Vesmír ako nadmnožina Bohov
(Pracovná verzia muzikoterapie)
Alternatívny pohlad na stokrát rozbité zrkadlo
(Omlouváme se za odstranění některých slovenských písmen, konvertovací systém je nezvládne. JČ)
Jedinou charakteristickou vlastnosťou vesmíru je, že naše poznanie o ňom sa stále rozrastá. Z principiálnych dovodov nikdy nebude mocť byť úplné - sme totiž jeho súčasťou. Je otvorenou nadmnožinou nielen nášho bytia, ale aj možností.
Diskusie o povahe vesmíru sú síce potrebné - potrebujeme predstavy o svete, ktorý nás obklopuje, aby sme nezostali uzavretí v obrazoch charakteristických pre zmapované územia. Lenže, vesmír nie je zmapovaný, a to ani len v našom najbližšom okolí. S výnimkou Mesiaca a čiastočne aj Marsu nemáme materiálny kontakt s hmotnými telesami, ich povrchom štruktúrou ...
Kontakt, ktorý s mrazivými dialkami máme, je vyžiarené (v prípade menších objektov slnečnej sústavy aj odrazené) svetlo. Fotóny sú jedinou správou o vesmíre, ktorý si chceme prisvojiť aspoň v myšlienkových konštrukciách. Celá rozšírená fyzika stojí a padá na vlastnostiach svetla. A o vlastnostiach svetla toho vieme podivuhodne málo. Nemyslím tým matematické teórie, ale praktické chápanie vlnových vlastností bežného života. Lom svetla na dúhe si predstaviť vieme. Ide o interakcie nehmotných častíc s hmotou, ktorá len marginálne ovplyvní hmotu, ale o to viac s krásnym efektom správanie svetla v hmotnom prostredí. Polarizované svetlo - smerovo orientované nás obklopuje vo výrobkoch, ale 9 z desiatich stredoškolsky vzdelaných ludí nevie uviesť jeho jediný príklad z prírody. Ospravedlňujem sa za číslo, ktorého hodnota je len reklamne potrebná. V chápaní teórie relativity sú značné medzery i u vysokoškolákov, pričom pochopenie niečoho iného ako matematického aparátu (ludskej axiomatickej reduktívnej konštrukcie) možno považovať za výnimku. Na jednoduchú otázku : "čo sa stane s dvoma lúčmi na seba kolmými?", nedajú identickú praktickú odpoveď ani odborníci.
Náš svet je kalibrovaný v lepšom prípade elektrónom ako najmenšou použitelnou materiálnou časticou alebo vlnovými vlastnosťami svetla - interakcia fotónov s hmotou. Ako chemik mám svoje skúsenosti s inštrumentálnymi metódami poznania. V ideálnom prípade prístroje len pomáhajú našim zmyslom - napr. mikroskop, v tom horšom bez počítačového spracovania (programu nazerania) nedostaneme použitelnú informáciu. Takže analýzy správania sa látok sú determinované subjektívne pozorovatelom, prístrojmi, a aj axiómami zachytenými v postupe spracovania informácie. Problém rozlíšenia informácie a šumu stúpa s klesajúcou koncentráciou. Informácia prístrojov obsahuje nielen šum merania ale aj šum spracovania, dokonca občas aj a šum klimatických vplyvov. Antropocentrický šum nazerania si málokto uvedomuje.
V chémii možnosti sledovania látky "vädnú" v koncentráciách rádovo 10-12 až 10-13, v špeciálnych prípadoch pri koncentráciách okolo 10-16. Zvýšenie citlivosti metódy je pre vzorku deštruktívne - je jedno či ide o elektrónový mikroskop, alebo postupy izolácie a koncentrácie. V momente analýzy už povodná vzorka spravidla bola natolko pozmenená, že prakticky existuje inak ako východisková realita. To čo analýzou získame je virtuálna realita, redukovaná len na maticu analyzovaných parametrov.
S časovým oneskorením sa dozvedáme o niektorých vlastnostiach hmoty. Aj čas je len vlastnosťou hmoty. Kto tomu neverí, nech si prezrie definície času v sústave SI. Posledné vyjadrujú čas cez kvantované správanie sa elektrónov v definovanom prípade. To je cena relativity v praxi. Relativita poznania dovedená do dosledkov hovorí, že nemožno spoznať veci menšie než vlastnosti kalibračnej častice (=častice použitej na meranie). Tou je spravidla elektrón, v lepšom prípade fotón. Fyzika vysokých energií alebo astrofyzika vysokých vzdialeností je len extrapoláciou stále jemnejších zmien v správaní sa kalibračných častíc. Obe spolu úzko súvisia. Obe pracujú v oblasti velmi vysokých energií. Obe sú antrolopogickou extrapoláciou reality. Cenou velmi vysokých energií je čoraz väčší odklon od reálneho sveta a čoraz viac axiomaticky podmienený výsledok merania.
