite pomlčím. Čoskoro by to na vysokých školách vyzeralo ako na stredných, na stredných ako na základných, na základných ako v rómskej osade.) Na škodu nás všetkých je, že kolabujúci štát nedokáže zaplatiť najlepších. Tí, ktorým platí, nemajú ani pri najvyššej možnej kvalifikácii autoritu obyčajnej referentky na ministerstve či poslanca, ktorý je odborník na všetko a prakticky o všetkom vie rovnako - temer nič. (Napriek prevahe poslancov honosiacich sa akademickými titulmi, všetci svorne si myslia, že keď školstvo ešte funguje, netreba mu pridať, takže zmenu k lepšiemu nemožno v krátkom čase očakávať.)

    Jedine učitelia vysokých škol dokázali zvýšiť svoju produktivitu, pri nezmenenom počte, o 400 %: za polovicu peňazí vychovávajú dvakrát tolko študentov ako pred desiatimi rokmi. Ak by takto pracovali i poslanci, dnes už máme zákonodarstvo, ktoré je vzorom pre celú EÚ. Dobrou správou je len to, že zlí učitelia sa čiastočne premiestnili do parlamentu. Zlou je to, že tam neodišli úplne všetci zlí pedagógovia.

    Na záver už len optimistické konštatovanie v duchu aktívneho fatalizmu. Nikdy nebude tak zle, ako si to dokážeme predstaviť. Ale pre svoju životnú úroveň musia pracovníci VŠ častejšie emigrovať.

    Dušan Slugeň

    PS: dopísané 30. 8. 1999

    Po prečítaní názorov p. ŠedivéhoPaříka som toho názoru, že demagógii sa medze nekladú. Podnikatelsky pojaté štúdium realizované napr. City University znamená síce podstatne vyšše platy pre vyučujúcich, ale sústreďuje sa na - a iba - na disciplíny, ktoré majú s vedou a poznaním pramálo spoločného. Ak zmenou vyhlášky sa zmení i pravda (platí v práve, ekonómii a podobných disciplínach), tak v nich netreba žiaden výskum. (Čo sposobila takto pojatá veda v Prognostickom ústave sa dodnes presvedčujeme v parlamente, kam sa tieto typy premiestnili.) Teda treba ho, lenže ho nikto nerealizuje, a tak najobjektívnejšie informácie o stave ekonomiky majú nezávislé marketingové agentúry.

    Rovnako, ak vykladáte nejaký zákon, je jedno, či ho vykladáte 10, 20 alebo 100 študentom. Vrcholom racionalizácie by asi bolo umiestniť všetky učebné texty na internet a využiť učitelov len na skúšanie. To by sa ušetrilo! Miesto pol milióna by VŠ titul stál daňových popatníkov cca 20 tisíc a jeden počítač. Najlacnejšie pre štát by bolo vzdelanie predávať ako odpustky. Nie náhodu je najviac korupcie na právnických fakultách.

    V prírodných vedách ide o praktické poznanie nezávislé od akejkolvek demagógie. Že aj tu je dostatok schopných konšpirátorov, je najmä dosledok sposobu financovania. Praktické poznanie nemože byť realizované metódou: "Študenti, pozerajte sa, predvádzam pokus!" Viete si predstaviť automechanika, ktorý sa vyučil korešpondečne? Ja si rovnako neviem predstaviť chemika, ktorý by aspoň tretinu času výuky nestrávil vlastnou praktickou experimentálnou činnosťou. Lekári zíkavajú plnú kvalifikáciu až druhou atestáciou, t.j. po zložení ďalších skúšok a patričného počtu rokov praxe po abolvovaní 6-ročného velmi náročného štúdia. Viete si predstaviť, kolko by sa ušetrilo na penziách, ak by sme doktorom politických vied (RSDr.) umožnili vykonávať ambulantnú liečebnú prax?

    Asi sa vývoj v Čechách značne vzdialil od situácie na Slovensku, ale tu sa tešíme z grantu na ktorom je 400 000 korún slovenských 20-ti, včítane doktorandov. Zároveň z neho sponzorujeme aj pedagogický proces študentov riadneho štúdia, lebo z peňazí na pedagogiku sa bežná prevádzka katedry jednoducho udržať nedá. Oproti podnikatelskej sfére neplatíme síce ani nájom budov, ani energie, ani odvody, ktoré idú z iných fondov, ale ak nemáme ani na náročnejšie opravy a základné chemikálie, o rozvoji je ťažko hovoriť. Kúpiť dobrý analytický prístroj znamená mať aspoň milión. A to ešte "múdre" hlavy vymysleli, že racionalizácia v prebujnelej štátnej správe, ktorá sa za tri roky nového administratívno-správneho členenia zdvojnásobila, sa začne plošnou 10 %-nou redukciou práve v školstve.

    Ospravedlňujem sa i podnikatelom i pracovníkom humanitných odborov za prílišnú vulgarizáciu formulácií. Som si vedomý, že kvalitné zákony potrebujeme ovela viac ako inžinierov. Lenže, ak budú zákony a prírodné zákony v rozpore, som si istý, že na rozdiel od ludských, sa prírodné meniť nebudú.

    PPS: Čo by úrovni VŠ pomohlo?

    1. Podniky by za VŠ kvalifikáciu svojich pracovníkov platili formou licenčných poplatkov, napr. 5 % z hrubej mzdy pracovníka. Podla vybraných peňazí by sa velmi jednoducho zistilo, o ktorú kvalifikáciu má prax záujem. Obávam sa, že jediné, čo by sa zistilo je, že máme niekolkonásobne viac VŠ kvalifikovaných pracovníkov, ako by boli podnikatelia ochotní zaplatiť. Ostatní by sa museli zmieriť s tým, že by robili prácu na výkon ktorej stačí stredoškolák, alebo by robili podnikatelom, ktorí si myslia, že sú dokonalí, konkurenciu. To by bolo len dobre.

    2. Skutočne sa na VŠ vzdelávanie pozerať ako na riešenie problému nezamestnanosti.

    3. Zaviesť školné (odporuje slovenskej ústave), aby študenti vytvorili protiklad zdola snahám o skrytú emigráciu. Ak si ktokolvek za niečo musí zaplatiť, viac si to váži. Školné by malo byť kompenzované odpustením podstanej časti nákladov v prípade dosiahnutia výborných výsledkov. Napr. zákonná študenstská požicka vo výške školného, ktorá by sa predelila dosiahnutými kreditmi a v prípade najvyššieho hodnotenia by štúdium skutočne nestálo nič.

    4. Platiť podla výsledkov (odučených študentohodín) a nie za čiarkomániu. Tak isto ako policajti by si učitelia VŠ mohli voliť dráhu podnikatelskú alebo príplatok za nepodnikanie.

    5. Prestať sa tváriť, že ak sú pokryté elementárne potreby reprodukcie živej sily (súčasný stav), dá sa robiť špičková veda. Jedno kvalifikové inžinierske miesto v high-tech odvetviach priemyslu stojí približne 10 a viac miliónov korún. Pri súčasnom stave financovania, nie sme schopní ani kopírovať. Reverzné inžinierstvo takisto si žiada patričné vybavenie technikou. Nedávna dioxínová aféra ukázala, že v SR nie sme schopní dioxíny ani stanoviť, vybavenie by prišlo na cca 10 miliónov. napriek afére s tým nikto nič neurobil.



    |- Ascii 7Bit -|- PC Latin 2 -|- ISO Latin 2 -|- CP 1250 -|- Mac -|- Kameničtí -|