Vedci sa snažia posúvať hranice neznámeho čoraz ďalej po kvarky a galaxie vzdialené miliardy svetelných rokov. A čo tam nájdu? - len to, s čím tam prišli - potvrdenie svojich hypotéz. Zhodou okolností prežívajú hypotézy experimentálne nevyvrátitelné. Ďalšie vlastnosti existujúce len za určitých podmienok a odsúvajúce bohov, čoraz ďalej.
Existuje nekonečne vela bohov. Vo fyzikálnom svete, vo svete so zákonmi popísatelnými matematicky, nie je miesto pre Boha. Boh je až za hranicou poznávatelného. Disponuje s nástrojmi, ktorými v našom svete sposobuje najmä chaos. Voláme to božia vola. "Božské zákony" teda zákony postihnutelné naším poznaním včítanie viery, nie sú pravdepodobne nič viac len špeciálnou vlastnosťou sebeuvedomenia si hmoty. Chaos je jedinou vlastnosťou hmoty, voči ktorému každá náuka musí rezignovať. Stačí ísť dostatočne ďaleko, alebo hlboko a dostaneme sa na hranice kauzality a deterministického prístupu. Tu veda končí a nastáva priestor pre metafyziku. Jednou z metanáuk (racionálne nevyvrátitelných, ale ani nepotvrditelných náuk) je aj hypotéza Boha/-ov. Silou vedy je len posúvať hranice poznávatelného, nie bojovať s nepotvrditelnými hypotézami.
Pointou tohoto zamyslenia je postulát velkého tresku ako antropocentrickej projekcie Boha. Velký tresk je pracovná hypotéza fyziky v oblasti, kde fyzika sa už nemá o čo oprieť v pokuse vysvetliť kauzalitu distribúcie vlastností hmoty. Prístup k vševysvetlujúcej hypotéze velkého tresku je teistický. Velký tresk je prvotná singularita. Je nepoznatelný práve kvoli relativite. Je však aj neprípustnou extrapoláciou. Ak hmota aj čas sú navzájom relativisticky spojené, časovopriesorová singularita je vyvrátená práve svojou výnimkou, ktorou je náš reálny svet.
Skúsme si predstaviť vratkosť tejto hypotézy. Od prvej verzie teórie relativity ubehlo niečo cez osemdesiat rokov. Len pomerne nedávno sa podarilo experimentálne potvrdiť celú sadu kvarkov. Dnešná fyzika operuje stovkami elementárnych častíc, zlomkov, na ktorú sa za určitých podmienok dokáže stabilizovať hmota. Vo vesmírnom meradle urazili naše výtvory ešte len niekolko svetelných minút. Závery robíme na základe vćn, ktoré putovali miliardy rokov. Z finálnej podoby svetelnej rieky v delte robíme závery ako vyzerajú brehy pri prameni.
Vezmime si paralelu. Od objavu genetického kódovania znakov ubehlo viac než dvojnásobok času. Dodnes nepoznáme ani len svoj vlastný kód, hoci už máme zopár desiatok mikroorganizmov, pre ktoré bol aspoň zaznamenaný. Zaznamenaný neznamená porozumený. Porozumený neznamená pochopený a pochopený neznamená ovládnutý. U genetického materiálu je cesta späť možná tisíce, možno i desaťtisíce rokov. Evolúcia má tradíciu aspoň jednej miliardy rokov. Kto sa odváži predpovedať ako bude človek vyzerať o sto rokov? A bude ešte vobec? Malovanie obrazu ludskej kultúry o niekolko storočí bude asi rovnako verné ako dnešné obrazy mimozemšťanov.
Kolko sekúnd späť v analýze fyzikálnych procesov možeme ísť? Kde sa v nás berie istota, že vieme vysvetliť čo i len správanie sa našej galaxie? Je vo vnútri čierna diera pohlcujúca či vyžarujúca energiu? Sú zákony platné pre formu vysokých energií v podmienkach len niekolkých laboratórií naozaj také univerzálne a presné, aby bola možná extrapolácia tak ďaleko? Moja odpoveď je jednoznačné nie. Svedčí o tom značná neistota pri určovaní kosmologických konštánt. Pre ne je sporná už i prvá platná číslica. V normálnom živote voláme takéto "konštanty" bulharskými.
Ak niekto vie zmerať veličinu s presnosťou na šesť platných číslic, vie že s každou ďalšou sa problémy merania zväčšujú exponenciálne. Zvojnásobnie počtu platných číslic znamená hranicu i pre najlepších. Kto z nás si pamätá pí na 12 miest? Pí možno rátať donekonečna. Pí je matematická konštrukcia. Nakolko desatinných miest by sme pí dokázali zmerať? Meranie dćžky je vlastne meraním času. S akou presnosťou sme v relativistickom svete schopní merať čas. A vo fyzike vysokých energií meriame čas alebo dráhu produktov deštruktívneho sledovania častíc?
Odpoveď je relativistická. Všetko so všetkým súvisí, len velký tresk súvisí s matematikou viac, než s fyzikou. Je extrapoláciou ďaleko za hranice presnosti. Je extrapoláciou do sféry, ktorá je vyhradená len ideám bez možnosti verifikácie. Je Bohom. Jedným z mnohých bohov. Jednou z hypotéz, ktorú nemožno ani vyvrátiť ani potvrdiť. Z vnútra systému nie, pretože je ultimatívnou hranicou.
Preto je aj odpoveď na otázku "kedy zmiznú hviezdy" velmi jednoduchá. Človek sa zjavil pomerne nedávno, a hviezdy tu budú, aj keď človek už nebude existovať.
K slubovanej muzikoterapii
Predstavme si nasledujúce vysvetlenie mýtu stvorenia:
Na počiatku bola hmota. Živá, lebo bola v ustavičnej obmene a súčasne neživá, lebo si nič neuvedomovala. Mala svoju cyklickú štruktúru, prejavujúcu sa modulárnom princípe. Z presne definovaných podmienok teploty a prísunu energie zaujímala stabilné a stále rastúce organizujúce sa štruktúry. Jej usporiadanosť rástla. Na počiatku stvorenia bol tón. Bol to zvuk ktorý pretrhol nebytie. Už nebol tichý rast. Začala interakcia. Zvukov pribúdalo a zvuky narušovali nečinnosť. Zvuky priniesli víry a ich zápas. Z roznych vírov prevážili niektoré, a to len tie, ktoré boli v súlade s povodným tónom a zákonitosťami materiálneho sveta.
Ale nebolo ešte bytie. Bytie sa muselo kultivovať, aby dosiahlo kritickú mieru. Bytie sa zrodilo až po hudbe: Postupnosť tónov sa usporiadavala do cyklov. Lebo hmota bola na cykly zvyknutá aj keď ich nevnímala. Cykly priniesli rytmus, rytmus priniesol čas - čas kalibrovaný cyklami. A tóny boli neladné i harmonizujúce. Harmonizujúce tóny v čase cyklu vytvorili melódiu. Melódia sa zosilňovala harmóniou tónov v identickom čase. Cyklus sa mnohokrát opakoval, kým dosiahol súlad so zákonmi fyzikálneho bytia. Rekurentným cyklom sa nastavili hodiny i zákony materiálneho sveta. Do cyklov, teraz už vedomých, sa zapojil celý systém látkovej premeny. Nepotreboval na to fyziku vysokých energií. Stačila mu premena energií na úrovni slabých interakcií chemických väzieb. Cykly prichádzali z okolitého prostredia. Prinášali trvalé ladenie podla zásad panujúcich v okolí.
A prišlo svetlo. Svetlo ako nová skúsenosť zaplavilo nebytie. Stála tu nová výzva, nové podnety. Bolo treba rekalibrovať skúsenosť. So svetlom prišiel vzduch a možnosti vydávať vlastné zvuky - vyjadriť emócie - komunikačnú odpoveď na podnety. A svetlo bolo rovnako vlnové ako tón. Lenže svetlo nepotrebovalo pre tóny hmotu, ktorú bolo možné rozochvieť. Svetlo bolo chvením abstrahovaným. Bolo vlastnosťou smerovo orientovanou. Na rozdiel od zvuku, ktorý všetko zahrňoval. Svetlo bolo úzko smerové. Umožnilo interakciu odrazu. Pracoval s ovela vyššou frekvenciou. A bolo ho treba opäť naladiť.
Svetlo zabralo komunikačný kanál zvukov, nie celý, len bránilo jeho rozširovaniu doterajšou rýchlosťou zaberajúc čoraz viac kapacity. Až kapacita spracovania odrazov a harmónií dosiahla kritickú hodnotu, hmota bola pripravená na prielom kvalitatívny. Od pasívnej reakcie, cez aktívne vnímanie, abstrakciu redukciou až po abstrakciu modelovú. Na základe skúseností sa formovali alternatívne vnemy. Vnemy reálne neexistujúce, vnemy ako permutácia zaznamenaných dráh cyklov. Schopnosť odrážať fyzikálnu realitu sa zdokonalovala ako rozvíjajúca sa melódia. Neskor ako orchester jednotlivých zmyslov, aby vytvorili obraz reálneho sveta. Jeho existencia bola zrejmá, ale miera predikcie malá. Zložitosťou harmonizovania rástla. Nevedomo si k nej pomáhala opakovaním. Neskor tvorbou alternatív, neustálym skúšaním a narúšaním harmónie. Zrodili sa harmónie virtuálne, existujúce iba v predstavách. Harmónie súdov a úsudkov až po logické konštrukcie. Nakoniec sa zrodilo bytie. Bytie sa zrodilo schopnosťou klamať.
Nie náhodou vám predchádzajúce riadky čosi pripomínajú. Touto cestou sme prešli všetci. Prvý zvuk sa ako vnem objaví vo veku 26- 28 týždňov vývoja plodu. V tom momente je ale plod pripravený cyklami kolísajúceho príjmu látok, dennými a poveternostnými i motorickými cyklami prijať formu fyzikálneho obrazu sveta ako harmónie. A túžby po harmóniii, celistvosti obrazu sveta sa nezbavíme do konca života. Boli sme na to pripravovaní ešte v lone matky. Zvuk, jeho vnem, nám umožňuje vnímať svet aj keď spíme. Sluch je zmysel pracujúci v absencii iných podnetov. Sluch je všesmerový, vidiaci za roh. Je to predovšetkým systémom výstražným, ale aj systémom primárnej komunikácie. Fyzikálny obraz sveta je v dospelosti predovšetkým racionálnym zhrnutím skúseností. Vlastných i prebratých výchovou. Úloha vzdelania a výchovy pre rozvoj intelektu je nezastupitelná. Eliminácia ludskej spoločnosti a výchovy je redukciou bytia na svet inteligentnej opice. Stratený čas vo výchove sa už nevráti. Harmónie v mozgu sa nevytvoria, neurónové dráhy dostanú spontánnejší a jednoduchší tvar. Zvýši sa síce rýchlosť rozhodovania, možno i sila svalov ako dosledok tvrdšieho motorického tréningu, ale mozog bude rozumieť inej hudbe. Vzdelanie je racionálnou deformáciou primárnej hudby zmyslov umožňujúcou spoluprácu. Reč aj iné symbolické prostriedky odovzdávania informácií sa rozvíjajú pomerne skoro a sú sformované v prvých rokoch života. Vtedy sa fixuje i kooperatívnosť správania. Akonáhle subjekt pochopí existenciu svojho ega - ja chcem - ego sa stane dominantným v jeho uvažovaní. Až interakcia s výchovou pomože zmeniť svet ako obraz zápasu ega so skutočnosťou do poznania skutočnosti ako sústavy modelov umožňujúcich vyššie uspokojovanie rozvíjaných potrieb poznávania. Výchova hypertrofuje potrebu poznávania. Je to činnosť všemožne stimulovaná. Cesta od mama k vysokoškolskému profesorovi je dlhá a väčšina na jej koniec nikdy nedojde. Pre nich sú tu jednoduchšie modely. Miesto fyzikálneho obrazu sveta viera vo všemohúcnosť rodičov, prírodných síl, bohov. Pre nesformované ego je rodič bohom, kým nespozná hranice jeho možností. Boh je napokon projekciou ega vo všemohúcno, vševediacu harmóniu prestupujúcu celé bytie. Obsah bohov je individuálny a má tendenciu byť zjednodušený do boha jediného.
Problémom poznávania je, kde stanovíme hranice. Ak hranice nestanovíme, poznávanie stále pokračuje, je potrebné neustále modifikovať hypotézy, narážame na diskrepanciu s vlastnosťami reálneho sveta. Je to neukončený proces a ako taký nemá pevne sformulované zásady, lebo sa k realite súčasne približuje - rozširovaním poznania, a aj vzďaluje s rastúcou kompresiou vedomostí aby zodpovedali fyzikálnym možnostiam spracovatelskej kapacity jednotlivca. Tá tiež priebežne mení a maximum dosahuje niekedy medzi tridsiatym a 50-tym rokom života. Prirodzeným dosledkom je potreba neustáleho prehodnocovania poznania, jeho rekalibrácia s prihliadnutím na ideové názory okolia. Čím vyššie sa človek v horách dostane, tým menej ludí stretne až sa dostane do situácie, keď je so svojimi úvahami sám. Sám može byť i v doline - v depresii. Okolitých ludí jeho problémy buď nezaujímajú, alebo ich majú vysvetlené vierou, ktorú on pokladá za prekonanú a krok späť. Zároveň je s nimi v kompetícii o zdroje tvorené prácou. Ak jeho prácu nikto nepotrebuje a tým ani neocení, klesá jeho hodnota na úroveň práce, ktorú niektorí potrebujú a aj zaplatia. Nakoniec spustí z ideálu poznávania a prisposobí sa spoločnosti na jemu vlastnej úrovni zabezpečujúcej jeho poznaniu rozšírenú reprodukciu i za cenu stacionárneho cyklu. Cenou je zastavenie vlastného poznania bezbolestný sledovaním seriálov v televízii. Poznanie bolí. Stagnácia je bezbolestná. Takže stanovenie hraníc poznatelnosti je potrebné pre oddych od bolestného procesu poznávania. Hraníc, za ktorými je bezpečne všetko podla jeho predstáv ako výrazu najvyššej vole nejakého ega, s ktorým sa stotožní.
Velký tresk je hranicou poznania, za ktorú principiálne nemožno preniknúť. Je hranicou, v blízkosti ktorej majú rovnakú pravdivosť všetky hypotézy. Je hranicou bezpečne vzdialenou, aby bolo nemožné sa k nej doterajšími metódami danými vlnovými vlastnosťami hmoty priblížiť. Je dostatočne vzdialená pre existenciu Boha. Boha ako zmyslu ako jediného východiska, ako nadmnožiny vesmíru.
Existencia tejto hranice umožňuje subjektom unaveným neustálym prehodnocovaním poznania tvrdiť, že za ňou je všetko podla ich predstáv, a súčasný svet je len priemetom vyššej reality do nášho obmedzeného sveta. Umožňuje harmonizovať na základe viery.
Fyzika má svoju harmóniu, zvlášť fyzika častíc a vysokých energií. Pojmy ako šarm, spin, farby, podivnosť sú prírodovednému poznaniu zrejmé, naopak konštanty vždy znejú vežmi podozrivo bez doplňujúcich a ohraničujúcich predpokladov, obzvlášť ak má ísť o univerzálne konštanty. Falošnosť "bulharských konštánt", na ktorých stojí existencia vesmíru sa prejavuje aj vo vzájomnej previazanosti a neistou kvantifikáciou, potrebou neviditežnej hmoty, nenulovou hmotnosťou neutrín ....
Reálny svet má svoju harmóniu, na základe ktorej možno formulovať fyzikálne zákony. Tie potrebujeme my - ludia. Odrážajú piesne, ktorým už rozumieme. Samozrejme, že sú dosial harmónie a melódie, ktorým nerozumieme. Napríklad reliktné žiarenie. Existuje a narúša teórie, rovnako úspešne odoláva svojmu vysvetleniu, resp. existuje viacero riešení, ale ani jedno nespćňajúce podmienky extrapolácie do harmonického obrazu sveta. Lenže bezrozporný obraz bude až vtedy ak sa zastaví - rozplynie v nekonečne či singularite. Dovtedy nás čaká modifikácia a a neustále prehodnocovanie piesne prírody, lebo pieseň je to čo vnímame už pred narodením a sprevádza nás celý život.
Ak ludia spievajú piesne tých druhých, aspoň emocionálne sa s nimi stotožnia a pochopia sa navzájom aj bez toho aby porozumeli slovám. A to je hodné viac, než bezrozporná teória.
Z komentáre Petra Vareky:
Světlo je vidět jen díky prachu; to však neznamená, že prach je světlem.
Podívej se na tvář malého dítěte; jeho úsměv je odrazem záře obrazu (světa), které vidí jen ono. Dítě se směje, mává ručkama a jde k obrazu, který ho fascinuje, blíž. Napřed leze po čtyřech, pak se batolí a o něco později už jde. A obraz se mění, je stále mohutnější a složitější a vede k procitnutí přemýšlení. Posléze se ztratí kdesi v ohromném a "nepochopitelném" obrazu. Úsměv zmizí a místo něj nastoupí únava. Chůze se promění ve šouravý krok a cíl se změní v mihotající chladný svit hvězd.
Jen v mysli zůstanou tmavé kontury prvotního obrazu, který kdysi zasáhnul naše dětské duše a ze kterého je nyní jen zčernalé okno k věcnému dni.
Poslední autoritou jsme my sami, i když se často pokoušíme skrývat za někoho jiného. Tvůj příspěvek proto bez váhání zašli do BL; jsem pevně přesvědčen o tom, že vesmír by neměl být nazírán jen z "mineralogického" hlediska.
Petr Vareka
